Terapia zameraná na klienta

Psychoterapiu zameranú na klienta, známu aj ako terapia zameraná na človeka (PCT), vyvinul humanistický psychológ Carl Rogers v 40. a 50. rokoch 20. storočia. Označoval ju skôr ako poradenstvo než ako psychoterapiu. Základnými prvkami nového spôsobu terapie Carla Rogersa bolo nadviazanie osobnejšieho vzťahu s pacientom, pomoc pacientovi dosiahnuť stav uvedomenia si, že si môže pomôcť sám. Robil to tak, že pacienta tlačil k rastu, veľký dôraz kládol skôr na bezprostrednú situáciu než na minulosť. Takto je človek schopný využiť terapiu ako spôsob, ako dosiahnuť lepší pocit zo seba samého, a nie žiť v iracionálnom svete.

Terapia zameraná na osobu sa používa na pomoc človeku dosiahnuť osobný rast alebo sa vyrovnať s konkrétnou udalosťou alebo problémom, ktorý má. PCT je založená na princípe terapie rozprávaním a je to nedirektívny prístup. Terapeut povzbudzuje pacienta, aby vyjadril svoje pocity, a nenavrhuje, ako by sa osoba mohla chcieť zmeniť, ale tým, že počúva a potom zrkadlí to, čo mu pacient prezradí, mu pomáha preskúmať a pochopiť jeho pocity pre seba. Pacient sa potom môže rozhodnúť, aké zmeny by chcel urobiť, a môže dosiahnuť osobný rast. Hoci niektorí túto techniku kritizovali pre jej nedostatočnú štruktúru a stanovenú metódu, ukázala sa ako mimoriadne účinná a obľúbená liečba. PCT používajú prevažne psychológovia a poradcovia v psychoterapii.

Terapiu zameranú na človeka, ktorá sa v súčasnosti považuje za zakladateľské dielo humanistickej školy psychoterapie, oficiálne začal Carl Rogers. „Rogersovská“ psychoterapia sa často označuje za jednu z hlavných skupín škôl spolu s psychoanalytickou (najznámejšou je Sigmund Freud), hĺbkovou terapiou, ktorá premosťuje od psychoanalytickej cez archetypálnu, mýtografickú, snovú a nevedomú látku až po existencialistov, ako je Rollo May, a čoraz populárnejšiu kognitívno-behaviorálnu školu. Iní uznávajú široký vplyv Rogersa na prístup, pričom pomenúvajú skupinu humanistických alebo humanisticko-existencialistických škôl; existuje veľká diskusia o tom, čo predstavujú hlavné školy a vzájomné vplyvy s viacerými styčnými kandidátmi, ako sú feministická, Gestalt, britská škola, psychológia seba, interpersonálna, rodinné systémy, integračná, systémová a komunikačná, pričom je v nich zasiatych niekoľko historických vplyvov, ako napríklad objektové vzťahy.

Doporučujeme:  Právo na vzdelanie

Rogers potvrdil individuálnu osobnú skúsenosť ako základ a normu pre život a terapeutický účinok. K trom postojovým požiadavkám na účinného terapeuta podľa neho patrí empatia s pacientovými emóciami a perspektívou, úprimnosť a bezpodmienečný pozitívny vzťah k pacientovi. Identifikoval aktívne aj pasívne aspekty empatie u terapeuta. Tento dôraz kontrastuje s nezaujatým postojom, ktorý môže byť zamýšľaný v iných terapiách. Život v prítomnosti, a nie v minulosti alebo budúcnosti, s organizmickou dôverou, naturalistickou vierou vo vlastné myšlienky a presnosťou vo svojich pocitoch a zodpovedným uznaním svojej slobody, s cieľom plne sa zúčastňovať na našom svete a prispievať k životu iných ľudí, sú charakteristickými znakmi Rogerovej terapie zameranej na človeka.

Rogers si myslel, že v nás existujú tri ja: predstava o sebe, ideálne ja a skutočné ja. Sebakoncept je spôsob, akým človek vidí sám seba. Ideálne ja je to, kým by človek chcel alebo mal byť. Skutočné ja je to, kým človek v skutočnosti je. Kongruencia je miera zhody medzi sebapoňatím, skutočným „ja“ a ideálnym „ja“. Čím väčšia je kongruencia, tým väčšie je psychické zdravie klienta. Ak sa predstava človeka o tom, kým je, veľmi podobá tomu, čím chce byť, bude tento človek relatívne sebaprijímajúci. Cieľom terapie zameranej na osobu je zvýšiť kongruenciu klienta.

Bezpodmienečná pozitívna úcta

Terapeut zameraný na osobu by mal vnímať svet klienta, akoby bol jeho vlastný. Terapeut však musí vnímať klientove emócie bez toho, aby sa v nich viazal. Empatické porozumenie podporujú dva procesy: reflexia a objasňovanie. K reflexii dochádza vtedy, keď terapeut opakuje fragmenty toho, čo klient povedal, s malými zmenami, pričom klientovi sprostredkúva neodsudzujúce pochopenie jeho výrokov. Objasnenie nastáva vtedy, keď terapeut abstrahuje jadro alebo podstatu súboru poznámok klienta.