Terapia senzorickej integrácie alebo senzorická integračná terapia sa snaží liečiť dysfunkciu senzorickej integrácie. Niektoré z týchto liečebných postupov (napríklad senzomotorická manipulácia) majú pochybné opodstatnenie a nemajú empirické dôkazy. Iné liečby boli skúmané s malými pozitívnymi výsledkami, ale kvôli metodologickým problémom štúdií možno vyvodiť len málo záverov. Medzi tieto liečby patria prizmatické šošovky, fyzické cvičenia, tréning sluchovej integrácie a techniky senzorickej stimulácie alebo inhibície, ako napríklad „hlboký tlak“ – silný dotykový tlak aplikovaný buď manuálne, alebo prostredníctvom prístroja, ako je napríklad objímací stroj alebo tlakový odev. Záťažové vesty, populárna terapia hlbokým tlakom, má k dispozícii len obmedzené množstvo vedeckých výskumov, ktoré celkovo naznačujú, že táto terapia je neúčinná. Hoci boli opísané opakovateľné liečebné postupy a sú známe platné merania výsledkov, existujú medzery v poznatkoch týkajúcich sa dysfunkcie senzorickej integrácie a terapie. Keďže empirická podpora je obmedzená, je potrebné systematické hodnotenie, ak sa tieto intervencie používajú.
Deti s poruchou senzorickej integrácie majú často problémy s hmatom, čuchom, sluchom, chuťou a/alebo zrakom. Spolu s tým sa často vyskytujú ťažkosti s pohybom, koordináciou a vnímaním polohy tela v danom priestore. Ide o bežnú poruchu u jedincov s neurologickými ochoreniami, ako je napríklad porucha autistického spektra.
Jedinci môžu byť precitlivení na určité textúry, zvuky, vône a chute, pričom nosenie určitých tkanín, ochutnávanie určitých potravín alebo bežné každodenné zvuky môžu spôsobovať nepríjemné pocity. Je možný aj opačný postup – napríklad dieťa s poruchou autistického spektra môže pociťovať len veľmi malú bolesť alebo si v skutočnosti užívať pocity, ktoré by neurotypické deti nemali rady: silné pachy, intenzívny chlad alebo nepríjemné chute.
Zdá sa, že v prípade poruchy senzorickej integrácie mozog nedokáže primerane vyvážiť zmysly. Mozog nemusí byť schopný odfiltrovať podnety v pozadí, ale zároveň pripustiť, čo je dôležité, takže jedinec sa môže vo dne v noci vyrovnávať s nadmerným množstvom zmyslových podnetov.
Senzorická integračná terapia s deťmi
– Správna výzva (dieťa musí byť schopné plniť výzvy prostredníctvom hravých aktivít)
– Adaptívna reakcia (dieťa prispôsobuje svoje správanie, aby sa vyrovnalo s predloženými výzvami)
– Aktívne zapojenie (dieťa sa bude chcieť zúčastniť, pretože aktivity sú zábavné)
– Riadené dieťaťom (počas sedenia sa používajú aktivity, ktoré dieťa uprednostňuje).
Pri terapii senzorickej integrácie sa dbá na to, aby sa deťom neposkytovalo viac zmyslovej stimulácie, než dokážu zvládnuť. Ergoterapeut hľadá známky stresu. Deti s nižšou citlivosťou (hyposenzitivita) môžu byť vystavené silným vnemom, zatiaľ čo deti so zvýšenou citlivosťou (hypersenzitivita) môžu byť vystavené tichším činnostiam. Na povzbudenie detí, aby tolerovali činnosti, ktorým by sa za normálnych okolností vyhýbali, sa môžu použiť pamlsky a odmeny. Viac informácií o poruchách senzorickej integrácie nájdete v informačnom liste Senzorické problémy.
Usmernenia pre deti so zvýšenou citlivosťou
Rodičov môže veľmi trápiť, ak ich dieťa odmieta objatia, maznanie a iné prejavy náklonnosti. Môže to byť interpretované ako osobné odmietnutie, keď ide o nepríjemný dotyk. Tieto usmernenia môžu pomôcť pri vhodnejšom dotyku s autistickými deťmi, ktoré majú precitlivenosť:
– Dieťa ľahšie iniciuje objatie ako ho prijíma.
– Dotyk je znesiteľnejší, keď ho dieťa očakáva.
– Pevný, nehybný dotyk je lepší ako ľahký alebo pohyblivý dotyk
– Ľahký dotyk môže byť tolerovaný po pevnom nepohyblivom dotyku
– Počiatočná stimulácia môže byť nepríjemná, ale neskôr tolerovaná.
Typické terapie pre rôzne zmysly
Zmysel pre dotyk sa u detí s poruchou senzorickej integrácie veľmi líši. Keď deti majú rady pocit lepivých textúr, terapeut môže použiť materiály, ako je lepidlo, hracie cesto, nálepky, gumené hračky a lepiaca páska. Medzi ďalšie materiály, ktoré môžu byť užitočné pre hmatové vnemy, patrí voda, ryža, fazuľa a piesok.
Deti s autizmom majú často pocit pevného celkového tlaku. Ten im môže byť poskytnutý zabalením do prikrývok, stlačením vankúšmi a pevným objatím. Tie môžu tvoriť základ pre hru, interakciu a prejavovanie náklonnosti. Zážitky, ktoré môžu byť pre neurotypické deti klaustrofobické, si môžu užívať, napríklad byť stlačené medzi matracmi a vytvárať tunely alebo stany z prikrývok nad nábytkom.
Terapeut si bude vedomý reakcie dieťaťa na vôňu látok a môže experimentovať s pridávaním rôznych vôní do hracieho cesta alebo ryže. Ak má dieťa aktívne rado silné vône, v terapii sa môžu používať špecifické hračky s touto vlastnosťou.
Na zvuk sa môžete zamerať experimentovaním s hovoriacimi hračkami, hrami na počítači, hudobnými nástrojmi, pískacími hračkami a rôznymi druhmi hudby. Užitočnými aktivitami sú spoločné tlieskanie, rýmovačky, opakovanie fráz a jazykolamy. Niektoré deti s autizmom reagujú na hudbu, ale nie na hlasy, v takom prípade sa môže uprednostniť melodický alebo „spevavý“ hlas. Terapeut môže vyskúšať rôzne tóny hlasu, výšky tónov a zistiť reakciu dieťaťa.
Proprioceptívny systém pomáha deťom (a dospelým) lokalizovať svoje telo v priestore. Deti s autizmom majú často slabú propriocepciu a potrebujú pomoc pri rozvoji koordinácie. Terapia môže zahŕňať hru so závažím, skákanie na trampolíne alebo veľkej lopte, skákanie alebo tlačenie ťažkých predmetov.
Vestibulárny systém sa nachádza vo vnútornom uchu. Reaguje na pohyb a gravitáciu, a preto sa podieľa na našom pocite rovnováhy, koordinácii a pohyboch očí. Terapia môže zahŕňať visenie dolu hlavou, hojdacie kreslá, hojdačky, točenie, kotúľanie, kotrmelce, kolotoče a tanec. Pri všetkých týchto činnostiach sa hlava pohybuje rôznymi spôsobmi, ktoré stimulujú vestibulárny systém. Terapeut bude dieťa pozorne sledovať, aby sa uistil, že pohyb nie je príliš stimulujúci.
Pohyb tam a späť je zvyčajne menej stimulujúci ako pohyb do strán. Najviac stimulujúci pohyb býva rotačný (otáčanie) a terapeut by ho mal používať opatrne. V ideálnom prípade terapia poskytuje rôzne druhy týchto pohybov. Hojdací pohyb dieťa zvyčajne upokojí, zatiaľ čo energické pohyby, ako je otáčanie, ho stimulujú. Kolotoče, hádzanie na vankúše alebo skákanie na trampolíne môžu byť obľúbenými aktivitami niektorých detí.
Učenie sa nových zručností zahŕňajúcich pohyb
Zručnosti ako zaväzovanie šnúrok na topánkach alebo jazda na bicykli môžu byť náročné, pretože zahŕňajú sekvencie pohybov. Terapia na pomoc v tejto oblasti môže využívať plávanie, bludiská, prekážkové dráhy, konštrukčné hračky a stavebnice.
V niektorých prípadoch poruchy senzorickej integrácie sa môžu vyskytnúť ťažkosti s používaním oboch strán tela spoločne. Terapeut môže dieťa povzbudzovať pri plazení, hopsaní, skákaní, hraní na hudobné nástroje, chytaní a skákaní loptičiek oboma rukami, aby mu pomohol s obojstrannou integráciou.
Koordinácia rúk a očí sa dá zlepšiť pomocou aktivít, ako je napríklad triafanie loptičkou, pukanie bublín, hádzanie a chytanie loptičiek, vrecúšok s fazuľou a balónov.
Výskum v oblasti terapie senzorickej integrácie
Hoci je terapia senzorickej integrácie široko používaná a podporená neoficiálnymi dôkazmi, zatiaľ existuje len málo výskumov, ktoré by ju potvrdili ako liečbu založenú na dôkazoch. V jednej štúdii sa našli len nekvalitné dôkazy, ktoré buď vôbec, alebo prinajlepšom nejednoznačne podporujú terapiu senzorickej integrácie (Dawson a Watling 2000). Uskutočnilo sa mnoho štúdií, ktoré však neboli dostatočne dôsledné na to, aby sa terapia senzorickej integrácie mohla považovať za liečbu založenú na dôkazoch, napriek tomu, že sa široko používa ako intervencia pri autizme a iných vývinových poruchách.
Dysfunkcia senzorickej integrácie