Naši rodičia, priatelia alebo iní ľudia nám často hovoria, čo máme robiť, ale my ich z nejakých dôvodov nedodržiavame. Keď však sledujeme film, ktorý hovorí to isté, riadime sa nimi! Poďme sa poučiť od Dr. Birgit Wolzovej, ktorá sa s nami podelí o to, ako filmy formujú život, ako môžu byť terapeutické a ako rieši pochybnosti voči kinoterapii.
Čo vás motivovalo k tomu, aby ste sa špecializovali na kinoterapiu?
Už od detstva na mňa mali filmy silný vplyv: alebo som sa naučil porozumieť svojmu vnútornému svetu prostredníctvom pochopenia svojich emocionálnych reakcií na filmové scény alebo postavy. Prostredníctvom filmov som zažíval aj katarziu. Napríklad keď som mal život ohrozujúcu mŕtvicu, bol som fyzicky a emocionálne paralyzovaný a nemohol som ani plakať. S prekvapením som si všimol, že som začal nekontrolovateľne plakať vždy, keď som videl filmy, ktoré zobrazovali postavy v tragických zážitkoch. Všetky zablokované slzy začali tiecť v reakcii na sledovanie bolesti postáv.
V roku 2002 som navštívil workshop s názvom „Filmy a mýtická imaginácia – využitie filmov v hĺbkovej psychológii“. Zaujala ma myšlienka používať filmy s klientmi na pochopenie ich emocionálnych problémov a na podporu ich procesu. Filmovú terapiu som používala vo svojich textoch, v praxi s individuálnymi klientmi, s pármi, v týždennej skupine Cinema Alchemy a na seminároch. S touto metódou som dosiahla úžasný úspech. Preto ju s veľkým nadšením učím ďalších terapeutov – v súčasnosti najmä prostredníctvom svojich online kurzov.
Mohli by ste nám povedať, ako sa objavilo alebo vynašlo používanie filmov v terapii?
Tak ako väčšina „nových“ myšlienok, ani mnohé aspekty filmovej terapie nie sú v skutočnosti nové. Využívanie filmov na osobnostný rast a liečenie v sebe nesie dlhodobé spojenie medzi rozprávaním príbehov a sebareflexiou, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou siaha až k počiatkom hovorenej reči. Mnohé kultúry v celej histórii ľudstva si uvedomovali transformačný a liečivý účinok rozprávania a počúvania príbehov. Kinoterapiu možno vysledovať až k biblioterapii, čo je využívanie angažovaného čítania s cieľom získať náhľad do vlastnej psychiky (Mellon, 2003). Prax biblioterapie môže siahať až do starovekého Grécka, kde na dverách knižnice v Tébach bol nápis: „(Riordan a Wilson, 1989).
Od rozšírenia psychoanalýzy v prvej polovici dvadsiateho storočia začali analytici niektorým svojim pacientom predpisovať špecifickú literatúru, často romány. V roku 1916 sa v psychologickej literatúre prvýkrát objavil termín biblioterapia (Shrank a Engels, 1981). Počas rozmachu svojpomocného hnutia v 60. až 80. rokoch 20. storočia sa hlavný dôraz presunul z používania beletristických kníh na neperiodické príručky svojpomoci. Napriek tomu James Hillman v roku 1983 vo svojej knihe Healing Fiction (Liečivá fikcia) zdôraznil prax používania beletrie v terapii (Hillman, 1983).
Gréci používali drámu vo svojom výtvarnom a divadelnom umení ako katarziu, aby sa vyrovnali so svojimi emóciami. Gréci dodnes nesedia pasívne na svojich miestach ako my a na konci zdvorilo nezatlieskajú. V starovekých aj moderných gréckych divadlách ľudia kričia, kričia, plačú a sú dosť expresívni. Starovekí Gréci vyvinuli poetické spôsoby, ako liečiť citové rany spôsobené vojnou. Tragédia sa hrala na katarziu, aby sa očistili neusporiadané emócie a vyliečila trauma. Aristoteles teoreticky tvrdil, že „tragické hry majú schopnosť očistiť ducha a pomôcť nám vyrovnať sa s aspektmi života, s ktorými sa nedá zmieriť racionálnym myslením“ (Murnaghan, 1951).
Na svojej webovej stránke ste spomenuli, že používanie filmov „možno začleniť do rôznych psychoterapeutických smerov, od hĺbkovej psychoterapie, cez kognitívno-behaviorálnu terapiu až po systémovo orientovanú terapiu.“ Ako zistíme, ktorý z nich je pre nás vhodnejší?
Vo svojej práci využívam tieto štyri spôsoby:
Evokatívna cesta:
Filmy možno považovať za „kolektívne sny“ našej doby. Preto Evocative Way využíva filmy terapeutickým a rast podporujúcim spôsobom tým, že si ich požičiava z práce so snami. Keďže z každého sna je možné získať vhľad, emocionálne reakcie na takmer akýkoľvek druh filmovej scény alebo postavy môžu klientom pomôcť lepšie pochopiť samých seba. Keď určité filmy u klientov rezonujú, dotýkajú sa nevedomej alebo predvedomej časti ich psychiky. Film sa ich môže hlboko dotknúť. Postava alebo scéna ich môže tiež intenzívne rozrušiť. Pochopenie ich emocionálnych reakcií na filmy, rovnako ako pochopenie ich nočných snov, môže slúžiť ako okno do ich nevedomia. Práca so snami aj Evokačná cesta sú spôsoby, ako dostať ich nevedomý vnútorný svet na vedomú úroveň.
V programe The Evocative Way nie je potrebné odporúčať klientom konkrétne filmy. Pri tomto prístupe zvyčajne nezáleží na tom, či terapeut nevidel filmy, na ktoré klienti môžu počas sedení upozorniť. Niekedy môže byť neznalosť filmu dokonca výhodou, pretože terapeut je nútený vidieť film očami klientov, napríklad ich sny. Keď sa klienti považujú za odborníkov, ktorí poznajú určité filmy, je možný väčší vzťah a zvyšuje sa pravdepodobnosť väčšej nezávislosti vo vzťahu.
Predpisová cesta:
V rámci receptívneho spôsobu sú predpísané konkrétne filmy na modelovanie konkrétneho správania pri riešení problémov. Je založená na rovnakej koncepcii ako Učebné príbehy Miltona Ericksona s ich vloženými návrhmi. Sústredené počúvanie príbehov a sledovanie filmov vytvára určitú formu tranzu, podobnú stavu, ktorý sa často dosahuje prostredníctvom riadených vizualizácií.
Filmy môžu tiež pomôcť klientom naučiť sa „sprostredkovane“, ako niečo nerobiť alebo ako sa správať pri dosahovaní svojich cieľov, pretože vidia negatívne dôsledky konania postavy. Často je užitočné používať filmy týmto spôsobom, keď klienti, ktorí bojujú so závislosťami, alebo keď pár pracuje na svojej komunikácii. Tu sa filmy používajú ako varovné príbehy.
Nasledujúce metódy sú obzvlášť vhodné na kombináciu so zážitkom zo sledovania filmu, keď sa praktizuje filmová alchýmia v rámci receptívnej cesty:
Kognitívna terapia
Terapia modifikácie správania
párová a rodinná terapia
Koučovanie
Pozitívna filmová terapia
Katarzná cesta:
Emócie sú uložené v tele aj v mysli. Katartické terapeutické techniky umožňujú terapeutom pomôcť klientom získať prístup k týmto uloženým emóciám a uvoľniť ich.
Keďže mnohé filmy prenášajú myšlienky skôr prostredníctvom emócií než intelektu, môžu neutralizovať inštinkt potláčať pocity a vyvolať emocionálne uvoľnenie. Sledovanie filmov môže vyvolaním emócií otvoriť dvere, ktoré by inak zostali zatvorené. Pre mnohých našich klientov je bezpečnejšie, a preto ľahšie uvoľniť svoju obranu pri sledovaní filmu ako v reálnom živote so skutočnými ľuďmi. Tým, že sa stotožnia s určitými postavami a ich ťažkosťami, môžu zažiť emócie, ktoré ležia skryté pred ich vedomím.
Emocionálne uvoľnenie zvyčajne na chvíľu zlepší klientovi náladu, pretože zdrvujúce emócie sa zmenšia. Energia, ktorá bola vyčerpaná depresiou alebo smútkom, sa môže aspoň dočasne obnoviť. Táto „prestávka“ často umožňuje človeku s depresiou začať skúmať a liečiť základné problémy, ktoré depresiu pôvodne spôsobili. Smútok sa dá ľahšie spracovať.
Katarzná psychoterapia nám hovorí, že aj smiech uvoľňuje emócie. Smiech môže zmierniť úzkosť, ako aj znížiť agresivitu a strach. Klienti sú často po zhliadnutí humorného filmu schopní pristupovať k riešeniu problému, ktorého sa obávali, s menšou emocionálnou angažovanosťou a s novým a tvorivým pohľadom. Dokonca aj ľahká depresia sa môže na chvíľu odstrániť.
Kinoterapia so skupinami:
Vplyv filmov ako katalyzátorov psychologických procesov sa dobre spája s terapeutickými účinkami skupinovej dynamiky. Reflexie členov skupiny o ich emocionálnej reakcii na film sú pridanou zložkou, ktorá obohacuje skupinovú terapiu. Pochopením a zdieľaním toho, čo sa ich dotklo na určitých filmových scénach alebo postavách, získavajú účastníci účinný nástroj na spoznávanie seba a ostatných. Po odchode zo skupiny môžu pri sledovaní filmov ďalej využívať to, čo sa naučili o sebapoznávaní.
V ktorých prípadoch sa neodporúča podávať Cinema Therapy?
Vývojové obmedzenia malých detí znižujú účinnosť predpisovania filmov zvyčajne z dôvodu časového odstupu medzi ich sledovaním filmu doma a diskusiou na sedení. Iná situácia nastáva, keď diskusia nasleduje bezprostredne po premietaní klipu na sedení alebo keď rodiny spoločne sledujú filmy doma v rámci rodinnej terapie.
Keď títo klienti sledujú filmy vo svojich domovoch, môže byť pre nich ťažké riešiť problémy, ktoré sa objavia počas sledovania alebo bezprostredne po ňom. Platí to najmä pre klientov, ktorí majú nejakú psychotickú poruchu, pretože môžu mať problém rozlíšiť realitu od fantázie. (Ulus, 2003)
Filmy niekedy prinášajú témy, ktorým sa klienti v terapii vyhýbali, čo môže byť za mnohých okolností veľmi produktívne. Ak sa v domácnosti vyskytuje násilie, riziko nekontrolovaného filmového zadania a nepredvídateľnej reakcie je príliš veľké.
Ak klient nedávno prežil traumatický zážitok podobný zážitku postavy vo filme, môže byť filmový zážitok potenciálne znovu traumatizujúci. Pracujem s klientmi, ktorí v rodine zažili vraždu. Som veľmi opatrný pri zadávaní úloh pri filmoch, ktorých súčasťou je vražda, aj keď nie je dominantnou súčasťou filmu. Pozornosť klienta by s najväčšou pravdepodobnosťou smerovala k tejto časti a zostala by pri nej. Ako klinickí pracovníci sa musíme rozhodovať o pripravenosti klienta na film pomocou podobných kritérií, aké používame pri akejkoľvek vysoko účinnej domácej úlohe alebo inom druhu intervencie.
Je možné, že klient si z vašej filmovej úlohy vyvodí nesprávne motívy, keď film zobrazuje určitú neatraktívnu postavu, ktorá sa klientovi hodí spôsobom, ktorý by mohol byť urážlivý. To by mohlo negatívne ovplyvniť váš vzťah s klientom. Takýto druh filmu by ste nemuseli zadávať, alebo by ste mohli klientovu reakciu využiť na prácu s prenosom.
Keď niekto absolvuje kinoterapiu, ako vie, že je účinná?
Keď sa klientom zmiernia príznaky, vieme, že terapeutická práca bola účinná.
Filmy na nás silne pôsobia, pretože synergický vplyv hudby, dialógov, osvetlenia, uhlov kamery a zvukových efektov umožňuje filmu obísť bežné obranné cenzúry v nás. „Hollywood prevzal pôvodný vynález filmovej kamery a vynašiel novú umeleckú formu, v ktorej sa divák zahalí do umeleckého diela. Kamera prenáša diváka do každej scény a divák vníma udalosti zvnútra, akoby bol obklopený postavami filmu“ (Wedding, Boyd a Niemiec, 2005, s. 1). Filmy nás vťahujú do diváckeho zážitku, ale zároveň – často ľahšie ako v skutočnom živote – poskytujú jedinečnú možnosť zachovať si pohľad mimo zážitku, pohľad pozorovateľa.
Odporúčam, aby sa filmy v terapii používali v kombinácii s tradičnými terapeutickými metódami, ako je hĺbková psychoterapia, práca s časťami, kognitívna terapia, EMDR, hypnoterapia, naratívna terapia, párová, rodinná a skupinová terapia atď. Kinoterapia má byť podporným, doplnkovým nástrojom týchto terapeutických prístupov. Preto jej terapeutická hodnota závisí od terapeutickej účinnosti týchto iných modalít. CT zvyšuje účinok týchto metód.
Tak ako v každej praxi, aj tu sa zvyčajne objavuje kritika. S akými výzvami ste sa stretli v súvislosti s vašou praxou kinoterapie? Ako vás tieto výzvy posilnili?
Mojou úlohou bolo objasniť a nájsť odpovede na pochybnosti, ktoré boli vyjadrené v súvislosti s CT. Tento proces posilnil moju prácu a mňa. O svojich odpovediach a skúsenostiach s učením sa vám rozprávam v nasledujúcich riadkoch:
Je zrejmé, že mnohé filmy hrajú na najnižších spoločných menovateľov – základné ľudské inštinkty a túžby. Napriek tomu je prakticky nemožné spočítať filmy, ktoré sa usilujú o opačný pól, ktoré sa snažia inšpirovať najvyššie ľudské hodnoty. Drvivá väčšina filmov jednoducho dúfa, že pobaví nakrútením dobrej zápletky, a aj tie niekedy nakoniec nechtiac poslúžia ako katalyzátor osobného vhľadu do temnejšej stránky duše. Keď sa tieto temné stránky dostanú do svetla vedomého uvedomenia, je možná skutočná vnútorná sloboda. Tak ako žiadne iné médium pred ním, aj populárny film predstavuje potenciál novej sily na osvetlenie hĺbky ľudskej skúsenosti.
Najčastejšie počúvam tieto argumenty proti používaniu filmov v terapii:
Opäť platí, že filmová terapia je len doplnkovým nástrojom. Ak hlavná metóda, v rámci ktorej sa používa, pomáha liečiť závažné problémy, použitie filmov môže tento účinok len zvýšiť.
Predovšetkým verím, že bolo natočených mnoho filmov, ktoré sú inšpiratívne a užitočné pre kinoterapiu. To, či sa film považuje za dobrý alebo zlý, je väčšinou vecou vkusu, podobne ako väčšina umeleckých prejavov. To, či sa film diváka dotkne, je pre jeho terapeutickú hodnotu oveľa dôležitejšie ako jeho umelecká dokonalosť. Pre nás je tiež dôležité vybrať vhodný film pre konkrétny cieľ liečby. A čo skutočnosť, že sa v médiách veľa hovorí o negatívnom vplyve televízie a filmov na divákov? Ako môže byť sledovanie komerčných filmov pre niekoho dobré?
Áno, filmy môžu mať silný vplyv na našu psychiku. Podobne ako príslovečné kladivo, ktoré nám môže škodiť alebo slúžiť, aj filmy nám môžu škodiť alebo nám môžu byť na osoh. Preto je dôležité vyberať si vhodné filmy a dodržiavať usmernenia, ktoré navrhujem.
Prostredníctvom filmov, ktoré ukazujú nežiaduce správanie, sa môžeme naučiť, ako sa správať inak. Vidíme negatívne dôsledky konania postavy a učíme sa „v zastúpení“ Solomon, 2001, s. 10). Tieto filmy nám môžu slúžiť ako varovné príbehy. Ak napríklad niekto bojuje so závislosťou, film ako 28 dní (2000) môže byť prebudením. Gary Solomon hovorí: „Odmietanie môžete vidieť oveľa jasnejšie, keď sa odohráva vo filme, než keď o ňom čítate v knihe alebo keď sa vám ho snaží vysvetliť terapeut. Keď uvidíte, ako popieranie skutočne vyzerá, keď pozorujete herca alebo herečku, ktorí hrajú nejakú úlohu, môžete sa dostať do kontaktu s vlastným popieraním“ (Solomon, 1995, s. 16).
Najčastejšie sa však otázka o negatívnych účinkoch filmov objavuje v súvislosti s násilnými filmami. Niektorí tvrdia, že násilné filmy majú očistný účinok uvoľnenia intenzívnych, uložených emócií. Sú katarzné a neškodným spôsobom uvoľňujú nahromadené agresívne pocity. Iné výskumy zistili, že násilné filmy robia už aj tak agresívnych divákov ešte agresívnejšími. Vypozoroval som, že oboje môže byť pravda v závislosti od osobnosti diváka. Násilné filmy môžu byť opätovne traumatizujúce, ak reaktivujú predchádzajúcu psychickú traumu. Preto musia byť terapeuti opatrní, keď je násilie súčasťou vybraného filmu. U väčšiny klientov môže byť potrebné mnohé filmy vylúčiť z používania v terapii. Mám však klientku, ktorá má v minulosti násilnú traumu a nachádza pocit rozuzlenia a uzdravenia, keď sú zlí chlapci v násilných filmoch na konci porazení.
Vo všeobecnosti by som rád zvážil nasledujúce skutočnosti: Kontemplácia určitých filmov, ktoré vyvolávajú strach, hnev alebo smútok, by mohla klientom pomôcť lepšie si uvedomiť tieto emócie, ak boli potlačené. Pri práci s psychickou traumou niektoré liečebné metódy pomáhajú klientom spracovať traumu v rámci tzv. terapeutického okna. Intervencie sa vykonávajú v rámci tohto „okna“, keď vytvárajú dostatočnú terapeutickú výzvu, ale nevedú k zdrvujúcemu vnútornému prežívaniu. Emočnému zahlteniu je potrebné sa vyhnúť, pretože môže vytvoriť vyhýbavú reakciu, ako je disociácia atď.
Preto niektoré filmy, dokonca aj tie s násilnými prvkami – použité opatrne a kreatívne – môžu pomôcť klientom dostať sa do kontaktu s nevyriešenou traumou, a preto slúžia ako intervencia, ktorá poskytuje dostatočnú terapeutickú výzvu na vstup do „terapeutického okna“.
Použil som napríklad film Affliction (1997) o alkoholizme, zneužívaní v detstve a vážnych dôsledkoch na život tých, ktorí prežili tento druh traumy. Po zhliadnutí tohto filmu si môj klient po prvýkrát dokázal priznať vplyv alkoholizmu a fyzického týrania svojho otca na svoj emocionálny vývoj. Film mu v kombinácii s terapeutickou prácou zameranou na klienta pomohol bezpečne prelomiť jeho popieranie a začal pracovať na svojom uzdravení. S ďalším klientom som začal používať EMDR po tom, ako film vyvolal spomienky na zneužívanie.
Jedna klientka mi povedala, že konfrontácia so zastrašujúcimi situáciami prostredníctvom filmu jej pomohla uvažovať o riešeniach podobných situácií v jej vlastnom živote a pripravila ju na ich riešenie, keď sa neskôr vyskytli.
Aj filmy, ktoré by niektorí ľudia mohli považovať za depresívne, by sa mali používať opatrne. Napríklad nový film Hodiny (2003) sa veľmi intenzívne zaoberá otázkami depresie a samovraždy. V tomto filme si niektoré postavy vyberajú „život namiesto smrti“ a v tomto zmysle je v ňom prvok nádeje. Iné však nakoniec spáchajú samovraždu. Hĺbka zúfalstva a depresie, ktorej čelia hlavné postavy, je mimoriadne silná a je možné, že tento film by mohol posilniť negatívne presvedčenie človeka s vážnou depresiou alebo dokonca samovraha.
Na druhej strane som si všimol, že depresívne filmy, ktoré zvyčajne zobrazujú depresívne postavy, môžu – takmer ako podporné skupiny – pomôcť klientom cítiť sa menej osamelo a izolovane so svojimi skúsenosťami. Depresívne filmy môžu pomôcť normalizovať depresiu, najmä ak je dôsledkom smútku, alebo slúžiť ako psychoedukačný nástroj pri kognitívnej práci s depresiou.
Pred pridelením tohto druhu filmu je potrebné dôkladné posúdenie. Na správne posúdenie je potrebné sa klientov opýtať, ako reagovali na niektoré depresívne filmy predtým.
Nežiadam klienta, aby analyzoval film, ale aby ho sledoval s vedomím, ako to čoskoro ukážem. Okrem toho ľudia, ktorí vyhľadávajú terapiu, sú zvyčajne vnímaví na terapeutické zásahy. Sledovanie filmu sa považuje za jedno z tých príjemnejších.
Naše zážitky si zvyčajne lepšie zapamätáme, keď ich prežijeme za dvoch odlišných okolností: Bolesť a potešenie. Dobre sa tiež učíme, keď sme uvoľnení. Keďže zábava môže vytvárať potešenie a uvoľnenie, film s vysokou zábavnou hodnotou môže mať vysokú terapeutickú hodnotu, ak sprostredkúva terapeuticky relevantné posolstvá.
Keď sa klienti a členovia skupiny obávajú, že ich zábava s filmami bude navždy pokazená, keď ich začneme používať na terapeutické účely, zvyčajne im poviem nasledovné: Je nielen v poriadku, ale aj veľmi dobré, keď sa človek pri filme zabaví. Zábava pri filme vám môže poskytnúť malú dovolenku od vašich problémov a pomôže vám pristupovať k riešeniu s menšou emocionálnou zaangažovanosťou a s novým a kreatívnym pohľadom. Vedomé uvedomenie do toho nemusí zasahovať. Cieľom kinoterapie je pomôcť vám zabaviť sa aj uvedomiť. Tak ako v skutočnom živote, aj vaše vedomé uvedomenie sa bude občas zvyšovať a občas znižovať. Naučiť sa mať nad tým kontrolu vám v živote veľmi prospeje. V reálnom živote je často ešte ťažšie nenechať sa „vtiahnuť“ do vecí a „bežať na automatiku“. Niekedy si to uvedomíme až neskôr, keď sa obzrieme späť. Väčšina psychoterapeutických a duchovných smerov (budhizmus hovorí o „všímavosti“) nás učí, aby sme si viac uvedomovali sami seba. Učenie sa väčšiemu vedomiu pri sledovaní filmov môže vytvoriť most k väčšiemu uvedomovaniu, a tým aj k väčšej kontrole nad svojím skutočným životom.
V akom štádiu sa momentálne nachádza štúdium a aké prelomové výsledky očakávate?
Videl som, že pri výbere a sledovaní filmu existujú usmernenia. Aké filmové prvky alebo témy by ste chceli, aby si filmoví tvorcovia zachovali alebo začali robiť, aby sa zlepšila prax v oblasti kinoterapie?
Kvíz na záver
Aký účinok má rozprávanie príbehov?
- Ďalšie škody
- Liečenie
- Pasívna schopnosť
- Debuff
- Zníženie poškodenia
- Účinok stavu
Kto sa bojí, že sa mu zábava s filmami navždy pokazí, keď ich začneme používať na terapeutické účely?
- Tvorcovia na voľnej nohe
- Obchodní zástupcovia
- Zamestnanci
Čo na mňa od detstva silno vplýva?
- Celý film
- Televízne vysielanie
Čo možno použiť na pomoc klientom, aby sa dostali do kontaktu s nevyriešenou traumou?
- Filmy
Ako môžem získať silu a odvahu z filmov?
- Len
- Na stránke .
- To
- Vlastne
- Samozrejme
- Dokonca aj
- Ako