Optimálna odlišnosť je sociálno-psychologická teória, ktorá sa snaží pochopiť rozdiely medzi skupinami. Tvrdí, že jednotlivci chcú dosiahnuť optimálnu rovnováhu medzi začlenením a odlišnosťou v rámci sociálnych skupín a situácií a medzi nimi (Brewer, 2003). Tieto dva motívy sú v neustálom vzájomnom protiklade; keď je jedného motívu príliš veľa, musí sa zvýšiť druhý, aby ho vyvážil, a naopak (Brewer, 1991). Teóriu optimálnej odlišnosti prvýkrát navrhla Dr. Marilynn B. Brewerová v roku 1991 a v roku 2010 ju rozsiahlo preskúmali Dr. Geoffrey J. Leonardelli, Cynthia L. Pickettová a Marilynn Brewerová.
Počiatky teórie optimálnej odlišnosti sú spojené s evolučnou teóriou (Brewer, 1999). Brewer (1991, 1999) tvrdil, že ľudia sa v priebehu evolúcie vyvinuli spôsobom, ktorý by im neumožnil žiť nezávisle od iných ľudí; to znamená, že ľudia potrebujú byť súčasťou väčších skupín, aby prežili. Keďže sociálne skupiny sú teda základom ľudského rastu a prosperity, v téze, z ktorej vznikla optimálna odlišnosť, sa uvádza, že samotná odlišnosť je motívom, ktorý určuje „výber a silu sociálnych identít“ (Brewer, 2003) medzi sociálnymi skupinami a uspokojuje vlastné psychologické potreby jednotlivca (Brewer 1999, 2003).
Na základe tejto tézy teória optimálnej odlišnosti tvrdí, že odlišnosť v skupine musí byť vyrovnaná asimiláciou, ktorá je nezávislým, ale protichodným motívom skupinovej identifikácie (Brewer, 1991, 1999, 2003). Zjednodušene povedané, existuje viac-menej „kontinuum“ charakterizované jedinečnosťou (jednotlivca zo skupiny) na jednom póle a homogenitou na druhom póle; jednotlivci sa musia usilovať o optimálnu rovnováhu týchto dvoch extrémov, aby si udržali úspešné a sebauspokojujúce členstvo v skupine. „Optimálna identita“ je teda taká, ktorá „uspokojuje potrebu začlenenia sa do ingroup (stotožnenie sa s danou skupinou), ako aj potrebu odlišnosti medzi ingroup a outgroups, aby sa daná skupina odlíšila od ostatných (Brewer, 1991, 2003; Sheldon a Bettencourt, 2002). Brewer navyše tvrdí, že jednotlivci sa budú definovať len v zmysle vhodných sociálnych identít, ktoré sú „optimálne odlišné“, a odmietnu identity, ktoré sú buď príliš asimilované, alebo príliš odlišné. Každá skúsenosť „sa deje na úkor druhej“ (Sheldon a Bettencourt, 2002). Rovnováha je dynamická a neustále koriguje odchýlky od optimality (Brewer, 1991, 2003). Jednotlivci budú vyhľadávať a udržiavať členstvo v skupinách, ktoré umožňujú fungovanie tejto rovnováhy na optimálnej úrovni, čo závisí od konkrétneho sociálneho kontextu (Brewer, 2003).
Táto optimálna úroveň členstva v skupine je podľa teórie spojená s pozitívnym sebahodnotením (Brewer, 1991, 2003).
Z Brewerovho textu z roku 1991, replika obrázku 2 Model optimálnej odlišnosti.
Nižšie sú uvedené skutočné princípy teórie optimálnej odlišnosti, ako ich explicitne uvádza Dr. Brewer vo svojej práci z roku 1991 „Sociálne ja: o tom, ako byť rovnaký a zároveň odlišný“ na strane 478:
A1. Sociálna identifikácia bude najsilnejšia pre sociálne skupiny alebo kategórie na tej úrovni inkluzívnosti, ktorá rieši konflikt medzi potrebami diferenciácie seba samého a asimilácie s ostatnými.
A2. Optimálna odlišnosť je nezávislá od hodnotiacich dôsledkov členstva v skupine, hoci za rovnakých podmienok budú jednotlivci uprednostňovať pozitívne skupinové identity pred negatívnymi.
A3. Odlišnosť danej sociálnej identity je špecifická pre daný kontext. Závisí od referenčného rámca, v ktorom sú v danom čase definované možné sociálne identity, ktoré môžu siahať od účastníkov konkrétneho sociálneho stretnutia až po celé ľudstvo.
A4. Optimálna úroveň kategoriálnej odlišnosti alebo inkluzívnosti je funkciou relatívnej sily (strmosti) protichodných pohnútok k asimilácii a diferenciácii. Pre každého jednotlivca je relatívna sila týchto dvoch potrieb určená kultúrnymi normami, individuálnou socializáciou a nedávnou skúsenosťou.
Brewer (1991) pokračuje tvrdením, že alternatívnym základným princípom tejto teórie je, že „nadmerná“ odlišnosť je pre jednotlivca škodlivá, pretože môže vytvárať stigmu, negatívne sebavedomie a nežiaducu sociálnu identitu.
Teória optimálnej odlišnosti bola postavená na predpokladoch teórie sociálnej identity a ďalších modelov, ktoré skúmajú predsudky a favorizáciu skupiny (Brewer, 1991, 1996, 2003), a ďalej ich rozšírila. Teória sociálnej identity, ktorú navrhli Tajfel a Turner v roku 1979, opisuje psychologický základ takýchto predsudkov a diskriminácie (Brewer, 1991; Twente, 2007). Teória tvrdí, že jednotlivci majú viacero „ja“ alebo viacero sociálnych identít, ktoré sú v interakcii s inými ľuďmi na rôznych, ale nevyhnutných úrovniach (Twente, 2007). Sociálna identita sa teda vytvára prostredníctvom členstva v skupinách. Tajfel a Turner (1986) navrhli, že samotné členstvo v tejto skupine stačí na vyvolanie favorizácie (alebo pozitívnej zaujatosti) voči ingroup na úkor outgroup. Tento pocit uprednostňovania ingroup bol označený ako „pozitívna odlišnosť“ (Tajfel a Turner, 1986) a tvrdilo sa, že vedie k zvýšeniu sebaúcty na základe novej schopnosti jednotlivcov vyjadrovať sa okrem „ja“ aj ako „my“ (sociálna, resp. osobná identita: Twente, 2007). Brewer navrhol, že zvýšená sebaúcta by mohla prameniť skôr zo sociálnej identity než z uprednostňovania in-group. Preto tvrdila, že sebaúcta nie je adekvátnym prediktorom toho, prečo jednotlivci vyhľadávajú členstvo v ingroup (Brewer, 2003).
Iné teórie sa pokúšali vysvetliť vývoj sociálnej identity ako oddelenej od osobnej identity, ako aj určiť, prečo majú jednotlivci potrebu asimilovať sa do požadovaných skupín. Jednu z týchto teórií, teóriu redukcie subjektívnej neistoty, zohľadnila najmä Brewerová (1991, 2003) pri vypracovaní svojej teórie optimálnej odlišnosti. V tomto modeli slúži skupinová identita ako sebakategorizácia pre jednotlivcov s príslušnosťou k týmto špecifickým skupinám (Grieve & Hogg, 1999; Reid & Hogg, 2005). Motívom, ktorý je základom takejto sebakategorizácie, je snaha znížiť nejednoznačnosť, prípadne „dosiahnuť pre seba význam a jasnosť“ v sociálnom prostredí (Brewer, 2003; Grieve & Hogg, 1999; Reid & Hogg, 2005). Brewer (1991, 2003) však naznačuje, že samotné zníženie neurčitosti nevysvetľuje, prečo sa ľudia neustále snažia o skupinovú identifikáciu ako nevyhnutnú súčasť svojho života. Baumeister a Leary (1995) navyše vysvetľujú toto všadeprítomné hľadanie skupinovej príslušnosti ako potrebu spolupatričnosti. Podľa Brewera (1991, 2003) je príslušnosť automatickým sprievodným javom členstva v skupine, a preto nemôže vysvetľovať ani fungovať ako motív regulácie členstva a identity.
Prijatie teórie v sociálnej psychológii
Teória optimálnej odlišnosti Marilynn Brewerovej bola v oblasti sociálnej psychológie dobre prijatá a zdá sa, že je významným uchádzačom medzi ostatnými teóriami podobného charakteru, o čom svedčí jej široké využitie v súčasnom výskume. Teória sa vo veľkej miere využíva vo výskumoch, ktoré skúmajú sebestereotypizáciu, stereotypy a predsudky a sebahodnotenie (Brewer, 1996, 1999, 2001, 2003). Medzi ďalšie príklady aktuálnych oblastí výskumu, v ktorých sa využíva teória optimálnej odlišnosti, patria porovnateľné príjmy a vplyv na životnú spokojnosť v Hongkongu (Cheung a Leung, 2007), salience mortality a vplyv na skupinovú príslušnosť žien (Smith a Walsh, 2005), marketing predaja tabakových výrobkov ázijskej a tichomorskej populácii (Fellows a Rubin, 2006), vzťah medzi optimálnou odlišnosťou a hodnotami v závislosti od orientácie na neistotu (Sorrentino, Seligman a Battista, 2007) a mnohé ďalšie, ktoré sa zameriavajú na spôsoby, akými sociálne skupiny ovplyvňujú život ľudí.
Baumeister, R.F., & Leary, M.R., (1995). Potreba patriť: Túžba po medziľudských väzbách ako základná ľudská motivácia. Psychologický bulletin. 117. 497-529.
Brewer, M.B. (1991). Sociálne ja: M. Brever (Brever Brewer): Ako byť rovnaký a zároveň iný. Bulletin osobnostnej a sociálnej psychológie, 17, 475-482.
Brewer, M.B. & Roccas, S.(2001). Individuálne hodnoty, sociálna identita a optimálna odlišnosť. In C. Sedikides, M. Brewer. Individuálne ja, relatívne ja, kolektívne ja. (s. 219-237). Philadelphia: Psychology Press.
Brewer, M.B. (1999).Psychológia predsudkov: (1): Láska k skupine alebo nenávisť k skupine mimo nej? Journal of Social Issues, 55, 429-444.
Brewer, M.B. (2003). Optimálna odlišnosť, sociálna identita a ja. In M. Leary and J. Tangney (Eds.), Handbook of Self and Identity. (s. 480-491).
Brewer, M.B., & Gardner, W. (1996). Kto je to „my“? Úrovne kolektívnej identity a sebaprezentácie. Journal of Personality and Social Psychology, 71, 83-93.
Fellows, K.L. & Rubin, D.L. (2006). Identity na predaj: ako tabakový priemysel interpretoval Ázijcov, Američanov ázijského pôvodu a obyvateľov tichomorských ostrovov. Journal of Intercultural Communication Research, 35. 265-292.
Grieve, P.G., & Hogg, M.A. (1999). Subjektívna neistota a medziskupinová diskriminácia v situácii minimálnej skupiny. Personality and Social Psychology Bulletin, 25, 926-940.
Leonardelli, G.J., Pickett, C.L., & Brewer, M.B. (2010). Teória optimálnej odlišnosti: A framework for social identity, social cognition and intergroup relations. In M. Zanna & J. Olson (Eds.) Advances in experimental social psychology (Vol. 43, pp. 65-115). New York: Elsevier.
Reid, S.A., & Hogg, M.A., (2005) Zníženie neistoty, sebaposilnenie a skupinová identifikácia. Bulletin osobnostnej a sociálnej psychológie, 31, 804-817.
Sheldon, K.M., & Bettencourt, B.A. (2002). Psychologické uspokojovanie potrieb a subjektívna pohoda v rámci sociálnych skupín. British Journal of Social Psychology, 41, 25-38.
Smith, J.L. & Walsh, P.E. (2005). Účinky myšlienkovej salience na pocity jedinečnosti a inkluzívnosti. Nepublikovaná diplomová práca, Ohio State University.
Sorrentino, R.M., Seligman, C., & Battista, M.E. (2007). Optimálna odlišnosť, hodnoty a orientácia na neistotu: Individuálne rozdiely vo vnímaní vlastnej a skupinovej identity. Self and Identity, 6, 322-339.
Tajfel, H.& Turner, J.C. (1986). Teória sociálnej identity medziskupinového správania. In S. Worchel & W.G. Austin (Eds.), Psychology of intergroup relations (s. 7-24). Chicago: Nelson-Hall.