Značka: pomoc

Sexuálna orientácia sa vzťahuje na pohlavie, pohlavia, rod alebo pohlavia, ku ktorým je osoba priťahovaná a ktoré tvoria centrum jej milostných alebo erotických túžob, fantázií a spontánnych pocitov. Alternatívne pojmy sexuálna preferencia a sexuálna inklinácia majú podobný význam. Klinickí lekári a tí, ktorí veria, že sexualita je pevne stanovená už v ranom veku, majú tendenciu používať prvý termín; tí, ktorí veria, že sexualita je premenlivá a odráža preferencie a voľbu, sa prikláňajú k druhému termínu.

Alternatívny termín sexuálna preferencia zahŕňa heterosexuálne, homosexuálne a bisexuálne túžby. V 20. storočí ho používali obhajcovia práv homosexuálov, ktorí sa snažili presadiť názor, že každý človek by mal mať právo hľadať si partnera, ktorého preferuje, či už opačného, rovnakého alebo oboch pohlaví.

Neskôr obhajcovia práv homosexuálov uprednostnili termín sexuálna orientácia, aby sa vyhli konotácii, že homosexualita a heterosexualita sú záležitosťou „preferencie“ alebo voľby životného štýlu, pretože ich považovali za vrodené a nemenné (keďže sa medzi nimi rozšírilo, nie však všeobecné, presvedčenie, že homosexualita je niečo, s čím sa človek rodí).

„Sexuálna orientácia“ je termín, ktorý sa odporúča v štýlovej príručke Associated Press pri použití v tlači.

Zvyčajne môže byť osoba identifikovaná ako primárne heterosexuálna (zameraná predovšetkým na osoby opačného pohlavia), homosexuálna (osoby rovnakého pohlavia), bisexuálna (potenciálne obe alebo obe pohlavia) alebo asexuálna (bez sexuálnej túžby po niektorom z pohlaví). (Porovnaj však Homosexualita a transgender, kde sa diskutuje o používaní homo- a heterosexuálnych osôb pri označovaní transrodových alebo intersexuálnych osôb).

Termín sexuálna orientácia sa môže vzťahovať aj na „identitu“ osoby, buď na základe jej voľby, alebo ako prejav vnútornej vlastnosti.

Tieto kategórie sa používajú aj na opis sexuálneho správania, ktoré sa môže odchyľovať od zvolenej identity alebo spontánnych túžob jednotlivca.

„Sexuálna orientácia“ je tiež právny pojem, ktorého význam sa vyvinul v judikatúre a ktorý je odlišný od významu používaného v iných oblastiach. Je to najčastejšie používaný pojem v zákonoch, ktoré zakazujú diskrimináciu na základe homosexuality, heterosexuality a bisexuality.

Klasifikácia sexuálnych orientácií

Ľudia sa zvyčajne klasifikujú ako heterosexuáli, ak sa sexuálne zameriavajú predovšetkým na osoby opačného pohlavia/pohlavia, ako sú oni sami, ako homosexuáli, ak ide o osoby rovnakého pohlavia/pohlavia, a ako bisexuáli, ak ide o mužov aj ženy. Menej formálne pojmy „heterosexuál“, „homosexuál“ a „lesba“ ľudia častejšie používajú na opis seba a svojich priateľov a rodiny alebo na zdôraznenie sexuálnej orientácie ako sociálnej identity. Pojmy „heterosexuál“ a „homosexuál“ spopularizovala sexuologická disciplína a niekedy sa považujú za klinické alebo dokonca patologické, keď sa používajú mimo vedeckého prostredia.

Termín asexuál sa môže používať na označenie ľudí bez akéhokoľvek sexuálneho záujmu alebo tých, ktorí majú sexuálny apetít, ale nie sexuálnu príťažlivosť. Termín celibát alebo sexuálna abstinencia je určený pre tých, ktorí nie sú sexuálne aktívni. Asexualita a celibát nie sú kompatibilné pojmy, pretože celibát predpokladá zámernú snahu zdržať sa sexuálnej túžby. Autosexualitu možno považovať za orientáciu so sexuálnym zameraním na seba samého. Monosexualita, sexuálna orientácia len na jedno pohlavie/pohlavie, sa niekedy používa na porovnanie s bisexualitou.

Pojmy heterosexuál, homosexuál, bisexuál, monosexuál, asexuál a autosexuál sa môžu používať na opis javov, ktoré nesúvisia so sexuálnou orientáciou, napríklad vo výrazoch ako „homosexuálny akt“.

Po sexuálnej revolúcii v 60. a 70. rokoch 20. storočia na Západe došlo k explózii otvorenej diskusie o sexualite sexuálnych menšín. Od 90. rokov 20. storočia ľudia, ktorí považujú široké pojmy „heterosexuál“, „homosexuál“ a „bi“ za nedostatočné, vymysleli mnoho nových termínov. Takéto termíny sa bežne vyskytujú na internetových fórach, v osobných inzerátoch alebo v literatúre písanej príslušníkmi sexuálnych menšín, ale vo vedeckej literatúre sú zriedkavé.

Napríklad pojem pansexualita môže označovať príťažlivosť jednotlivca, ktorá nie je založená na pohlaví, a môže zahŕňať príťažlivosť k transrodovým a intersexuálnym osobám, ktoré nemusia jednoznačne spadať do binárneho rodového systému. Medzi ďalšie termíny patrí „fluidný“ (používaný tými, ktorí sa nechcú obmedzovať konkrétnejším označením); „homoflexibilný“ (pre ľudí, ktorí sa považujú za prevažne homosexuálnych, ale príležitostne otvorených aj sexualite opačného pohlavia) alebo jeho doplnok „heteroflexibilný“; a „sapiosexuálny“ (príťažlivosť k mysli niekoho rovnako ako k jeho telu).

Niektorí ľudia používajú slovo queer ako zastrešujúci termín na označenie všetkých nenormatívnych sexualít a rodových prejavov, najmä homosexuality, bisexuality, transgenderizmu a intersexuality, ale niekedy aj BDSM, fetišizmu, prostitúcie a polyamorie. Toto slovo sa však stále môže považovať za nadávku.

Rôzne parafílie možno považovať za druh sexuálnej orientácie, hoci sa zvyčajne považujú za ortogonálne (nesúvisiace) s kategóriami sexuálnej orientácie založenými na pohlaví a považujú sa za existujúce popri týchto orientáciách. Niektoré parafílie však môžu byť významnejším zameraním sexuality jednotlivca než pohlavie partnerov. Medzi takéto parafílie môžu patriť sexuálne fetiše, sexuálny exhibicionizmus a sexuálna príťažlivosť k zvieratám (zoofília). To však neplatí v prípade pedofílie, pri ktorej síce niektorí môžu uvádzať príťažlivosť k predpubertálnym jedincom oboch pohlaví, ale takmer vždy sa uprednostňujú muži alebo ženy.

Sexuológ a spisovateľ Hani Miletski v „monumentálnej“ a „priekopníckej“ referenčnej práci a analýze spojenej s čerstvým výskumom tvrdí, že zoosexualita by sa mala správne chápať ako sexuálna orientácia a nemala by sa zamieňať so „zoofíliou“ (parafíliou). Miletski dospel k záveru, že všetky tri kritériá sexuálnej orientácie, ktoré navrhol Francoeur (1991) – afektívna orientácia, orientácia na sexuálne fantázie a erotická orientácia -, ako aj vzájomnosť emócií, sú u zoosexuálov splnené. Tento názor podporujú Beetz (2002), Donofrio (1996) a ďalší. Beetz dodáva, že zoosexuálna väzba je „prežívaná, a nie vybraná“ a nefunguje ako „náhradná“, pričom cituje aj Mastersove (1962) pozorovania, podľa ktorých sa okrem násilných scenárov často ukázalo, že zvieratá vo vzťahoch s ľuďmi prosperujú.

Meranie sexuálnej orientácie jednotlivca

Sexuálnu orientáciu je ťažké presne zmerať, a to z viacerých dôvodov. V mnohých kultúrach existuje silný sociálny tlak na sebaidentifikáciu ako heterosexuál, a preto osoba, ktorá nie je výlučne heterosexuálna, môže pociťovať strach presne uviesť svoju sexuálnu orientáciu. Otázka sexuálnej orientácie môže vzbudzovať silné emócie, ktoré bránia presnému nahláseniu. Napokon, niektorí ľudia si nie sú istí svojou vlastnou sexuálnou orientáciou, čo sťažuje jej určenie inou osobou.

Prinajmenšom od konca 19. storočia sa v Európe špekulovalo o tom, že škála ľudských sexuálnych orientácií vyzerá skôr ako kontinuum než ako dve alebo tri oddelené kategórie. Dvadsaťosemročný berlínsky sexuológ Magnus Hirschfeld uverejnil v roku 1896 schému, ktorá merala silu sexuálnej túžby jednotlivca na dvoch nezávislých desaťbodových stupniciach A (homosexuálna) a B (heterosexuálna). Heterosexuálny jedinec môže mať A0, B5; bisexuál môže mať A3, B9; asexuál by mal A0, B0; a niekto s intenzívnou príťažlivosťou k obom pohlaviam by mal A9, B9.

O päťdesiat rokov neskôr americký sexuológ Alfred Kinsey v knihe Sexual Behavior in the Human Male (1948) napísal:

Kinseyho škála meria sexuálnu orientáciu od 0 (výlučne heterosexuálna) do 6 (výlučne homosexuálna), s dodatočnou kategóriou X pre osoby, ktoré nemajú sexuálnu príťažlivosť ani k ženám, ani k mužom. Na rozdiel od Hirschfeldovej stupnice je Kinseyho stupnica jednodimenzionálna. Simon LeVay píše, že „naznačuje (hoci Kinsey tomu v skutočnosti neveril), že každý človek má rovnakú pevnú zásobu sexuálnej energie, ktorú potom rozdelí medzi príťažlivosť k rovnakému a opačnému pohlaviu v pomere, ktorý zodpovedá jeho vlastnej sexuálnej orientácii“.

Fritz Klein vo svojej knihe The Bisexual Option (Bisexuálna voľba) z roku 1985 vytvoril škálu na overenie svojej teórie, že sexuálna orientácia je „dynamický, viacmenný proces“ – dynamický v tom zmysle, že sa môže v priebehu času meniť, a viacmenný v tom zmysle, že sa skladá z rôznych prvkov, sexuálnych aj nesexuálnych. Klein bral do úvahy sexuálnu príťažlivosť, sexuálne správanie, sexuálne fantázie, emocionálnych a sociálnych partnerov, životný štýl a sebaidentifikáciu. Každá z týchto premenných bola meraná pre minulosť, prítomnosť a ideál osoby.

Túžba, správanie a identita

Výskumníci rôzne merali sexuálnu orientáciu jednotlivca tým, že sa ho pýtali, ako sa identifikuje, zisťovali jeho sexuálnu príťažlivosť a/alebo uvádzali jeho sexuálne správanie. Na základe týchto troch meraní možno jednotlivca zaradiť do rôznych kategórií. Napríklad ženatý človek sa môže identifikovať ako heterosexuál, ale má len homosexuálnu túžbu; ak má sex s partnermi rovnakého pohlavia, ako aj so svojím manželským partnerom, podľa svojho správania by bol tiež klasifikovaný ako bisexuál.

Pri klasifikácii sexuálnej orientácie podľa správania môže byť faktorom frekvencia kontaktov s oboma pohlaviami, či je skupinový sex prípustný ako inštancia a či má vplyv výskyt orgazmu, ako aj jeho frekvencia z hľadiska celkového počtu stretnutí.

Pri klasifikácii podľa túžby sú kontroverzné témy, ako napríklad šírka príťažlivosti k obom pohlaviam, aká „intenzita“ príťažlivosti je prípustná a či sa má dôverovať výlučne vlastným správam, alebo či má existovať nejaký spôsob „objektívneho“ merania.

Niektoré novšie terminológie vedome rozlišujú medzi týmito tromi aspektmi. Napríklad pojem „muži, ktorí majú sex s mužmi“ alebo „MSM“ opisuje len správanie. Príťažlivosť k rovnakému pohlaviu opisuje len pocity a túžby.

Niektoré príklady môžu pomôcť objasniť rozdiely medzi túžbou, identitou a správaním:

Sexuálna orientácia a rodová identita

Prví autori, ktorí sa zaoberali sexuálnou orientáciou, ju zvyčajne chápali ako neoddeliteľne spojenú s pohlavím. Domnievali sa napríklad, že typická osoba ženského pohlavia, ktorú priťahujú ženy, bude mať mužské vlastnosti a naopak. Toto chápanie zdieľala väčšina významných teoretikov sexuálnej orientácie od polovice 19. do začiatku 20. storočia, ako napríklad Karl Heinrich Ulrichs, Richard von Krafft-Ebing, Magnus Hirschfeld, Havelock Ellis, Carl Jung a Sigmund Freud, ako aj mnohí samotní homosexuálne orientovaní ľudia, ktorí sa vyznačovali pohlavnou variantnosťou. Toto chápanie homosexuality ako sexuálnej inverzie však bolo v tom čase spochybňované a v druhej polovici 20. storočia sa rodová identita začala čoraz viac považovať za jav odlišný od sexuálnej orientácie. Transrodové a cisrodové osoby môžu byť priťahované mužmi, ženami alebo oboma, hoci výskyt rôznych sexuálnych orientácií je v týchto dvoch populáciách úplne odlišný (pozri sexuálna orientácia transrodových žien). Jednotlivá homosexuálna, heterosexuálna alebo bisexuálna osoba môže byť mužská, ženská alebo androgýnna a okrem toho mnohí členovia a priaznivci lesbických a homosexuálnych komunít v súčasnosti považujú „rodovo nekonformného heterosexuála“ a „rodovo nekonformného homosexuála“ za negatívne stereotypy. Štúdie J. Michaela Baileyho a K. J. Zuchera však údajne zistili, že väčšina homosexuálov a lesbičiek uvádza, že v detstve boli rodovo nekonformní.

V prípade pojmov „homosexuál“ a „heterosexuál“ vzniká definičný problém, keď je subjekt alebo objekt túžby transrodový alebo intersexuálny. Je transsexuálka, ktorú priťahujú iné ženy, lesbička? A čo jej partnerka? Väčšina transrodových ľudí by dnes tento vzťah označila za lesbický, ale vedci (najmä v minulosti) mali tendenciu charakterizovať ho ako heterosexuálny, pričom pohlavie transženy interpretovali ako mužské a definíciu sexuálnej orientácie zakladali skôr na biologickom pohlaví než na sociálnom rode. Iní by sexuálnu orientáciu interpretovali odlišne v závislosti od toho, či je transžena „pred operáciou“ alebo „po operácii“. Ťažkosti pri týchto posudzovaniach možno vidieť napríklad v diskusiách o tom, či transsexuáli, ktorých priťahujú ženy, sú súčasťou lesbickej komunity. (Pozri Homosexualita a transrodovosť)

Sexuálnu orientáciu ďalej komplikuje novšie nebinárne chápanie pohlavia (muž, žena alebo intersexuál) a rodu (muž, žena, transsexuál, tretie pohlavie alebo rodový variant). Sociologička Paula Rodriguez Rustová (2000) sa zasadzuje za mnohostrannejšiu definíciu sexuálnej orientácie:

„…Väčšina alternatívnych modelov sexuality… definuje sexuálnu orientáciu v zmysle dichotomického biologického pohlavia alebo gender…. Väčšina teoretikov by odkaz na pohlavie alebo rod neodstránila, ale namiesto toho obhajuje začlenenie komplexnejších nebinárnych koncepcií pohlavia alebo rodu, zložitejších vzťahov medzi pohlavím, rodom a sexualitou a/alebo ďalších nebinárnych rozmerov do modelov sexuality.“

Demografické údaje o sexuálnej orientácii

Hlavný článok: Demografia sexuálnej orientácie

Viaceré aspekty sexuálnej orientácie a už opísané problémy s vymedzením hraníc vytvárajú metodologické výzvy pre štúdium demografie sexuálnej orientácie. Určenie frekvencie rôznych sexuálnych orientácií v reálnych populáciách je náročné a kontroverzné.

V často citovaných a často kritizovaných štúdiách Sexual Behavior in the Human Male (1948) a Sexual Behavior in the Human Female (1953) od Alfreda C. Kinseyho a ďalších boli ľudia požiadaní, aby sa ohodnotili na stupnici od úplne heterosexuálneho po úplne homosexuálneho. Kinsey uviedol, že pri analýze správania jednotlivcov, ako aj ich identity sa ukázalo, že väčšina ľudí je aspoň do určitej miery bisexuálna – t. j. väčšina ľudí má určitú príťažlivosť k jednému alebo druhému pohlaviu, hoci zvyčajne uprednostňuje jedno pohlavie. Podľa Kinseyho len menšinu (5 – 10 %) možno považovať za úplne heterosexuálnu alebo homosexuálnu. Naopak, len ešte menšia menšina sa môže považovať za úplne bisexuálnu (s rovnakou príťažlivosťou k obom pohlaviam).

Kinseyho metódy boli kritizované ako chybné, najmä pokiaľ ide o náhodnosť jeho vzorky, ktorá zahŕňala veľký počet väzňov. Napriek tomu Paul Gebhard, neskorší riaditeľ Kinseyho inštitútu pre výskum sexu, opätovne preskúmal údaje v Kinseyho správach a dospel k záveru, že zohľadnenie hlavných štatistických námietok výsledky takmer neovplyvnilo. Vo väčšine moderných vedeckých prieskumov sa zistilo, že väčšina ľudí uvádza prevažne heterosexuálnu orientáciu. Relatívne percento populácie, ktorá uvádza homosexuálnu orientáciu, sa však líši podľa rôznych metodík a výberových kritérií. Väčšina týchto štatistických zistení sa pohybuje v rozmedzí 2,8 až 9 % mužov a 1 až 5 % žien pre Spojené štáty – toto číslo môže byť až 12 % v prípade niektorých veľkých miest a len 1 % percento vo vidieckych oblastiach). V homosexuálnych dedinách, ako je napríklad Castro v San Franciscu v Kalifornii, môže koncentrácia sebaidentifikovaných homosexuálov presiahnuť 40 %. Takmer všetky tieto štúdie zistili, že homosexuálni muži sa vyskytujú približne dvakrát častejšie ako homosexuálne ženy. Odhady percenta populácie, ktorá sa identifikuje ako bisexuálna, sa značne líšia v závislosti od typu položených otázok. Niektoré štúdie považujú osobu za bisexuálnu len vtedy, ak ju takmer rovnako priťahujú obe pohlavia, a iné považujú osobu za bisexuálnu, ak ju vôbec priťahuje rovnaké pohlavie (v prípade inak prevažne heterosexuálnych osôb) alebo opačné pohlavie (v prípade inak prevažne homosexuálnych osôb).

Veľmi malé percento ľudí nie je sexuálne priťahované nikým (asexualita).

Príčiny a tvárnosť sexuálnej orientácie

Stále sa vedú rozsiahle diskusie o tom, aké biologické a/alebo psychologické premenné vytvárajú sexuálnu orientáciu u ľudí, ako napríklad gény a vystavenie plodu určitým hladinám hormónov. Naďalej prebieha dialóg o tom, či je táto orientácia diskrétna, čo do veľkej miery vyplýva z teológií kresťanstva a islamu. Freud a mnohí ďalší, najmä v psychoanalytických tradíciách, predpokladajú, že formujúce skúsenosti z detstva (tzv. výchova) pomáhajú vytvárať sexuálnu orientáciu.

Väčšina odborníkov vychádza zo všeobecného záveru Alfreda Kinseyho o sexuálnom kontinuu, podľa ktorého je menšina ľudí výlučne homosexuálna alebo heterosexuálna a väčšina je bisexuálna, to znamená, že normou je prežívať zmes homoerotických a heteroerotických pocitov, každý druh v inej miere. Je zaujímavé, že sám Kinsey – spolu so súčasnými „queer“ aktivistickými skupinami – sa zameriava na historickosť a osobnú premenlivosť sexuálnej orientácie. Kinseyho štúdie dôsledne ukazovali, že sexuálna orientácia sa počas života človeka vyvíja mnohými smermi.

„Sexuálna orientácia“ je tiež právny pojem. Bežne sa používa v antidiskriminačných právnych predpisoch, ktoré zakazujú diskrimináciu na základe homosexuality, heterosexuality a bisexuality.

Sexuálna orientácia a duševné zdravie

V súvislosti s touto témou je možné položiť si minimálne dve otázky: Po prvé, možno ľudí s určitou sexuálnou orientáciou považovať za duševne chorých len na základe ich sexuálnej orientácie? Po druhé, existuje korelácia a/alebo kauzálny vzťah medzi určitými sexuálnymi orientáciami a akýmikoľvek duševnými chorobami?

Sexuálna orientácia ako duševná choroba

Z klinického hľadiska sa heterosexuálne akty považujú v dnešných kultúrach za najbežnejšie (štatisticky najpravdepodobnejšie), ale pojem „normálny“ a „nenormálny“ s konotáciami choroby alebo morálneho odsúdenia už väčšina lekárov nepovažuje za platný.

Niektoré skupiny, často z náboženských dôvodov, tvrdia, že homosexuáli ako takí neexistujú a že homosexualita je vlastne neprirodzená voľba, choroba alebo závislosť. Mnohé z týchto skupín podporujú reparatívnu terapiu, ktorá má ukončiť homosexuálnu túžbu alebo potlačiť jej fyzické prejavy. Môžu tiež obhajovať prísnejšie zákony na zabránenie homosexuálnej činnosti a verejné uznanie homosexuálnych vzťahov. Jedným z hlavných zástancov tohto myšlienkového smeru je Americká národná asociácia pre výskum a terapiu homosexuality, ktorá odmieta konsenzus hlavných psychologických asociácií pri vyradení homosexuality zo zoznamu duševných chorôb v roku 1973.

V roku 1998 Americká psychologická asociácia uviedla, že názor psychologickej profesie na homosexualitu a duševné zdravie je takýto: „skutočnosť je taká, že homosexualita nie je choroba. Nevyžaduje si liečbu a nie je možné ju zmeniť.“

Vzťah medzi sexuálnou orientáciou a duševnou chorobou

Časopis Journal of the American Medical Association (JAMA) vo svojom januárovom vydaní z roku 2001 – s odvolaním sa na vládou sponzorovanú štúdiu 5 998 dospelých v Holandsku vo veku 18 až 64 rokov – uviedol, že „psychiatrické poruchy boli častejšie u homosexuálne aktívnych ľudí v porovnaní s heterosexuálne aktívnymi ľuďmi. …Zistenia podporujú predpoklad, že ľudia so sexuálnym správaním rovnakého pohlavia sú vystavení väčšiemu riziku psychiatrických porúch.“ Štúdia tvrdila, že „holandská spoločenská klíma voči homosexualite bola a zostáva dlhodobo podstatne tolerantnejšia“ ako v iných krajinách.

Asociácia gayov a lesbičiek súhlasila v článku, ktorý 18. júla 2002 uverejnil portál GayWired.com: „Zdá sa, že depresia a úzkosť postihujú homosexuálov vo väčšej miere ako v bežnej populácii. Pravdepodobnosť depresie alebo úzkosti môže byť vyššia a problém môže byť závažnejší u tých mužov, ktorí zostávajú v utajení alebo nemajú primeranú sociálnu podporu. Dospievajúci a mladí dospelí môžu byť kvôli týmto obavám vystavení obzvlášť vysokému riziku samovraždy. Kultúrne citlivé služby duševného zdravia zamerané špeciálne na homosexuálnych mužov môžu byť účinnejšie pri prevencii, včasnom odhalení a liečbe týchto stavov.“

GLMA tiež zaznamenala vyšší výskyt zneužívania návykových látok. „Homosexuálni muži užívajú látky vo vyššej miere ako všeobecná populácia… vrátane mnohých látok od amylnitrátu („poppers“) až po marihuanu, extázu a amfetamíny.“

V tom istom článku GLMA tiež uviedla, že „sa stále predpokladá, že u homosexuálov je vyššia miera závislosti od alkoholu a jeho zneužívania ako u heterosexuálov“ a že „nedávne štúdie zrejme podporujú názor, že homosexuáli užívajú tabak v oveľa vyššej miere ako heterosexuáli“.

Americká psychologická asociácia zistila, že takéto rozdiely sú dôsledkom pocitu odcudzenia, ktorý pociťujú mnohí homosexuáli. [Ako odkazovať a prepojiť na zhrnutie alebo text]

Morálka, náboženstvo a voľba

Prebiehajúca diskusia o morálnosti vzťahov medzi osobami rovnakého pohlavia často odkazuje na názory, či je sexuálna orientácia voľbou alebo pevne danou vlastnosťou.

Existuje niekoľko rôznych názorov na túto tému, z ktorých hlavné sú:

Existuje silná korelácia medzi vierou v možnosť voľby a nesúhlasom s homosexualitou. (Je otázkou, či existuje kauzálny vzťah v oboch smeroch.)

Telefonický prieskum Pew Research medzi Američanmi z roku 2003 uvádza, že približne 50 % ľudí, ktorí si myslia, že sexuálna orientácia je pevne daná pri narodení, podporuje manželstvá osôb rovnakého pohlavia v porovnaní s približne 20 % ľudí, ktorí si myslia, že ide o preferenciu. Správa Pew ukazuje, že akceptácia homosexuality sa za posledných 30 rokov zvýšila a že mladí ľudia ju akceptujú viac ako starší Američania.

Podobne náboženská príslušnosť a viera silne koreluje s presvedčením o sexuálnej orientácii. V prieskume Pew vyjadrilo priaznivý názor na homosexuálov 60 % „sekulárnych“ Američanov, 46 % bielych katolíkov, 43 % bielych protestantov, 27 % černošských protestantov a 20 % evanjelických protestantov. 66 % „sekulárnych“ Američanov, 54 % bielych katolíkov, 50 % bielych protestantov z hlavnej línie, 26 % černošských protestantov a 23 % evanjelických protestantov odpovedalo, že sexuálnu orientáciu nemožno zmeniť. Náboženské presvedčenie bolo najčastejšie uvádzaným dôvodom nesúhlasu so sobášmi osôb rovnakého pohlavia.

Jednotlivé náboženské sekty sa v názoroch na sexuálnu orientáciu veľmi líšia, od akceptovania ľudí všetkých orientácií až po obhajovanie trestu smrti pre homosexuálov a heterosexuálov, ktorí porušujú niektoré iné normy.

Viac informácií nájdete na:

Sexuálna orientácia ako konštrukcia

Keďže sexuálna orientácia je komplexná a viacrozmerná, niektorí akademici a výskumníci (najmä v oblasti queer štúdií) tvrdia, že sexuálna orientácia je úplne historická a sociálna konštrukcia. V roku 1976 historik Michel Foucault tvrdil, že homosexualita ako pojem v 18. storočí ako taká neexistovala; že ľudia namiesto toho hovorili o „sodomii“ (ktorá zahŕňala konkrétne sexuálne akty bez ohľadu na pohlavie aktérov) ako o trestnom čine, ktorý sa často ignoroval, ale niekedy sa prísne trestal (pozri zákon o sodomii).

Ďalej tvrdil, že homosexualita vznikla v 19. storočí, keď sa odborníci na nové vedy a umenia snažili klasifikovať a analyzovať rôzne formy sexuality. Napokon Foucault tvrdí, že práve tento vznikajúci diskurz umožnil niektorým tvrdiť, že homosexualita je ľudská identita.

Foucaultove podnety o západnej sexualite viedli ďalších historikov a antropológov k opusteniu projektu 19. storočia, ktorý spočíval v klasifikácii rôznych foriem sexuálneho správania alebo sexuálnej orientácie, a k novému projektu, ktorý sa pýta, „čo je sexualita a ako ľudia na rôznych miestach a v rôznych časoch chápu svoje telo a túžby?“

Napríklad tvrdili, že známy prípad niektorých melanézskych spoločností, v ktorých sa dospelí muži a chlapci v predpubertálnom a adolescentnom veku venujú orálnemu sexu, nie je porovnateľný s podobnými činmi v Spojených štátoch alebo v Európe; že Melanézania nechápe ani nevysvetľuje takéto činy v zmysle sexuálnej túžby alebo ako sexuálne správanie a že v skutočnosti odráža kultúru s veľmi odlišným chápaním sexu, sexuality a pohlavia.

Niektorí historici vyslovili podobné tvrdenia o homosexualite v starovekom Grécku; že správanie, ktoré sa v moderných západných spoločnostiach javí ako homosexuálne, mohli starovekí Gréci chápať úplne inak.

V týchto nových názoroch ide o dva rôzne body. Prvým je tvrdenie, že ľudská sexualita je mimoriadne plastická a že špecifické predstavy o tele a sexualite sú sociálne konštruované. Druhým je zásadne antropologické tvrdenie kultúrneho relativizmu: že ľudské správanie by sa malo interpretovať v kontexte jeho kultúrneho prostredia a že jazyk jednej kultúry je často nevhodný na opis praktík alebo presvedčení v inej kultúre. Viacerí súčasní vedci, ktorí odmietli Foucaultove špecifické argumenty o západnej sexualite, napriek tomu akceptovali tieto základné teoretické a metodologické body.

Kritici silného sociálneho konštrukcionizmu vo všeobecnosti zastávajú názor, že Foucaultove myšlienky sú zastarané a že ich nepresnosť bola dokázaná vedeckým výskumom a ďalším historickým skúmaním sexuality v kultúrach.

Napríklad predstava, že sexuálna orientácia je ľudský konštrukt, sa považuje za rozpornú so súčasnými hlavnými vedeckými zisteniami, podľa ktorých sú osoby s rôznou orientáciou anatomicky odlišné, a preto majú svoje vlastné oddelené príťažlivosti, t. j. muž, ktorý v starovekom Grécku miloval výlučne iných mužov, je biologicky homosexuál, pretože určité fyzické časti tela sú u homosexuálov odlišné v porovnaní s heterosexuálmi, rovnako ako muž, ktorý sa v modernej dobe identifikuje ako homosexuál, je z vedeckého hľadiska rovnaký. Tieto lekárske zistenia však samy o sebe nie sú nesporné.

Historici sexuality v modernej dobe čoraz viac upúšťajú od konštrukčného pohľadu. Louis Crompton tvrdil, že keby Focault dnes ešte žil, prehodnotil by svoju tézu vzhľadom na vedecké faktory zistené zväčša po jeho smrti a vďaka nedávno preskúmaným historickým dokumentom, ktoré vrhajú svetlo na výlučnú homosexualitu.

Napríklad v čase Focaulta sa vo veľkej miere predpokladalo, že všetci starovekí grécki muži praktizovali bisexualitu v inštitúcii pederastie, avšak rozsiahlejší výskum tejto témy ukazuje, že v skutočnosti sa menšina gréckych mužov nikdy neoženila a naďalej mala pohlavný styk výlučne s inými mužmi svojho veku. A k ďalším zisteniam patrí, že v stredoveku sa v Európe, keď bola sodomia tvrdo stíhaná, vyvinuli subkultúry mužov, ktorí milovali iných mužov, a títo muži sa často navzájom identifikovali v spoločenstve, čo je niečo analogické modernej homosexuálnej identite.

Viac informácií nájdete na: