Zásada predbežnej opatrnosti je morálna a politická zásada, ktorá stanovuje, že ak by určitá činnosť alebo politika mohla spôsobiť vážnu alebo nezvratnú škodu verejnosti, v prípade, že neexistuje vedecký konsenzus o tom, že škoda nevznikne, dôkazné bremeno nesú tí, ktorí obhajujú prijatie tejto činnosti.
Zásada predbežnej opatrnosti sa najčastejšie uplatňuje v súvislosti s vplyvom ľudskej činnosti na životné prostredie a ľudské zdravie, pretože v oboch prípadoch ide o zložité systémy, v ktorých môžu byť dôsledky činnosti nepredvídateľné.
Táto koncepcia zahŕňa etickú zodpovednosť za zachovanie integrity prírodných systémov a omylnosť ľudského chápania.
Niektorí environmentálni komentátori si zásadu predbežnej opatrnosti vysvetľujú prísnejšie a tvrdia, že zástancovia novej potenciálne škodlivej technológie musia pred jej použitím preukázať, že nová technológia nespôsobuje veľké škody (Montague, 1998).
Formálna koncepcia sa vyvinula z nemeckej sociálno-právnej tradície v 30. rokoch 20. storočia a sústredila sa na koncept dobrého hospodárenia. V nemčine sa tento pojem nazýva vorsorgeprinzip, čo sa do slovenčiny prekladá ako zásada predbežnej opatrnosti.
Mnohé koncepcie, ktoré sú základom zásady predbežnej opatrnosti, vznikli ešte pred jej zavedením. Podstata zásady je napríklad zachytená vo viacerých varovných aforizmoch, ako napríklad „unca prevencie je hodná libry liečby“, „radšej bezpečne, ako ľutovať“ a „pozri sa, než skočíš“. Zásadu predbežnej opatrnosti možno interpretovať aj ako evolúciu starovekej lekárskej zásady „najprv neuškodiť“, ktorá sa uplatňuje skôr na inštitúcie a inštitucionálne rozhodovacie procesy než na jednotlivcov.
V ekonómii sa zásada predbežnej opatrnosti analyzovala z hľadiska vplyvu interakcie nezvratnosti a neistoty na racionálne rozhodovanie. Autori ako Epstein (1980) a Arrow a Fischer (1974) ukazujú, že nezvratnosť možných budúcich dôsledkov vytvára kvázi opčný efekt, ktorý by mal „rizikovo neutrálnu“ spoločnosť viesť k uprednostňovaniu súčasných rozhodnutí, ktoré umožňujú väčšiu flexibilitu v budúcnosti. Gollier a i. (2000) dospeli k záveru, že „väčšia vedecká neistota, pokiaľ ide o rozdelenie budúceho rizika – t. j. väčšia variabilita presvedčení – by mala spoločnosť podnietiť k tomu, aby dnes prijala prísnejšie preventívne opatrenia“.
Uplatňovanie zásady predbežnej opatrnosti je sťažené širokou škálou jej výkladov. Jedna štúdia identifikovala 14 rôznych formulácií zásady v zmluvách a nezmluvných vyhláseniach.
Pri rozhodovaní o uplatnení tejto zásady sa môže použiť analýza nákladov a výnosov, ktorá zohľadňuje náklady obetovanej príležitosti v prípade nekonania, ako aj hodnotu možnosti počkať na ďalšie informácie pred konaním. Jednou z ťažkostí pri uplatňovaní zásady v modernej tvorbe politiky je, že často dochádza k neredukovateľnému konfliktu medzi rôznymi záujmami, takže diskusia nevyhnutne zahŕňa politiku.
Medzinárodné dohody a vyhlásenia
Svetová charta o prírode, ktorú prijalo Valné zhromaždenie OSN v roku 1982, bola prvým medzinárodným schválením zásady predbežnej opatrnosti. Táto zásada bola implementovaná do medzinárodnej zmluvy už v roku 1987 v Montrealskom protokole a okrem iných medzinárodných zmlúv a deklarácií sa odráža aj vo Vyhlásení o životnom prostredí a rozvoji z Ria de Janeiro z roku 1992 (podpísanom na Konferencii OSN o životnom prostredí a rozvoji).
Európska komisia
Dňa 2. februára 2000 vydala Európska komisia oznámenie o zásade predbežnej opatrnosti, v ktorom prijala postup uplatňovania tohto pojmu, ale bez jeho podrobnej definície. Predtým Maastrichtská zmluva prijala túto zásadu ako základný prvok environmentálnej politiky: Článok III-233 návrhu Zmluvy o Ústave pre Európu :
Po prijatí oznámenia Európskej komisie o zásade predbežnej opatrnosti sa táto zásada stala základom mnohých politík EÚ, a to aj v iných oblastiach ako je politika životného prostredia. Uplatňuje sa napríklad v potravinovom práve EÚ a okrem iného ovplyvňuje aj politiky týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, obchodu a výskumu a technologického rozvoja. Hoci EÚ nikdy oficiálne neprijala komplexnú definíciu zásady predbežnej opatrnosti, pracovná definícia a stratégia implementácie pre kontext EÚ bola navrhnutá v práci Fisher a i. (2006):
„Ak po posúdení dostupných vedeckých informácií existujú opodstatnené obavy z možnosti nepriaznivých účinkov, ale pretrváva vedecká neistota, môžu sa prijať dočasné opatrenia na riadenie rizík založené na širokej analýze nákladov a prínosov, pričom sa uprednostní ľudské zdravie a životné prostredie, ktoré sú potrebné na zabezpečenie zvolenej vysokej úrovne ochrany v Spoločenstve a sú primerané tejto úrovni ochrany, a to až do získania ďalších vedeckých informácií na komplexnejšie posúdenie rizík bez toho, aby sa muselo čakať, kým sa úplne ukáže skutočnosť a závažnosť týchto nepriaznivých účinkov.“
Firemné stránky
Britská kozmetická spoločnosť The Body Shop International nedávno zahrnula princíp predbežnej opatrnosti do svojej stratégie pre rok 2006.
Uplatňovanie tohto princípu možno vidieť vo verejnej politike, ktorá vyžaduje, aby farmaceutické spoločnosti vykonávali klinické skúšky, aby preukázali, že nové lieky sú bezpečné a účinné.
Oblasti, ktorých sa zásada predbežnej opatrnosti zvyčajne týka, sú možnosti:
Zásada predbežnej opatrnosti sa často uplatňuje v biologických oblastiach, pretože zmeny sa nedajú jednoducho zastaviť; ovplyvňujú každého. Zásada má menší význam v oblastiach s obmedzeným vplyvom, ako je napríklad letectvo, kde niekoľko málo ľudí, ktorí sú vystavení riziku, dalo informovaný súhlas (napr. skúšobný pilot). V prípade technologických inovácií býva obmedzenie vplyvu zložitejšie, ak sa táto technológia môže samoreplikovať.
Uplatňovanie tohto princípu mení postavenie inovácie a hodnotenia rizika: nie je to riziko, ktorému je potrebné zabrániť alebo ho zmeniť, ale potenciálne riziko, ktorému je potrebné predchádzať [Ako odkazovať a odkazovať na zhrnutie alebo text] V prípade regulácie vedeckého výskumu tak môže okrem vedca a regulačného orgánu existovať aj tretia strana: spotrebiteľ.
Zmena zákonov kontrolujúcich spoločenské normy
Disent sudkyne Marthy Sosmanovej vo veci Goodridge v. Department of Public Health, rozhodnutie Najvyššieho súdneho dvora štátu Massachusetts, ktoré nariadilo legalizáciu manželstiev osôb rovnakého pohlavia, je príkladom zásady predbežnej opatrnosti, ktorá sa analogicky uplatňuje na zmeny v kultúrne významnej sociálnej politike. Opisuje nespočetné množstvo spoločenských štruktúr, ktoré sa opierajú o inštitúciu manželstva, a poukazuje na neistotu, ako ich ovplyvní táto redefinícia. Nesúhlas väčšiny ilustruje ťažkosti pri dosahovaní dohody o hodnote konkurenčných perspektív.
Farebná konvencia semafora, ktorá znázorňuje koncepciu pravidla kontroly úlovku (HCR), určuje, kedy je plán obnovy povinný z hľadiska preventívnych a limitných referenčných bodov pre neresiacu sa biomasu a mieru úhynu rýb.
Pri klasifikácii ohrozených druhov princíp predbežnej opatrnosti znamená, že ak existujú pochybnosti o presnom stave ochrany živočícha alebo rastliny, mal by sa vybrať ten, ktorý by spôsobil realizáciu najprísnejších ochranných opatrení. Preto sa druh, ako je holub striebristý, ktorý môže existovať v značnom počte a jednoducho je nedostatočne evidovaný alebo môže byť rovnako pravdepodobne dávno vyhynutý, neklasifikuje ako „druh s nedostatkom údajov“ alebo „vyhynutý“ (čo v oboch prípadoch nevyžaduje prijatie žiadnych ochranných opatrení), ale ako „kriticky ohrozený“ (stav ochrany, ktorý vyžaduje najprísnejšiu ochranu), zatiaľ čo čoraz vzácnejší, ale pravdepodobne ešte nie ohrozený škovránok smaragdový je klasifikovaný ako „nedostatok údajov“, pretože je naliehavo potrebný výskum na objasnenie jeho stavu, a nie ochranárske opatrenia na jeho záchranu pred vyhynutím.[Ako odkazovať a odkazovať na zhrnutie alebo text]
V dokumentárnom filme BBC Sila nočných môr Bill Durodie poukazuje na to, že:
Ďalším príkladom sú argumenty proti rozšíreniu využívania veternej energie, ktoré sa obávajú znečistenia hlukom, možného úhynu vtákov a negatívneho vplyvu na krajinu, zatiaľ čo zástancovia veternej energie tvrdia, že jej negatívne účinky výrazne prevyšujú účinky uhoľnej energie a iných v súčasnosti používaných foriem výroby elektrickej energie.
Pozri proaktívnu zásadu, menej reštriktívnu alternatívu k zásade predbežnej opatrnosti, ktorá prenáša dôkazné bremeno na tých, ktorí navrhujú reštriktívne opatrenia.