Celý život mi hovorili, že som tichý. Počul som to od cudzích ľudí, kolegov v práci aj blízkych priateľov. Väčšinou si z toho nerobím ťažkú hlavu, pretože som jednoducho taký, aký som. A môže sa stať, že sa naplním ľútosťou, keď som mal chvíľu, keď som veľa rozprával. Akoby som sa podelila o príliš veľa zo seba alebo si uvedomila, koľko pozornosti som na seba strhla, či zabrala príliš veľa miesta v miestnosti.
Boli aj chvíle, keď som si želal, aby som sa vzoprel svojmu prirodzenému mlčaniu a niečo povedal. Ale nie vždy sa mi darí rozprávať a môže sa mi zdať, že chvíľa sa ponáhľa a potom je už neskoro na to, aby som sa vyjadril. Často si tiež chcem naozaj premyslieť, čo chcem povedať a ako to povedať.
Som zvyknutý vidieť na tvárach svojich priateľov očakávanie po tom, čo sa so mnou o niečo podelia. Len aby som potom videl, ako sa mení na sklamanie, keď sa namiesto zdieľania príbehu stretnem s veľmi nevzrušujúcim mlčaním. Alebo prekvapené tváre, ktoré sa tvária, keď sa o mne niečo dozvedia, pretože som im to nepovedala hneď. Som rád, keď môžem o veciach hovoriť objektívne. Ale keď to začne byť príliš osobné, moja myseľ akoby urobila hrubú čiaru, pretože som prirodzene dosť obozretná s tým, čo o sebe zdieľam. Možno by bolo zábavné byť tou, ktorá má všetky príbehy, ale takto mi to vyhovuje viac. Nebudem sa deliť o veci, aby som sa zapáčila iným. To jednoducho musia prijať.
Sú však chvíle, keď si úprimne želám, aby som zo seba dostala slová, ale tie jednoducho nevyjdú. Stáva sa mi to najmä počas konfliktov a rizík konfrontácie. Nie som človek, ktorý by niekedy zvyšoval hlas, ale napríklad moja sestra (alias moja najlepšia kamarátka a predchádzajúca niekoľkoročná spolubývajúca) potrebuje dať zo seba všetko von v hlasnej, kričiacej bitke, aby sa zbavila napätia a zlej energie. So mnou to však tak dobre nefunguje. Keď sme sa dostali do hádky, utíchla som, uzavrela sa a/alebo som odišla z miestnosti. A ona by sedela na gauči pripravená vybuchnúť bez toho, aby to mohla na niekom vypustiť.
Nechcel som sa s ňou hádať, pretože podľa mňa by to šírilo ďalšiu zlú energiu. Chcel som nás ochrániť a dať nám čas, aby sme si zhromaždili myšlienky a mohli sa o tom neskôr racionálne a úprimne porozprávať. Nebolo treba kričať, len si pokojne vysvetliť naše názory.
Raz však, keď sme sa obaja po období, keď sme spolu nevychádzali najlepšie, prehovorili cez hrče v hrdle, som jej dokázal vysvetliť, že mi na nej a na našom vzťahu tak záleží, že som si nedokázal priznať, že spolu nevychádzame. Všetko sme robili spolu, bola mojou najlepšou priateľkou. Ale bojovali sme v každodennom živote a ja som sa s ňou nechcela dostať do veľkej hádky.
A potom mi trasúcim sa hlasom povedala, že keď som sa takto uzavrela, mala pocit, že mi na mne nezáleží. Vôbec. Akoby naše problémy neboli dosť dôležité na to, aby som sa nimi vôbec zaoberal, tak prečo robila okolo toho rozruch?
Jej slová mi vyrazili dych a zároveň mi zlomili srdce. Nevedomky som ublížila najbližšej osobe tým, že som chcela chrániť náš vzťah. Bola to ťažká pilulka na prehltnutie a niečo, čo by som si mal viac uvedomovať. S odstupom času si uvedomujem, že môj spôsob riešenia nebol najlepší, a teraz viem, že nie každý si moje mlčanie vyloží rovnako ako ja.
O rok alebo dva sme cestovali viac ako 24 hodín v kuse a ku koncu cesty si povzdychla a povedala: „Ty si ten najtichší človek na svete.“ Takmer sa zasmiala vlastnému výroku.
Podľa nej ona iniciovala všetky rozhovory a ja som odpovedal len niekoľkými slovami alebo „hmm“.
Naozaj? Spomenula som si, či je to pravda. Ak áno, prečo som to urobil? Čo to o mne vypovedalo? Ako sa kvôli tomu cítila? Bola z toho rozrušená? Alebo to už prešlo do bodu, keď ju to len rozčuľovalo? Mal by som sa ospravedlniť alebo vysvetliť? Ale aké bolo vysvetlenie? Mal by som namiesto toho začať o niečom hovoriť? Čo by som mal potom povedať? Nechcem povedať niečo len tak, keď ma na to teraz upozornila! Alebo by som jej tým ukázal, že sa snažím zlepšiť? Alebo mám zlú náladu, a preto nehovorím? Nie, som v poriadku. Som unavená? No, bola to dlhá cesta. Ale nie, cítim sa celkom normálne. Dokonca spokojne. Lety boli dobré, spala som dosť a filmy, ktoré som pozerala…
„Vidíš!“ zvolala a vytrhla ma z myšlienok. „Ani teraz nemáš čo povedať k tomu, čo som ti práve povedala!“
Čo som teda urobil? Povedal som „hmm“ a nakoniec sme sa na tom zasmiali a ona sa potom zvyšok cesty domov rozprávala s chlapcom vedľa nej. Získala novú kamarátku a ja som mal čas na… no, na premýšľanie. Premýšľať. Stratiť sa vo svojom vlastnom svete. (Vážne, niekedy ani neviem, kam sa moja myseľ uberá, čas mi zrazu uteká). Chápem, že pre niekoho, kto dokáže byť taký nepokojný ako ona, nie je práve najlepšie mať pokojného spolucestujúceho. Zato ja som potrebovala spracovať všetko, čo sa dialo v mojom okolí, pretože pri cestovaní je toho veľa.
Inokedy sa na seba hnevám za všetky potenciálne zmeškané príležitosti, udalosti, ľudí a pracovné miesta. Nechcem nič zmeškať, ale niekedy ma moje mlčanie brzdí spôsobom, ktorý v zápale okamihu nedokážem ovplyvniť. Snažím sa nemyslieť na všetky tie „čo by bolo, keby“, ale občas sa mi v hlave vynárajú a nútia ma premýšľať, ako by to mohlo byť inak. Ale takéto myšlienky má asi každý, nie?
Celkovo mi vyhovuje byť ticho. Rád sa posadím na zadné sedadlo a pozorujem. Už len tým, že to robím, mám pocit, že som súčasťou rozhovoru. Ak sa niekto sťažuje, že sa s ním nikdy o nič nedelím (väčšinou sú to ľudia, s ktorými si nie som až taká blízka), nijako ma to neovplyvňuje. Nebudem to robiť len preto, aby som sa zapáčil iným. Snažím sa však dávať si pozor, aby som nebol príliš tichý, aby som nebol nezdvorilý, neublížil alebo nevynechal príležitosti, na ktoré by som chcel ísť. Samozrejme, keď si ich premyslím.
Zažili ste niekedy obdobie, keď ste bojovali so svojou mlčanlivosťou alebo introverziou? Podeľte sa o to nižšie!
Kvíz na záver
Aký je najlepší spôsob riešenia?
- Tichý
- Niekoľko okamihov
Nie som človek, ktorý zvyšuje hlas, ale moja sestra (alias moja najlepšia kamarátka a predchádzajúca niekoľkoročná spolubývajúca) potrebuje dať zo seba všetko von v hlasnej, kričiacej bitke, aby sa zbavila napätia a zlej energie. Presunuli sme sa o rok alebo dva dopredu a cestovali sme viac ako 24 hodín v kuse a ku koncu cesty povedala: „Ty si ten najtichší človek na svete“. Nevedomky som ublížil najbližšej osobe tým, že som chcel len chrániť náš vzťah.
- Niekto
- On/ona
- Individuálne
- On/ona sám/sama
Čo povedala, že mi vyrazilo dych a zlomilo srdce?
- Frázy
- Jedno slovo
- Významy
Uvedomujem si, že nie každý si moje mlčanie vyloží rovnako ako ja. Pri spätnom pohľade si uvedomujem, že môj čo nebol najlepší spôsob, ako veci riešiť?
- Len
- Na stránke .
- To
- Vlastne
- Samozrejme
- Dokonca aj
- Ako
Pred čím nás chcem chrániť?
- Deň
- Každý
- Keď
- Celé
- Prvá stránka
- Ďalšie
- Jedna sekunda