Koncepcia seba samého alebo sebaidentifikácia je mentálne a konceptuálne chápanie a trvalá úcta vnímajúcich bytostí k vlastnej existencii. Inými slovami, je to súhrn vedomostí bytosti a jej chápania vlastného ja. Koncept seba samého sa líši od sebavedomia, ktoré je vedomím alebo zaujatím vlastným ja. Zložky sebavedomia zahŕňajú fyzické, psychické a sociálne vlastnosti, ktoré môžu byť ovplyvnené postojmi, zvyklosťami, presvedčením a predstavami jednotlivca. Tieto zložky a atribúty možno zhrnúť do všeobecných pojmov sebaobraz a sebahodnotenie.
Medzníkom v ľudských úvahách o nefyzickom vnútornom ja bol rok 1644, keď René Descartes napísal dielo Princípy filozofie. Descartes navrhol, že pochybnosti sú hlavným nástrojom disciplinovaného skúmania, ale nemohol pochybovať o tom, že pochybuje. Usudzoval, že ak pochybuje, myslí, a preto musí existovať. Existencia teda závisela od vnímania.
Druhým míľnikom vo vývoji teórie sebapoznania bolo dielo Sigmunda Freuda (1900), ktorý nám poskytol nové chápanie významu vnútorných duševných procesov. Zatiaľ čo Freud a mnohí jeho nasledovníci váhali, či vo svojich teóriách urobiť zo sebapochopenia primárnu psychologickú jednotku, Freudova dcéra Anna (1946) pripisovala ústredný význam vývinu ega a sebainterpretácii.
Teória sebapoňatia mala vždy silný vplyv na vznikajúcu profesiu poradcu. Prescott Lecky (1945) prispel myšlienkou, že sebapoznanie je primárnou motivačnou silou v ľudskom správaní. Raimy (1948) zaviedol merania sebakoncepcie v poradenských rozhovoroch a tvrdil, že psychoterapia je v podstate proces zmeny spôsobov, akými jednotlivci vnímajú sami seba.
Zďaleka najvplyvnejším a najvýrečnejším hlasom v teórii sebapoňatia bol Carl Rogers (1947), ktorý predstavil celý systém pomoci postavený na dôležitosti seba samého. Podľa Rogersovho názoru je ja ústrednou zložkou ľudskej osobnosti a osobného prispôsobenia. Rogers opísal seba ako sociálny produkt, ktorý sa vyvíja z medziľudských vzťahov a usiluje sa o súlad. Tvrdil, že existuje základná ľudská potreba pozitívnej úcty od druhých aj od seba samého. Veril tiež, že v každom človeku je tendencia k sebarealizácii a rozvoju, pokiaľ je to umožnené a podporované priaznivým prostredím (Purkey a Schmidt, 1987).
Našťastie si verejnosť aj odborníci uvedomujú, že sebapoňatie nemožno ignorovať, ak chceme úspešne riešiť také pálčivé problémy, ako je zneužívanie drog a alkoholu, predčasné ukončenie štúdia, nefunkčné rodiny a iné problémy. Okrem tohto rastúceho povedomia sa vyvíjajú aj nové spôsoby posilňovania sebakoncepcie. Napríklad výskumy kognitívnych teoretikov (McAdam, 1986; Ryan, Short a Weed, 1986) dokazujú, že negatívne sebavedomie vedie k iracionálnemu mysleniu o sebe a o svete.
Mnohé úspechy a neúspechy, ktoré ľudia zažívajú v mnohých oblastiach života, úzko súvisia s tým, ako sa naučili vnímať samých seba a svoje vzťahy s ostatnými. Začína byť tiež jasné, že sebaponímanie má prinajmenšom tri hlavné vlastnosti, ktoré sú pre poradcov zaujímavé: (1) je naučené, (2) je organizované a (3) je dynamické. Každá z týchto vlastností spolu s ďalšími dôsledkami je uvedená nižšie.
Sebakoncept je naučený. Pokiaľ vieme, nikto sa nerodí s vlastným sebavedomím. Postupne vzniká v prvých mesiacoch života a formuje sa a pretvára prostredníctvom opakovaných vnímaných skúseností, najmä s významnými druhými ľuďmi. Skutočnosť, že sebakoncept je naučený, má niekoľko dôležitých dôsledkov:
Sebahodnotenie je organizované. Väčšina výskumníkov sa zhoduje v tom, že sebapoňatie má všeobecne stabilnú kvalitu, ktorá sa vyznačuje usporiadanosťou a harmóniou. Každý človek si udržiava nespočetné množstvo vnemov týkajúcich sa jeho osobnej existencie a každý vnem je usporiadaný so všetkými ostatnými. Práve táto všeobecne stabilná a organizovaná kvalita sebapoňatia dodáva osobnosti konzistenciu. Táto organizovaná kvalita sebapoňatia má svoje dôsledky.
Sebahodnotenie je dynamické. Aby sme pochopili aktívnu povahu sebapoňatia, pomôže nám predstaviť si ho ako gyrokompas: neustále aktívny systém, ktorý spoľahlivo ukazuje „pravý sever“ vnímanej existencie človeka. Tento orientačný systém nielenže formuje spôsob, akým človek vníma seba, druhých a svet, ale slúži aj na usmerňovanie činnosti a umožňuje každému človeku zaujať v živote konzistentný „postoj“. Namiesto toho, aby sme vnímali sebaponímanie ako príčinu správania, je lepšie chápať ho ako gyrokompas ľudskej osobnosti, ktorý zabezpečuje konzistentnosť osobnosti a smerovanie správania. Dynamická kvalita sebapoňatia so sebou prináša aj ďalšie dôsledky.
Tento stručný prehľad teórie sebapoznania sa zameral na opis spôsobov, akými si ľudia organizujú a interpretujú svoj vnútorný svet osobnej existencie. Rozoberali sa začiatky teórie sebapoňatia a jej nedávna história. Boli predstavené tri hlavné vlastnosti sebapoňatia – že je: (1) naučené, (2) organizované a (3) dynamické. Jednotlivci majú v sebe relatívne neobmedzený potenciál na rozvoj pozitívneho a realistického sebapoňatia. Tento potenciál môžu realizovať ľudia, miesta, politiky, programy a procesy, ktoré sú zámerne navrhnuté tak, aby k realizácii tohto potenciálu vyzývali.