Kategórie
Psychologický slovník

Para-metoxymetkatinón

Chemická štruktúra parametoxymetakatinónu
Para-metoxymetkatinón

Para-metoxymetakatinón (4-metoxymetakatinón, bk-PMMA, PMMC, methedrón) je stimulačná a entaktogénna droga z chemických tried fenetylamínu, amfetamínu a katinónu. Je úzko príbuzný para-metoxymetamfetamínu (PMMA) a pravdepodobne má podobný farmakologický profil. Vo väčšine krajín sveta je legálny, vo Švédsku je však klasifikovaný ako droga, v dôsledku čoho ho možno kúpiť online, čo vedie k rastúcemu užívaniu tejto drogy.

Subjektívne účinky boli hlásené podobne ako pri MDMA a amfetamínoch a vyvolávajú reakcie, ako je zvýšená spoločenskosť, eufória, disinhibícia, energia a stimulácia. Fyziologické reakcie zahŕňajú rozšírenie zreničiek, hypertermiu a zvýšené potenie.

Keďže 4-metoxymetkatinón je relatívne nová droga s malou expozíciou u ľudí, existuje mnoho obáv z možných škodlivých účinkov na zdravie, ktoré v súčasnosti nie sú známe. Treba poznamenať, že niektoré analógy amfetamínu obsahujúce parametoxy skupinu sú známe tým, že spôsobujú ťažkú hypertermiu a dokonca smrť v dôsledku súbežného pôsobenia MAOI a uvoľňovania monoamínov.

Adaphenoxate –
Adapromín –
Amantadín –
Bromantán –
Chlodantán –
Gludantan –
Memantín –
Midantane

8-chlórteofylín – 8-cyklopentylteofylín – 8-fenylteofylín – aminofylín – kofeín – CGS-15943 – dimetazín – paraxantín – SCH-58261 – teobromín – teofylín

Cyklopentamín – cypenamín
Cypenamín – cyprodenát
Cyprodenát –
Heptaminol –
Izometheptén –
Metylhexanamín –
Oktodrín –
Propylhexedrín –
Tuaminoheptán

Benocyklidín –
Dieticyklidín –
Esketamín –
Eticyklidín –
Gacyclidine –
Ketamín –
Fencyklamín –
Fencyklidín –
Rolicyklidín –
Tenocyklidín –
Tiletamín

6-Br-APB –
SKF-77434 –
SKF-81297 –
SKF-82958

A-84543 –
A-366,833 –
ABT-202 –
ABT-418 –
AR-R17779 –
Altiniklín –
Anabasín –
Arekolín –
Kotinín –
Cytisine –
Dianiklín –
Epibatidín –
Epiboxidín –
TSG-21 –
Ispronicline –
Nikotín –
PHA-543,613 –
PNU-120,596 –
PNU-282,987 –
Pozanicline –
Rivanicline –
Sazetidín A –
SIB-1553A –
SSR-180,711 –
TC-1698 –
TC-1827 –
TC-2216 –
TC-5619 –
Tebanicline –
UB-165 –
Vareniklín –
WAY-317 538

Anatoxín-a –
Bikukulín –
DMCM –
Flurothyl –
Gabazín –
Pentetrazol –
Pikrotoxín –
Strychnín –
Thujone

Adrafinil –
Armodafinil –
CRL-40941 –
Modafinil

4-metylaminorex – Aminorex
Aminorex –
Clominorex –
Cyklazodón –
Fenozolón –
Fluminorex –
Pemoline –
Thozalinon

1-(4-metylfenyl)-2-aminobután –
1-Phenyl-2-(piperidin-1-yl)pentan-3-one –
1-metylamino-1-(3,4-metyléndioxyfenyl)propán –
2-fluóramfetamín –
2-fluórmetamfetamín – – 2-OH-PEA
2-OH-PEA – – 2-FENYL
2-fenyl-3-aminobután – – 2-OH-PEA
2-fenyl-3-metylaminobután – – 2,3-MDA
2,3-MDA – – 3-FLUÓRAMFETAMÍN
3-fluóramfetamín – – 3-fluóretamfetamín
3-fluóretamfetamín – – 2,3-MDA
3-fluórmetkatinón – – 3-metoxyamfetamín
3-metoxyamfetamín – – 3-metylamfetamín
3-metylamfetamín – – 3,4-DMMC
3,4-DMMC – 4-BMC
4-BMC – 4-ETYLAMFETAMÍN
4-etyllamfetamín – – 4-FA
4-FA –
4-FMA –
4-MA –
4-MMA –
4-MTA –
6-FNE –
Alfetamín –
α-etylfenetylamín –
Amfecloral –
Amfepentorex –
Amfepramón –
Amidefrín – Amfetamín (dextroamfetamín, levoamfetamín)
Amfetamín (dextroamfetamín, levoamfetamín) – Amfetamín
Amfetamín – – Arbutamín
Arbutamín –
β-metylfenetylamín – β-fenylmetamfetamín
β-fenylmetamfetamín – – Benfluorex
Benfluorex – Benzedron
Benzedrón – Benzfetamín
Benzfetamín – Benzedron – Benzfetamín
BDB (J) –
BOH (Hydroxy-J) –
BPAP –
Buphedron –
Bupropión (amfebutamón) –
Butylón –
Cathine –
Katinón –
Chlórfentermín –
Cinnamedrine –
Klenbuterol –
Clobenzorex –
Cloforex –
Clortermine –
D-deprenyl –
Denopamín –
Dimetoxyamfetamín –
Dimetylamfetamín – dimetylkatinón (dimetylpropión, metamfepramón)
Dimetylkatinón (dimetylpropión, metamfepramón) – – Dobutamín
Dobutamín – – DOPA (dextrodopa)
DOPA (dextrodopa, levodopa) – dopamín
Dopamín – Dopexamín
Dopexamín –
Droxidopa –
EBDB (Ethyl-J) –
Efedrín –
Epinefrín (adrenalín) –
Epinín (deoxyepinefrín) – Etafedrín
Etafedrín – etkatinón
Etikatinón (etylpropión) – Etylamfetamín (etylpropión)
Etylamfetamín (etilamfetamín) – Etylnorepinefrín (adrenalín)
Etylnorepinefrín (butanefrín) – etylón
Etylón – etylefrín
Etylefrín – Etylpropión (Etylpropión)
Famprofazón – fenbutrazát
Fenbutrazát – – Fenbutrazát
Fencamín –
Fenetylín – fenetylamín
Fenfluramín (dexfenfluramín) – – Fenmetramid
Fenmetramid – Fenproporex
Fenproporex – Fenmetramid
Flefedrón – Fludorex
Fludorex – Furfenorex
Furfenorex – Gepefrín
Gepefrín –
HMMA –
Hordenine –
Ibopamín –
IMP –
Indanylamfetamín –
Isoetarine –
Izoetkatinón –
Izoprenalín (izoproterenol) – – L-deprenyl (selegilín)
L-deprenyl (selegilín) – lefetamín
Lefetamín – lisdexamfetamín
Lisdexamfetamín – Lophophine (Homomyrist)
Lophophine (Homomyristicillamine) – Manifaxine
Manifaxín – – Manifaxín (homomyristikamín)
MBDB (metyl-J; „Eden“) – – MDA (tenamfetamín)
MDA (tenamfetamín) – MDBU
MDBU – – MDEA („EVE“)
MDEA („Eve“) – – MDMA („Extáza“)
MDMA („Extáza“, „Adam“) – – MDMPEA (homarylamín)
MDMPEA (homarylamín) – MDOH
MDOH –
MDPR –
MDPEA (homopiperonylamín) – – Mefenorex
Mefenorex – Mefedron
Mefedrón –
Mefentermín –
Metanefrín –
Metaraminol – metamfetamín
Metamfetamín (desoxyefedrín, metedrín; dextrometamfetamín, levometamfetamín) – – Metoxamín
Metoxamín – – Metoxyfenamín
Metoxyfenamín – – Metoxyfenamín
MMA –
Metkatinón (metylpropión) – Methedron
Metedrón – Metoxyfenamín
Metoxyfenamín – – metylón
Metylón –
MMDA –
MMDMA –
MMMA –
Morazone –
N-benzyl-1-fenetilamin – – N
N,N-dimetylfenetylamín – – Naftylamfetamín
Nafylamfetamín – – Nisoxetín
Nisoxetín – noradrenalín (noradrenalín)
Norepinefrín (noradrenalín) – noradrenalín
Norfenefrín – noradrenalín (noradrenalín)
Norfenfluramín – noradrenalín (noradrenalín)
Normetanefrín – oktopamín
Oktopamín –
Orciprenalín –
Ortetamín –
Oxilofrin –
Paredrín (norfolydrín, oxamfetamín, mykadrín) –
PBA –
PCA –
PHA –
Pargyline –
Pentorex (Phenpentermine) – – Pentylone
Pentylón –
Fendimetrazín –
Fenmetrazín –
Fenprometamín –
Fentermín –
Fenylalanín –
Fenylefrín (neosynefrín) –
Fenylpropanolamín –
Pholedrine –
PIA –
PMA –
PMEA –
PMMA –
PPAP –
Prenylamín –
Propylamfetamín –
Pseudoefedrín –
Radafaxine –
Ropinirol – salbutamol (albuterol; levosalbutamol)
Salbutamol (albuterol; levosalbutamol) – – Sibutramín
Sibutramín – Synefrín (Oxedrine)
Synefrín (Oxedrine) – Teodrenalín
Teodrenalín – Tiflorex (Flután)
Tiflorex (Flutiorex) – Tranylcypromín
Tranylcypromín – tyramín
Tyramín – Tyrozín
Tyrozín –
Xamoterol – Xylopropamín
Xylopropamín – Zylofuramín
Zylofuramín

2C-B-BZP –
BZP –
CM156 –
DBL-583 – GBR
GBR-12783 –
GBR-12935 –
GBR-13069 –
GBR-13098 –
GBR-13119 –
MeOPP –
MBZP –
Vanoxerín

1-Benzyl-4-(2-(difenylmetoxy)etyl)piperidín –
1-(3,4-dichlórfenyl)-1-(piperidín-2-yl)bután –
2-benzylpiperidín –
2-metyl-3-fenylpiperidín –
3,4-dichlórmetylfenidát –
4-benzylpiperidín –
4-metylfenidát –
Deoxypipradrol –
Difemetorex –
Difenylpyralín –
Etylfenidát –
Metylnaftidát –
Metylfenidát (dexmetylfenidát) –
N-metyl-3β-propyl-4β-(4-chlórfenyl)piperidín –
Nocaine –
Phacetoperane –
Pipradrol –
SCH-5472

2-difenylmetylpyrolidín – α-PPP
α-PPP –
α-PBP –
α-PVP –
Difenylprolinol –
MDPPP –
MDPBP –
MDPV –
MPBP –
MPHP –
MPPP –
MOPPP –
Naphyrone –
PEP –
Prolintane –
Pyrovalerón

3-CPMT –
3′-chlór-3α-(difenylmetoxy)tropán –
3-pseudotropyl-4-fluorobenzoát –
4′-fluorokokaín –
AHN-1055 –
Altropán (IACFT) –
Brasofenzín –
CFT (WIN 35,428) –
β-CIT (RTI-55) – Kokaetylén
Kokaetylén –
Kokaín – dichlórpan (RTI-111)
Dichlórpan (RTI-111) – – Difluórpín
Difluoropín – FE-β-CPPIT
FE-β-CPPIT – FE-β-CPPIT
FP-β-CPPIT – Ioflupán (123I)
Ioflupán (123I) – Norkokaín
Norkokaín – PIT
PIT –
PTT –
RTI-31 –
RTI-32 –
RTI-51 –
RTI-105 –
RTI-112 –
RTI-113 –
RTI-117 –
RTI-120 – – RTI-120
RTI-121 (IPCIT) –
RTI-126 –
RTI-150 –
RTI-154 – – RTI-171
RTI-171 –
RTI-177 –
RTI-183 –
RTI-193 –
RTI-194 –
RTI-199 –
RTI-202 –
RTI-204 –
RTI-229 –
RTI-241 –
RTI-336 –
RTI-354 –
RTI-371 –
RTI-386 – – SALICYLMETYLEKGONÍN
Salicylmetylekgonín – – – Salicylmetylekgonín
Tesofenzín –
Troparil (β-CPT, WIN 35,065-2) – – Tropoxán
Tropoxán –
WF-23 – – WF-33
WF-33 –
WF-60

1-(tiofén-2-yl)-2-aminopropán – – 2-amino-1,2-dihydronaftalén
2-amino-1,2-dihydronaftalén – – 2-aminoindán
2-aminoindán – – 2-aminotetralín
2-aminotetralín –
2-MDP – – 2-FENYLCYKLOHEXÁN
2-fenylcyklohexylamín – – 2-aminoindán
2-fenyl-3,6-dimetylmorfolín – – 3-benzhydrylmorfolín
3-benzhydrylmorfolín – – 3,3-difenylcyklohexylamín
3,3-difenylcyklobutanamín – – 5-(2-amino-propyl)
5-(2-aminopropyl)indol – – 5-jodo-2-amino
5-jodo-2-aminoindán –
AL-1095 –
Kyselina amfonová –
Amineptín –
Amifenazoly –
Atipamezol –
Atomoxetín (tomoxetín) –
Bemegrid – Bemegrid (Tomoxetín) – Bemegrid
Benzydamín –
BTQ –
BTS 74,398 –
Carphedon –
Ciclazindol –
Cilobamín –
Klofencikán –
Cropropamid –
Krotetamid – – Cypenamín
Cypenamín –
D-161 –
Diklofenzín –
Dimetokaín –
Efaroxan –
Etamivan –
EXP-561 –
Fencamfamín –
Fenpentadiol –
Feprosidnine –
G-130 –
Gamfexine –
Gilutenzín –
GSK1360707F –
GYKI-52895 –
Hexakylonát –
Idazoxan –
Indanorex –
Indatralín –
JNJ-7925476 –
JZ-IV-10 –
Lazabemid –
Leptaklín –
Levopropylhexedrín –
Lomevactone –
LR-5182 –
Mazindol –
Mazindol – meklofenoxát
Medifoxamín –
Mefexamid –
Mesocarb –
Metastyridón –
Metiopropamín – – N-metyl-3-fenylnorbornan-2-amín
N-metyl-3-fenylnorbornan-2-amín – – Nefopam
Nefopam –
Niketamid –
Nomifenzín –
O-2172 –
Oxaprotiline –
Ftalimidopropiofenón –
PNU-99,194 – PROPYLHEXEDRÍN
Propylhexedrín –
PRC200-SS –
Rasagilín – Rauwolscine
Rauvolskín – – Chlorid rubídia
Chlorid rubídia –
Setazindol –
Tametraline –
Tandamín –
Trazium –
UH-232 –
Yohimbin

Agonisty: 5-FNE – 6-FNE – amidefrín – anizodamín – anizodín – cirazolín – dipivefrín – dopamín – efedrín – adrenalín – etilefrín – etylnorepinefrín – indanidín – levonordefrín – metaraminol – – Metoxamín – metyldopa – midodrín – nafazolín – noradrenalín – oktopamín – oxymetazolín – fenylefrín – fenylpropanolamín – pseudoefedrín – synefrín – tetrahydrozolínAntagonisty: Abanoquil – Adimolol – Ajmalicin – Alfuzosin – Amosulalol – Arotinolol – Atiprosin – Benoxathian – Buflomedil – Bunazosin – Carvedilol – CI-926 – Corynanthine – Dapiprazol – DL-017 – Domesticin – Doxazosin – Eugenodilol – Fenspirid – GYKI-12,743 – GYKI-16,084 – Indoramin – Ketanserin – L-765,314 – Labetalol – Mefendioxan – Metazosin – Monatepil – Moxisylyte (Thymoxamine) – Naftopidil – Nantenin – Neldazosin – Nicergoline – Niguldipine – Pelanserin – Phendioxan – Phenoxybenzamine – Phentolamine – Piperoxan – Prazosin – Quinazosin – Ritanserin – RS-97,078 – SGB-1,534 – Silodosin – SL-89.0591 – Spiperon – Talipexol – Tamsulozín – Terazosín – Tibalosín – Tiodazosín – Tipentosín – Tolazolín – Trimazosín – Upidosín – Urapidil – Zolertín* Všimnite si, že mnohé TCA, TeCA, antipsychotiká, ergolíny a niektoré piperazíny ako buspirón, trazodón, nefazodón, etoperidón a mepiprazol antagonizujú aj α1-adrenergné receptory, čo prispieva k ich vedľajším účinkom, ako je ortostatická hypotenzia.

Agonisty: (R)-3-nitrobifenylín – 4-NEMD – 6- Levonordefrín – Lofexidín – Medetomidín – Metyldopa – Mivazerol – Nafazolín – Norepinefrín (Noradrenalín) – Fenylpropanolamín – Piperoxan – Pseudoefedrín – Rilmenidín – Romifidín – Talipexol – Tetrahydrozolín – Tizanidín – Tolonidín – Urapidil – Xylazin – XylometazolínAntagonisti: 1-PP – Adimolol – Aptazapín – Atipamezol – BRL-44408 – Buflomedil – Cirazolín – Efaroxan – Smirtazapín – Fenmetozol – Fluparoxan – GYKI-12,743 – GYKI-16,084 – Idazoxan – Mianserín – Mirtazapín – MK-912 – NAN-190 – Olanzapín – Fentolamín – Fenoxybenzamín – Piperoxan – Piribedil – Rauvolskín – Rotigotín – SB-269,970 – setiptilín – spiroxatrín – sunepitrón – tolazolín – johimbín* Všimnite si, že mnohé atypické antipsychotiká a azapiróny, ako buspiron a gepiron (prostredníctvom metabolitu 1-PP), antagonizujú aj α2-adrenergné receptory.

Agonisty: 2-FNE – 5-FNE – Amibegron – Arbutamín – Arformoterol – Arotinolol – BAAM – Bambuterol – Befunolol – Bitolterol – Broxaterol – Buphenin – Karbuterol – Cimaterol – Klenbuterol – Denopamín – Deterenol – Dipivefrin – Dobutamín – Dopamín – Dopexamín – Efedrín – Epinefrín (Adrenalín) – Etafedrín – Etilefrín – Etylnorepinefrín – Fenoterol – Formoterol – Hexoprenalín – Higenamín – Indakaterol – Izoetarín – Izoprenalín (Izoproterenol) – Izoxsuprín – Labetalol – Levonordefrín – Levosalbutamol – Mabuterol – Metoxyfenamín – Metyldopa – N-Izopropyloktopamín – noradrenalín (noradrenalín) – orciprenalín – oxifedrín – fenylpropanolamín – pirbuterol – prenalterol – raktopamín – prokaterol – pseudoefedrín – reproterol – rimiterol – ritodrín – salbutamol (albuterol) – salmeterol – solabegron – terbutalín – tretochinol – tulobuterol – xamoterol – zilpaterol – zinterolAntagonisti: Acebutolol – Adaprolol – Adimolol – Afurolol – Alprenolol – Alprenoxim – Amosulalol – Ancarolol – Arnolol – Arotinolol – Atenolol – Befunolol – Betaxolol – Bevantolol – Bisoprolol – Bopindolol – Bormetolol – Bornaprolol – Brefonalol – Bucindolol – Bucumolol – Bufetolol – Buftiralol – Bufuralol – Bunitrolol – Bunolol – Bupranolol – Burocrolol – Butaxamín – Butidrín – Butofilol – Kapsinolol – Karazolol – Carpindolol – Karteolol – karvedilol – celiprolol – cetamolol – cykloprolol – cinamolol – chlóranolol – kyanopindolol – dalbraminol – dexpropranolol – diacetolol – dichloroizoprenalín – dihydroalprenolol – dilevalol – diprafenon – Draquinolol – Dropranolol – Ecastolol – Epanolol – Ericolol – Ersentilid – Esatenolol – Esmolol – Esprolol – Eugenodilol – Exaprolol – Falintolol – Flestolol – Flusoxolol – Hydroxycarteolol – Hydroxytertatolol – ICI-118,551 – Idropranolol – Indenolol – Indopanolol – Jodokyanopindolol – Iprocrolol – Isoxaprolol – Isamoltán – Labetalol – Landiolol – Levobetaxolol – Levobunolol – Levocykloprolol – Levomoprolol – Medroxalol – Mepindolol – Metalol – Metipranolol – Metoprolol – Moprolol – Nadolol – Nadoxolol – Nafetolol – Nebivolol – Neraminol – Nifenalol – Nipradilol – Oberadilol – Oxprenolol – Pacrinolol – Pafenolol – Pamatolol – Pargolol – Parodilol – Penbutolol – Penirolol – PhQA-33 – Pindolol – Pyrepolol – Practolol – Primidolol – Procinolol – Pronethalol – Propafenon – Propranolol – Ridazolol – Ronactolol – Soquinolol – Sotalol – Spirendolol – SR 59230A – Sulfinalol – TA-2005 – Talinolol – Tazolol – Teoprolol – Tertatolol – Terthianolol – Tienoxolol – Tilisolol – Timolol – Tiprenolol – Tolamolol – Toliprolol – Tribendilol – Trigevolol – Xibenolol – Xipranolol

Selektívne inhibítory spätného vychytávania noradrenalínu: Amedalin – Atomoxetin (Tomoxetin) – Ciclazindol – Daledalin – Esreboxetin – Lortalamin – Mazindol – Nisoxetin – Reboxetin – Talopram – Talsupram – Tandamin – Viloxazin; Inhibítory spätného vychytávania noradrenalínu a dopamínu: Amineptín – Bupropión (amfebutamón) – Fencamín – Fencamfamín – Lefetamín – Levofacetoperán – LR-5182 – Manifaxín – Metylfenidát – Nomifenzín – O-2172 – Radafaxín; inhibítory spätného vychytávania sérotonínu a noradrenalínu: Bicifadín – desvenlafaxín – duloxetín – eklanamín – levomilnacipran – milnacipran – sibutramín – venlafaxín; inhibítory spätného vychytávania sérotonínu, noradrenalínu a dopamínu: Brasofenzín – diklofenzín – DOV-102 677 – DOV-21 947 – DOV-216 303 – JNJ-7925476 – JZ-IV-10 – metylnaftidát – nafirón – NS-2359 – PRC200-SS – SEP-225 289 – SEP-227 162 – tesofenzín; tricyklické antidepresíva: Amitriptylín – butriptylín – kyanopramín – klomipramín – desipramín – dosulepín – doxepín – imipramín – lofepramín – melitracén – nortriptylín – protriptylín – trimipramín; tetracyklické antidepresíva: Amoxapín – Maprotilín – Mianserín – Oxaprotilín – Setiptilín; Iné: Kokaín – CP-39,332 – EXP-561 – Fezolamín – Ginkgo biloba – Nefazodón – Nefopam – Pridefrín – Tapentadol – Tramadol – Ziprasidón

Ibogaín – rezerpín – tetrabenazín

3-jodotyrozín – akvajamycín – bulbokapnín – metyrozín – oudenón

Benserazid – karbidopa – genisteín – metyldopa

Bupikomid – Disulfiram – Dopastín – Kyselina fusarová – Nepicastat – Kyselina fenopikolinová – Tropolón

CGS-19281A – SKF-64139 – SKF-7698

Neselektívne: Benmoxín – karoxazón – echinopsidín – furazolidon – hydralazín – indantadol – iproklozid – iproniazid – izokarboxazid – izoniazid – linezolid – mebanazín – metfendrazín – nialamid – oktamoxín – paraxazón – fenelzín – feniprazín – fenopropazín – pivalylbenzhydrazín – prokarbazín – safrazín – tranylcypromín; selektívny MAO-A: Amiflamín – bazinaprín – befloxatón – befol – brofaromín – cimoxatón – klorgilín – esuprón – harmalové alkaloidy (harmín, harmalín, tetrahydroharmín, harman, norharman atď.) – metylénová modrá – metralindol – minaprín – moklobemid – pirlindol – sercloremín – tetrindol – toloxatón – tyrima; MAO-B selektívne: D-deprenyl – selegilín (L-deprenyl) – ladostigil – lazabemid – milacemid – mofegilín – pargylín – rasagilín* Všimnite si, že inhibítory MAO-B ovplyvňujú aj hladiny noradrenalínu/epinefrínu, pretože inhibujú rozklad ich prekurzora dopamínu.

L-fenylalanín → L-tyrozín → L-DOPA (levodopa) → dopamín – L-DOPS (droxidopa)

Železo železnaté (Fe2+) – S-denozyl-L-Metionín – Vitamín B3 (niacín, nikotínamid → NADPH) – Vitamín B6 (pyridoxín, pyridoxamín, pyridoxal → pyridoxalfosfát) – Vitamín B9 (kyselina listová → kyselina tetrahydrofolová) – Vitamín C (kyselina askorbová) – Zinok (Zn2+)

Zosilňovače aktivity: BPAP – PPAP; blokátory uvoľňovania: betanidín – bretylium – guanadrel – guanazodín – guanlofín – guanetidín – guanoxán; toxíny: oxidopamín (6-hydroxydopamín)

Deserpidín – Ibogaín – Reserpín – Tetrabenazín

3-jodotyrozín – akvajamycín – bulbokapnín – metyrozín – oudenón

Benserazid – karbidopa – genisteín – metyldopa

Neselektívne: Benmoxín – karoxazón – echinopsidín – furazolidon – hydralazín – indantadol – iproklozid – iproniazid – izokarboxazid – izoniazid – linezolid – mebanazín – metfendrazín – nialamid – oktamoxín – paraxazón – fenelzín – feniprazín – fenopropazín – pivalylbenzhydrazín – prokarbazín – safrazín – tranylcypromín; selektívny MAO-A: Amiflamín – bazinaprín – befloxatón – befol – brofaromín – cimoxatón – klorgilín – esuprón – harmalové alkaloidy (harmín, harmalín, tetrahydroharmín, harman, norharman atď.) – metylénová modrá – metralindol – minaprín – moklobemid – pirlindol – sercloremín – tetrindol – toloxatón – tyrima; MAO-B selektívne: D-deprenyl – L-deprenyl (selegilín) – ladostigil – lazabemid – milacemid – mofegilín – pargylín – rasagilín

Bupikomid – Disulfiram – Dopastín – Kyselina fusarová – Nepicastat – Kyselina fenopikolinová – Tropolón

L-fenylalanín → L-tyrozín → L-DOPA (levodopa)

Železo železité (Fe2+) – Tetrahydrobiopterín – Vitamín B3 (niacín, nikotínamid → NADPH) – Vitamín B6 (pyridoxín, pyridoxamín, pyridoxal → pyridoxalfosfát) – Vitamín B9 (kyselina listová → kyselina tetrahydrofolová) – Vitamín C (kyselina askorbová) – Zinok (Zn2+)

Zlepšovače aktivity: Toxíny: Benzofuranylpropylaminopentán (BPAP) – Fenylpropylaminopentán (PPAP); Toxíny: Oxidopamín (6-hydroxydopamín)

Agonisty: Gastroprokinetiká: Cinitaprid – Cisaprid – Dazoprid – Metoklopramid – Mosaprid – Prucaloprid – Renzaprid – Tegaserod – Velusetrag – Zakoprid; Iné: 5-MT – BIMU8 – CJ-033,466 – PRX-03140 – RS-67333 – RS-67506 – SL65.0155 – Antagonisty: GR-113,808 – GR-125,487 – L-Lyzín – Piboserod – RS-39604 – RS-67532 – SB-203,186

Ibogaín – rezerpín – tetrabenazín

Benserazid – karbidopa – genisteín – metyldopa

Neselektívne: Benmoxín – karoxazón – echinopsidín – furazolidon – hydralazín – indantadol – iproklozid – iproniazid – izokarboxazid – izoniazid – linezolid – mebanazín – metfendrazín – nialamid – oktamoxín – paraxazón – fenelzín – feniprazín – fenopropazín – pivalylbenzhydrazín – prokarbazín – safrazín – tranylcypromín; selektívny MAO-A: Amiflamín – Bazinaprín – Befloxatón – Befol – Brofaromín – Cimoxatón – Clorgilín – Esupron – Harmalové alkaloidy (Harmín, Harmalín, Tetrahydroharmín, Harman, Norharman atď.) – Metylénová modrá – Metralindol – Minaprín – Moclobemid – Pirlindol – Sercloremín – Tetrindol – Toloxatón – Tyrima

Železo železité (Fe2+) – Horčík (Mg2+) – Tetrahydrobiopterín – Vitamín B3 (niacín, nikotínamid → NADPH) – Vitamín B6 (pyridoxín, pyridoxamín, pyridoxal → pyridoxalfosfát) – Vitamín B9 (kyselina listová → kyselina tetrahydrofolová) – Vitamín C (kyselina askorbová) – Zinok (Zn2+)

Zosilňovače aktivity: BPAP – PPAP; látky zvyšujúce spätné vychytávanie: Tianeptín

{2C-B}
{2C-C}
{2C-D}
{2C-E}
{2C-I}
{2C-N}
{2C-T-2}
{2C-T-21}
{2C-T-4}
{2C-T-7}
{2C-T-8}
{3C-E}
{4-FMP}
{Bupropion}
{Cathine}
{katinón}
{DESOXY}
{Dextroamfetamín}
{Metamfetamín}
{Dietylkatinón}
{Dimetylkatinón}
{DOC}
{DOB}
{DOI}
{DOM}
{bk-MBDB}
{Dopamín}
{Br-DFLY}
{Efedrín}
{Epinefrín}
{Eskalín}
{Fenfluramín}
{Levalbuterol}
{Levmetamfetamín}
{MBDB}
{MDA}
{MDMA}
{bk-MDMA/MDMC/MDMCat/Metylón}
{MDEA}
(MDPV)
{Meskalín}
{Metkatinón}
{Metylfenidát}
{Norepinefrín}
{fentermín}
{Salbutamol}
{Tyramín}
{Venlafaxín}

Kategórie
Psychologický slovník

Syndróm necitlivosti na androgény

Ženy s AIS a súvisiacimi stavmi DSD

Syndróm necitlivosti na androgény (AIS) je stav, ktorý vedie k čiastočnej alebo úplnej neschopnosti bunky reagovať na androgény. Nereagovanie bunky na prítomnosť androgénnych hormónov môže narušiť alebo zabrániť maskulinizácii mužských genitálií u vyvíjajúceho sa plodu, ako aj rozvoju mužských sekundárnych pohlavných znakov v puberte, ale výrazne nenarušuje ženský pohlavný alebo sexuálny vývoj. Necitlivosť na androgény ako taká je klinicky významná len vtedy, keď sa vyskytuje u genetických mužov (t. j. jedincov s chromozómom Y, presnejšie s génom SRY). Klinické fenotypy u týchto jedincov sa pohybujú od normálneho mužského habitu s miernym spermatogénnym defektom alebo zníženým sekundárnym terminálnym ochlpením až po úplne ženský habitus napriek prítomnosti Y-chromozómu.

AIS sa delí do troch kategórií, ktoré sa rozlišujú podľa stupňa maskulinizácie genitálií: syndróm úplnej androgénnej necitlivosti (CAIS) sa indikuje vtedy, keď sú vonkajšie genitálie normálne ženské; syndróm miernej androgénnej necitlivosti (MAIS) sa indikuje vtedy, keď sú vonkajšie genitálie normálne mužské, a syndróm čiastočnej androgénnej necitlivosti (PAIS) sa indikuje vtedy, keď sú vonkajšie genitálie čiastočne, ale nie úplne maskulinizované.

Syndróm androgénnej necitlivosti je najväčšou jednotkou, ktorá vedie k 46,XY nedosiahnuteľným genitáliám.

AIS sa rozdeľuje do troch tried na základe fenotypu: syndróm úplnej necitlivosti na androgény (CAIS), syndróm čiastočnej necitlivosti na androgény (PAIS) a syndróm miernej necitlivosti na androgény (MAIS). Doplňujúci systém fenotypového triedenia, ktorý používa sedem tried namiesto tradičných troch, navrhla pediatrická endokrinologička Charmian A. Quigley a kol. v roku 1995. Prvých šesť tried stupnice, triedy 1 až 6, sa rozlišuje podľa stupňa maskulinizácie genitálií; trieda 1 sa uvádza, keď sú vonkajšie genitálie úplne maskulinizované, trieda 6 sa uvádza, keď sú vonkajšie genitálie úplne feminizované, a triedy 2 až 5 kvantifikujú štyri stupne klesajúcej maskulinizácie genitálií, ktoré ležia v medzistupni. Stupeň 7 je nerozlíšiteľný od stupňa 6 až do puberty a potom sa rozlišuje podľa prítomnosti sekundárneho terminálneho ochlpenia; stupeň 6 sa uvádza, keď je prítomné sekundárne terminálne ochlpenie, zatiaľ čo stupeň 7 sa uvádza, keď chýba. Quigleyho stupnica sa môže použiť v spojení s tradičnými tromi triedami AIS na poskytnutie dodatočných informácií týkajúcich sa stupňa maskulinizácie genitálií a je obzvlášť užitočná v prípade diagnózy PAIS.

Umiestnenie a štruktúra ľudského androgénneho receptora. Hore, gén AR sa nachádza na proximálnom dlhom ramienku chromozómu X. Uprostred, osem exónov je oddelených intronmi rôznej dĺžky. Dole: Ilustrácia proteínu AR s vyznačenými primárnymi funkčnými doménami (nezodpovedá skutočnej trojrozmernej štruktúre).

Ľudský androgénny receptor (AR) je proteín kódovaný génom, ktorý sa nachádza na proximálnom dlhom ramienku chromozómu X (lokus Xq11-Xq12). Oblasť kódujúca proteín pozostáva z približne 2 757 nukleotidov (919 kodónov), ktoré pokrývajú osem exónov označených 1 – 8 alebo A – H. Introny majú veľkosť od 0,7 do 26 kb. Podobne ako iné jadrové receptory, aj proteín androgénového receptora sa skladá z niekoľkých funkčných domén: transaktivačnej domény (nazývanej aj doména regulácie transkripcie alebo amino/ NH2-koncová doména), domény viažucej DNA, oblasti závesu a domény viažucej steroidy (nazývanej aj karboxylovo-koncová doména viažuca ligand). Transaktivačná doména je kódovaná exónom 1 a tvorí viac ako polovicu proteínu AR. Exóny 2 a 3 kódujú doménu viažucu DNA, zatiaľ čo 5′ časť exónu 4 kóduje oblasť závesu. Zvyšok exónu 4 až exón 8 kóduje doménu viažucu ligand.

Dĺžky trinukleotidových satelitov a transkripčná aktivita AR

Gén pre androgénny receptor obsahuje dva polymorfné trinukleotidové mikrosatelity v exóne 1. Prvý mikrosatelit (najbližšie k 5′ koncu) obsahuje 8 až 60 opakovaní glutamínového kodónu „CAG“, a preto je známy ako polyglutamínový trakt. Druhý mikrosatelit obsahuje 4 až 31 opakovaní glycínového kodónu „GGC“ a je známy ako polyglycínový trakt. Priemerný počet opakovaní sa líši podľa etnickej príslušnosti, pričom belosi majú v priemere 21 opakovaní CAG a černosi 18. U mužov sú chorobné stavy spojené s extrémnymi hodnotami dĺžky polyglutamínového traktu; rakovina prostaty, hepatocelulárny karcinóm a mentálna retardácia sú spojené s príliš malým počtom opakovaní, zatiaľ čo spinálna a bulbárna svalová atrofia (SBMA) je spojená s dĺžkou 40 a viac opakovaní CAG. Niektoré štúdie naznačujú, že dĺžka polyglutamínového traktu je nepriamo úmerná transkripčnej aktivite v proteíne AR a že dlhšie polyglutamínové trakty môžu byť spojené s mužskou neplodnosťou a nedostatočne maskulínnymi genitáliami u mužov. Iné štúdie však naznačili, že takáto korelácia neexistuje. Komplexná metaanalýza tejto témy uverejnená v roku 2007 podporuje existenciu korelácie a dospela k záveru, že tieto rozpory by sa mohli vyriešiť, ak sa zohľadní veľkosť vzorky a dizajn štúdie. Niektoré štúdie naznačujú, že väčšia dĺžka polyglycínového traktu súvisí aj s defektmi maskulinizácie genitálií u mužov. Iné štúdie takúto súvislosť nezistili.

Od roku 2010 bolo v databáze mutácií AR nahlásených viac ako 400 mutácií AR a ich počet neustále rastie. Dedičnosť je typicky materská a prebieha podľa recesívneho modelu viazaného na chromozóm X; u jedincov s karyotypom 46,XY sa mutovaný gén vždy prejaví, pretože majú len jeden chromozóm X, zatiaľ čo nositelia chromozómu 46,XX budú postihnutí minimálne. V 30 % prípadov je mutácia AR spontánnym výsledkom a nie je dedičná. Takéto de novo mutácie sú výsledkom mutácie zárodočných buniek alebo mozaiky zárodočných buniek v gonádach jedného z rodičov alebo mutácie v samotnom oplodnenom vajíčku. V jednej štúdii sa zistilo, že 3 z 8 de novo mutácií sa vyskytli v postzygotickom štádiu, čo viedlo k odhadu, že až jedna tretina de novo mutácií je výsledkom somatického mozaicizmu. Je potrebné poznamenať, že nie každá mutácia génu AR vedie k necitlivosti na androgény; jedna konkrétna mutácia sa vyskytuje u 8 až 14 % genetických mužov a predpokladá sa, že pri prítomnosti iných genetických faktorov nepriaznivo ovplyvňuje len malý počet jedincov.

Niektorí jedinci s CAIS alebo PAIS nemajú žiadne mutácie AR napriek klinickým, hormonálnym a histologickým znakom, ktoré sú dostatočným dôvodom na diagnózu AIS; až 5 % žien s CAIS nemá mutáciu AR, rovnako ako 27 % až 72 % jedincov s PAIS.

U jedného pacienta sa ukázalo, že príčinou predpokladaného PAIS bol mutovaný proteín steroidogénneho faktora-1 (SF-1). U iného pacienta sa ukázalo, že CAIS je dôsledkom deficitu prenosu transaktivačného signálu z N-terminálnej oblasti normálneho androgénového receptora do základného transkripčného mechanizmu bunky. Predpokladalo sa, že u tohto pacienta bol deficitný koaktivátorový proteín interagujúci s transaktivačnou doménou 1 (AF-1) androgénového receptora. Narušenie signálu sa nedalo korigovať doplnením žiadneho v tom čase známeho koaktivátora, ani sa nepodarilo charakterizovať chýbajúci koaktivátorový proteín, čo niektorých odborníkov nepresvedčilo o tom, že by mutovaný koaktivátor vysvetľoval mechanizmus rezistencie na androgény u pacientov s CAIS alebo PAIS s normálnym génom AR.

V závislosti od mutácie môže mať osoba s karyotypom (46,XY) a AIS buď mužský (MAIS), alebo ženský (CAIS) fenotyp, alebo môže mať genitálie len čiastočne maskulínne (PAIS). Gonády sú testes bez ohľadu na fenotyp v dôsledku vplyvu Y-chromozómu. Žena 46,XY teda nemá vaječníky ani maternicu a nemôže prispieť vajíčkom k počatiu ani vynosiť dieťa.

Bolo publikovaných niekoľko štúdií prípadov plodných mužov 46,XY s androgénnou necitlivosťou, hoci sa predpokladá, že táto skupina je menšinová. Okrem toho niektorí neplodní muži s MAIS boli schopní splodiť deti po zvýšení počtu spermií pomocou doplnkového testosterónu. Genetický muž počatý mužom s necitlivosťou na androgény by nedostal otcov chromozóm X, a teda by nezdedil ani nenosil gén pre tento syndróm. Genetická žena počatá takýmto spôsobom by dostala otcov chromozóm X, a stala by sa tak jeho nositeľkou.

Genetické ženy (karyotyp 46,XX) majú dva chromozómy X, a teda dva gény AR. Výsledkom mutácie v jednom (ale nie v oboch) génoch AR je minimálne postihnutá, plodná nositeľka. U niektorých nositeliek bolo zaznamenané mierne znížené ochlpenie, oneskorená puberta a/alebo vysoký vzrast, pravdepodobne v dôsledku skreslenej aktivácie X. Nositeľky prenášajú postihnutý gén AR na svoje deti v 50 % prípadov. Ak je geneticky postihnuté dieťa ženského pohlavia, aj ono bude nositeľkou. Postihnuté dieťa 46,XY bude mať syndróm androgénnej necitlivosti.

Genetická žena s mutáciami v oboch génoch AR by teoreticky mohla vzniknúť spojením plodného muža s androgénnou necitlivosťou a nositeľky génu alebo mutáciou de novo. Vzhľadom na nedostatok plodných mužov necitlivých na androgény a nízky výskyt mutácie AR je však pravdepodobnosť takéhoto výskytu malá. Fenotyp takéhoto jedinca je predmetom špekulácií; od roku 2010 nebol publikovaný žiadny takýto zdokumentovaný prípad.

Korelácia genotypu a fenotypu

Jedinci s čiastočnou androgénnou necitlivosťou, na rozdiel od jedincov s úplnou alebo miernou formou, majú pri narodení nejednoznačné genitálie a rozhodnutie vychovávať dieťa ako muža alebo ženu často nie je zrejmé. Nanešťastie sa často stáva, že z presnej znalosti samotnej mutácie AR možno získať len málo informácií týkajúcich sa fenotypu; je dobre známe, že tá istá mutácia AR môže spôsobiť výrazné rozdiely v stupni maskulinizácie u rôznych jedincov, dokonca aj medzi členmi tej istej rodiny. Čo presne spôsobuje túto variabilitu, nie je úplne jasné, hoci faktory, ktoré k nej prispievajú, by mohli zahŕňať dĺžky polyglutamínových a polyglycínových dráh, citlivosť na vnútromaternicové endokrinné prostredie a rozdiely v ňom, vplyv koregulačných proteínov, ktoré sú aktívne v Sertoliho bunkách, somatický mozaicizmus, expresia génu 5RD2 v genitálnych kožných fibroblastoch, znížená transkripcia a translácia AR spôsobená inými faktormi ako mutáciami v kódujúcej oblasti AR, neidentifikovaný koaktivátorový proteín, nedostatky enzýmov, ako je nedostatok 21-hydroxylázy, alebo iné genetické variácie, ako je mutovaný proteín steroidogénneho faktora-1 (SF-1). Zdá sa však, že stupeň variability nie je konštantný vo všetkých mutáciách AR a v niektorých prípadoch je oveľa extrémnejší. Je známe, že missense mutácie, ktoré vedú k zámene jednej aminokyseliny, spôsobujú najväčšiu fenotypovú rozmanitosť.

Normálna funkcia androgénneho receptora. Testosterón (T) vstupuje do bunky a ak je prítomná 5-alfa-reduktáza, mení sa na dihydrotestón (DHT). Po naviazaní steroidu prechádza androgénny receptor (AR) konformačnou zmenou a uvoľňuje proteíny tepelného šoku (hsps). Fosforylácia (P) nastáva pred alebo po naviazaní steroidov. AR sa premiestni do jadra, kde dochádza k dimerizácii, väzbe na DNA a náboru koaktivátorov. Cieľové gény sa transkribujú (mRNA) a prekladajú do proteínov.

Androgény a androgénny receptor

Účinky, ktoré majú androgény na ľudské telo — virilizácia, maskulinizácia, anabolizmus atď. — nie sú spôsobené samotnými androgénmi, ale sú skôr výsledkom androgénov viazaných na androgénne receptory; androgénny receptor sprostredkúva účinky androgénov v ľudskom tele. Podobne za normálnych okolností je samotný androgénny receptor v bunke neaktívny, kým nedôjde k väzbe androgénov.

Nasledujúca séria krokov znázorňuje, ako androgény a androgénny receptor spolupracujú pri vytváraní androgénnych účinkov:

Takto androgény viazané na androgénne receptory regulujú expresiu cieľových génov, a tým vyvolávajú androgénne účinky.

Teoreticky je možné, aby niektoré mutantné androgénne receptory fungovali bez androgénov; štúdie in vitro preukázali, že mutantný proteín androgénového receptora môže indukovať transkripciu bez prítomnosti androgénov, ak sa odstráni jeho doména viažuca steroidy. Naopak, doména viažuca steroidy môže pôsobiť na potlačenie transaktivačnej domény AR, možno v dôsledku konformácie AR bez väzby.

Sexuálna diferenciácia. Ľudské embryo má indiferentné pohlavné prídavné kanáliky až do siedmeho týždňa vývoja.

Androgény vo vývoji plodu

Ľudské embryá sa počas prvých šiestich týždňov vyvíjajú podobne, bez ohľadu na genetické pohlavie (karyotyp 46,XX alebo 46,XY); jediný spôsob, ako v tomto období rozlíšiť embryá 46,XX alebo 46,XY, je hľadať Barrove telieska alebo chromozóm Y. [80] Pohlavné žľazy sa začínajú ako vypukliny tkaniva nazývané genitálne hrebene v zadnej časti brušnej dutiny, v blízkosti stredovej čiary. Do piateho týždňa sa pohlavné hrebene diferencujú na vonkajšiu kôru a vnútornú dreň a nazývajú sa indiferentné gonády.[80] Do šiesteho týždňa sa indiferentné gonády začínajú diferencovať podľa genetického pohlavia. Ak je karyotyp 46,XY, semenníky sa vyvíjajú vplyvom génu SRY chromozómu Y. Tento proces si nevyžaduje prítomnosť androgénu ani funkčného androgénového receptora.

Približne do siedmeho týždňa vývoja má embryo indiferentné pohlavné prídavné kanáliky, ktoré sa skladajú z dvoch párov kanálikov: Müllerových kanálikov a Wolffových kanálikov.Približne v tomto období semenníky vylučujú anti-Müllerov hormón, ktorý potláča vývoj Müllerových kanálikov a spôsobuje ich degeneráciu.Bez tohto anti-Müllerovho hormónu sa Müllerove kanáliky vyvíjajú do ženských vnútorných pohlavných orgánov (maternica, krčok maternice, vajíčkovody a horný vaginálny súdok).[80] Na rozdiel od Müllerových kanálikov sa Wolffove kanáliky štandardne ďalej nevyvíjajú.[81] V prítomnosti testosterónu a funkčných androgénnych receptorov sa Wolffove kanáliky vyvíjajú do nadsemenníkov, vasa deferentia a semenných vačkov.[82] Ak semenníky nevylučujú testosterón alebo androgénne receptory nefungujú správne, Wolffove kanáliky degenerujú.

Maskulinizácia mužských genitálií závisí od testosterónu aj dihydrotestosterónu.

Maskulinizácia vonkajších genitálií (penisu, penisovej uretry a mieška), ako aj prostaty, závisí od androgénu dihydrotestosterónu [83] [84] [85] [86] Testosterón sa premieňa na dihydrotestosterón pomocou enzýmu 5-alfa reduktázy.[87] Ak tento enzým chýba alebo je nedostatočný, dihydrotestosterón sa nevytvorí a vonkajšie mužské pohlavné orgány sa nevyvinú správne.[83][84][85][86][87] Podobne ako v prípade vnútorných mužských pohlavných orgánov je potrebný funkčný androgénny receptor, aby dihydrotestosterón reguloval transkripciu cieľových génov podieľajúcich sa na vývoji.

Patogenéza syndrómu necitlivosti na androgény

Mutácie v géne pre androgénny receptor môžu spôsobiť problémy v ktoromkoľvek z krokov zapojených do androgenizácie, od syntézy samotného proteínu androgénneho receptora až po transkripčnú schopnosť dimerizovaného komplexu androgén-AR. AIS môže vzniknúť, ak je čo i len jeden z týchto krokov výrazne narušený, pretože každý krok je potrebný na to, aby androgény úspešne aktivovali AR a regulovali expresiu génov. Ktoré kroky konkrétna mutácia naruší, sa dá do určitej miery predpovedať na základe identifikácie oblasti AR, v ktorej sa mutácia nachádza. Táto predpovedná schopnosť má predovšetkým retrospektívny pôvod; rôzne funkčné oblasti génu AR boli objasnené analýzou účinkov špecifických mutácií v rôznych oblastiach AR. Napríklad je známe, že mutácie v doméne viažucej steroidy ovplyvňujú afinitu k androgénom alebo retenciu, mutácie v oblasti závesu ovplyvňujú jadrovú translokáciu, mutácie v doméne viažucej DNA ovplyvňujú dimerizáciu a väzbu na cieľovú DNA a mutácie v transaktivačnej doméne ovplyvňujú reguláciu transkripcie cieľového génu.[81] Bohužiaľ, aj keď je známa postihnutá funkčná doména, je ťažké predpovedať fenotypové dôsledky konkrétnej mutácie (pozri Korelácia genotypu a fenotypu).

Niektoré mutácie môžu mať negatívny vplyv na viac ako jednu funkčnú doménu. Napríklad mutácia v jednej funkčnej doméne môže mať škodlivé účinky na inú doménu tým, že zmení spôsob, akým tieto domény interagujú.Jedna mutácia môže ovplyvniť všetky nadväzujúce funkčné domény, ak vznikne predčasný stop kodón alebo chyba v orámovaní; výsledkom takejto mutácie môže byť úplne nepoužiteľný (alebo nesyntetizovateľný) proteín androgénového receptora. Steroidná väzbová doména je obzvlášť zraniteľná voči účinkom predčasného stop kodónu alebo chyby v orámovaní, pretože sa vyskytuje na konci génu, a preto je pravdepodobnejšie, že jej informácia bude skrátená alebo nesprávne interpretovaná ako u iných funkčných domén.

V dôsledku mutácie AR boli pozorované aj iné, zložitejšie vzťahy; niektoré mutácie spojené s mužskými fenotypmi boli spojené s rakovinou prsníka, rakovinou prostaty alebo v prípade spinálnej a bulbárnej svalovej atrofie s ochorením centrálneho nervového systému.[88][89][90] Forma rakoviny prsníka, ktorá sa vyskytuje u niektorých mužov so syndrómom čiastočnej androgénnej necitlivosti, je spôsobená mutáciou vo väzbovej doméne AR na DNA. 88][90] Predpokladá sa, že táto mutácia spôsobuje narušenie interakcie cieľového génu AR, čo mu umožňuje pôsobiť na určité ďalšie ciele, pravdepodobne v spojení s proteínom estrogénového receptora, a spôsobovať tak rakovinový rast. Etiológia spinálnej a bulbárnej svalovej atrofie (SBMA) dokazuje, že aj samotný mutovaný proteín AR môže viesť k patológii. Rozšírenie polyglutamínového traktu génu AR o trinukleotidové opakovanie, ktoré je spojené so SBMA, vedie k syntéze nesprávne zloženého proteínu AR, ktorý bunka nedokáže správne proteolyzovať a rozptýliť[91]. Tieto nesprávne zložené proteíny AR tvoria agregáty v cytoplazme bunky a v jadre[91]. V priebehu 30 až 50 rokov sa tieto agregáty hromadia a majú cytotoxický účinok, čo nakoniec vedie k neurodegeneratívnym príznakom spojeným so SBMA[91].

Fenotypy, ktoré sú výsledkom necitlivosti na androgény, nie sú pre AIS jedinečné, a preto si diagnóza AIS vyžaduje dôkladné vylúčenie iných príčin. Klinické nálezy svedčiace o AIS zahŕňajú prítomnosť krátkej vagíny [92] alebo nedostatočne maskulinizovaných genitálií, [83] čiastočnú alebo úplnú regresiu Müllerových štruktúr, [93] bilaterálne nedysplastické semenníky [94] a poruchu spermatogenézy a/alebo virilizáciu. Laboratórne nálezy zahŕňajú karyotyp 46,XY a normálne alebo zvýšené postpubertálne hladiny testosterónu, luteinizačného hormónu a estradiolu. Väzbová aktivita androgénov kožných fibroblastov genitálií je zvyčajne znížená,[95] hoci boli hlásené aj výnimky[96].[97] Môže byť narušená premena testosterónu na dihydrotestosterón. Diagnóza AIS sa potvrdí, ak sa sekvenovaním génu pre androgénny receptor odhalí mutácia, hoci nie všetci jedinci s AIS (najmä PAIS) budú mať mutáciu AR (pozri časť Iné príčiny).

Liečba AIS je v súčasnosti obmedzená na symptomatickú liečbu; metódy na odstránenie nefunkčného proteínu androgénneho receptora, ktorý je výsledkom mutácie génu AR, nie sú v súčasnosti k dispozícii. Oblasti manažmentu zahŕňajú pridelenie pohlavia, genitoplastiku, gonadektómiu vo vzťahu k riziku vzniku nádoru, hormonálnu substitučnú liečbu a genetické a psychologické poradenstvo.

Odhady výskytu syndrómu necitlivosti na androgény vychádzajú z relatívne malej populácie, a preto sú známe ako nepresné. Odhaduje sa, že CAIS sa vyskytuje u 1 z každých 20 400 narodených detí 46,XY. [100] Celonárodný prieskum v Holandsku založený na pacientoch s geneticky potvrdenou diagnózou odhaduje, že minimálny výskyt CAIS je 1 z 99 000. Výskyt PAIS sa odhaduje na 1 zo 130 000.[101] Vzhľadom na jeho nenápadný prejav sa MAIS zvyčajne nevyšetruje, s výnimkou prípadov mužskej neplodnosti,[83] a preto jeho skutočný výskyt nie je známy.

Popisy účinkov syndrómu androgénnej necitlivosti sa datujú už stovky rokov, hoci k významnému pochopeniu histopatológie, ktorá je jeho základom, došlo až v 50. rokoch 20. storočia. Taxonómia a názvoslovie spojené s necitlivosťou na androgény prešli významným vývojom, ktorý bol paralelný s týmto pochopením.

Časová os hlavných míľnikov

Prvé opisy účinkov androgénnej necitlivosti sa objavili v lekárskej literatúre ako jednotlivé kazuistiky alebo ako súčasť komplexného opisu intersexuálnych telesných znakov. V roku 1839 škótsky pôrodník Sir James Young Simpson uverejnil jeden takýto opis [111] v rozsiahlej štúdii o intersexualite, ktorá sa zaslúžila o pokrok v chápaní tejto témy v lekárskej komunite.[112] Simpsonov taxonomický systém však nebol zďaleka prvý; taxonómie/opisy na klasifikáciu intersexuality vypracovali taliansky lekár a fyzik Fortuné Affaitati v roku 1549,[113][114] francúzsky chirurg Ambroise Paré v roku 1573,[112][115] francúzsky lekár a priekopník sexuológie Nicolas Venette v roku 1687 (pod pseudonymom Vénitien Salocini)[116][117] a francúzsky zoológ Isidore Geoffroy St. Hilaire v roku 1832.[118] Všetci piati spomínaní autori používali hovorový termín „hermafrodit“ ako základ svojich taxonómií, hoci sám Simpson vo svojej publikácii spochybnil správnosť tohto slova.[111] Používanie slova „hermafrodit“ v lekárskej literatúre pretrváva dodnes,[119][120] hoci jeho správnosť je stále spochybňovaná. Nedávno bol navrhnutý alternatívny systém pomenovania,[121] ale téma, ktoré slovo alebo slová by sa mali presne používať namiesto neho, je stále predmetom mnohých diskusií[98][122][123][124][125].

„Pudenda pseudo-hermafroditi ovini.“ Ilustrácia nejednoznačných genitálií z diela Thesaurus Anitomicus Octavius Frederika Ruyscha z roku 1709 [126].

Nemecko-švajčiarsky patológ Edwin Klebs je niekedy známy tým, že v roku 1876 použil vo svojej taxonómii intersexuality slovo „pseudohermafroditizmus“,[127] hoci toto slovo zjavne nie je jeho vynález, ako sa niekedy uvádza; história slova „pseudohermafrodit“ a príslušná snaha oddeliť „pravé“ hermafrodity od „falošných“, „nepravých“ alebo „pseudo“ hermafroditov siaha prinajmenšom do roku 1709, keď ho holandský anatóm Frederik Ruysch použil v publikácii opisujúcej subjekt s testes a prevažne ženským fenotypom.[126] „Pseudohermafrodit“ sa objavil aj v Acta Eruditorum neskôr v tom istom roku v recenzii Ruyschovej práce. 127] Existujú aj dôkazy, že toto slovo používala nemecká a francúzska lekárska komunita už dávno predtým, ako ho použil Klebs; nemecký fyziológ Johannes Peter Müller prirovnal „pseudohermafroditizmus“ k podtriede hermafroditizmu zo Sv. Hilaira v publikácii z roku 1834[129] a v 40. rokoch 19. storočia sa „pseudohermafroditizmus“ objavil vo viacerých francúzskych a nemeckých publikáciách vrátane slovníkov[130][131][132][133].

V roku 1953 americký gynekológ John Morris poskytol prvý úplný opis toho, čo nazval „syndróm testikulárnej feminizácie“, na základe 82 prípadov zozbieraných z lekárskej literatúry, vrátane dvoch jeho vlastných pacientov.Termín „testikulárna feminizácia“ bol vytvorený ako odraz Morrisovho pozorovania, že semenníky týchto pacientov produkovali hormón, ktorý mal na telo feminizačný účinok, čo je jav, ktorý je v súčasnosti chápaný ako dôsledok nečinnosti androgénov a následnej aromatizácie testosterónu na estrogén. Niekoľko rokov pred tým, ako Morris publikoval svoju prelomovú prácu, Lawson Wilkins vlastnými experimentmi dokázal, že nereagovanie cieľovej bunky na pôsobenie androgénnych hormónov je príčinou „mužského pseudohermafroditizmu“[102]. Wilkinsova práca, ktorá jasne preukázala nedostatok terapeutického účinku pri liečbe 46,XY žien androgénmi, spôsobila postupný posun v názvosloví z „feminizácie semenníkov“ na „androgénnu rezistenciu“[83].

Mnohé z rôznych prejavov syndrómu necitlivosti na androgény dostali osobitný názov, napríklad Reifensteinov syndróm (1947),[135] Goldbergov-Maxwellov syndróm (1948),[136] Morrisov syndróm (1953),[134] Gilbertov-Dreyfusov syndróm (1957),[137] Lubov syndróm (1959),[138] „neúplná feminizácia semenníkov“ (1963),[139] Rosewaterov syndróm (1965),[140] a Aimanov syndróm (1979).[141] Keďže sa nechápalo, že všetky tieto rôzne prejavy sú spôsobené rovnakým súborom mutácií v géne pre androgénny receptor, každej novej kombinácii príznakov sa dal jedinečný názov, čo viedlo ku komplikovanej stratifikácii zdanlivo odlišných porúch[142].

V priebehu posledných 60 rokov, keď sa objavili správy o nápadne odlišných fenotypoch dokonca aj medzi členmi tej istej rodiny a keď sa dosiahol neustály pokrok smerom k pochopeniu základnej molekulárnej patogenézy AIS, sa ukázalo, že tieto poruchy sú rôznymi fenotypovými prejavmi jedného syndrómu spôsobeného molekulárnymi defektmi v géne pre androgénny receptor [142].

Syndróm androgénnej necitlivosti (AIS) je v súčasnosti uznávaná terminológia pre syndrómy vyplývajúce z nedostatočnej reakcie cieľovej bunky na pôsobenie androgénnych hormónov. AIS sa rozdeľuje do troch tried na základe fenotypu: syndróm úplnej necitlivosti na androgény (CAIS), syndróm čiastočnej necitlivosti na androgény (PAIS) a syndróm miernej necitlivosti na androgény (MAIS). CAIS zahŕňa fenotypy, ktoré boli predtým opísané ako „testikulárna feminizácia“, Morrisov syndróm a Goldbergov-Maxwellov syndróm;[143] PAIS zahŕňa Reifensteinov syndróm, Gilbertov-Dreyfusov syndróm, Lubov syndróm, „neúplnú testikulárnu feminizáciu“ a Rosewaterov syndróm;[142][144][145] a MAIS zahŕňa Aimanov syndróm[146].

Virilizovanejšie fenotypy AIS sa niekedy označovali ako „syndróm neplodného muža“, „syndróm neplodného muža“, „syndróm neplodného fertilného muža“ atď., kým sa objavil dôkaz, že tieto stavy sú spôsobené mutáciami v géne pre androgénny receptor. Tieto diagnózy sa používali na opis rôznych miernych porúch virilizácie; v dôsledku toho fenotypy niektorých mužov, ktorí boli takto diagnostikovaní, lepšie opisuje PAIS (napr. mikropenis, hypospadia a nezostúpené semenníky), zatiaľ čo iné lepšie opisuje MAIS (napr. izolovaná neplodnosť alebo gynekomastia)[145][147][148].

hypotyreóza štítnej žľazy (nedostatok jódu, kretenizmus, vrodená hypotyreóza, struma) – hypertyreóza (Gravesova-Basedowova choroba, toxická multinodulárna struma) – tyreoiditída (De Quervainova tyreoiditída, Hashimotova tyreoiditída)
pankreas Diabetes mellitus (typ 1, typ 2, kóma, angiopatia, neuropatia, retinopatia) – Zollingerov-Ellisonov syndróm
prištítne telieska hypoparatyreóza – hyperparatyreóza hyperfunkcia hypofýzy (akromegália, hyperprolaktinémia, ) – hypopituitarizmus Kallmannov syndróm, nedostatok rastového hormónu) – hypotalamo-hypofyzárna dysfunkcia
Cushingov syndróm nadobličiek) – Vrodená hyperplázia nadobličiek (v dôsledku deficitu 21-hydroxylázy) – Bartterov syndróm) – Adrenálna insuficiencia (Addisonova choroba)
gonády – nedostatok 5-alfa-reduktázy – hypogonadizmus – oneskorená puberta – predčasná puberta
iné – – – Psychogénny trpasličí vzrast – Syndróm necitlivosti na androgény –

Chronická granulomatózna choroba (CYBB) – Wiskottov-Aldrichov syndróm – X-viazaná ťažká kombinovaná imunodeficiencia – X-viazaná agammaglobulinémia – Hyper-IgM syndróm typu 1 – IPEX

Hemofília A – Hemofília B – X-viazaná sideroblastická anémia – X-viazaná lymfoproliferatívna choroba

Syndróm necitlivosti na androgény/Kennedyho choroba – Diabetes insipidus

aminokyseliny: Deficit ornitíntranskarbamylázy – okulocerebrorenálny syndróm

dyslipidémia: adrenoleukodystrofia

metabolizmus sacharidov: Deficit glukóza-6-fosfátdehydrogenázy – Deficit pyruvátdehydrogenázy – Danonova choroba/choroba uskladnenia glykogénu typ IIb

porucha ukladania lipidov: Fabryho choroba

mukopolysacharidóza: Hunterov syndróm

metabolizmus purínov a pyrimidínov: Leschov-Nyhanov syndróm

Mentálna retardácia viazaná na chromozóm X: Syndróm krehkého X – MASA syndróm – Rettov syndróm

očné poruchy: Očný albinizmus (1) – Norrieho choroba – Choroiderémia

iné: Charcot-Marie-Toothova choroba (CMTX2-3) – Pelizaeus-Merzbacherova choroba

Dyskeratosis congenita – Hypohidrotická ektodermálna dysplázia (EDA) – X-viazaná ichtyóza

Beckerova svalová dystrofia/Duchenne – Centronukleárna myopatia – Myotubulárna myopatia – Conradiho-Hünermannov syndróm

Alportov syndróm – Dentova choroba

Barthov syndróm – McLeodov syndróm – Simpsonov-Golabiho-Behmelov syndróm

Poznámka: existuje len veľmi málo dominantných porúch viazaných na chromozóm X. Patrí medzi ne X-viazaná hypofosfatémia, fokálna dermálna hypoplázia, Aicardiho syndróm, Incontinentia pigmenti a CHILD.

Kategórie
Psychologický slovník

Hypercholesterolémia

Hypercholesterolémia (doslova: vysoká hladina cholesterolu v krvi) je metabolická porucha, prítomnosť vysokej hladiny cholesterolu v krvi. Nie je to choroba, ale metabolická porucha, ktorá môže byť sekundárnou súčasťou mnohých ochorení a môže prispievať k mnohým formám ochorení, predovšetkým kardiovaskulárnych ochorení. Úzko súvisí s pojmami „hyperlipidémia“ (zvýšená hladina lipidov) a „hyperlipoproteinémia“ (zvýšená hladina lipoproteínov).

Zvýšená hladina cholesterolu nevedie k špecifickým príznakom, pokiaľ nie je dlhodobá. Niektoré typy hypercholesterolémie vedú k špecifickým fyzikálnym nálezom: xantóm (zhrubnutie šliach v dôsledku hromadenia cholesterolu), xanthelasma palpabrum (žltkasté škvrny okolo viečok) a arcus senilis (biele sfarbenie periférnej rohovky).

Pri meraní cholesterolu je dôležité zmerať jeho subfrakcie a až potom vyvodiť záver o príčine problému. Subfrakcie sú LDL, HDL a VLDL. V minulosti sa hladiny LDL a VLDL zriedka merali priamo z dôvodu nákladov. Hladiny VLDL sa odrážajú v hladinách triglyceridov (vo všeobecnosti asi 45 % triglyceridov tvoria VLDL). LDL sa zvyčajne odhadoval ako vypočítaná hodnota z ostatných frakcií (celkový cholesterol mínus HDL a VLDL); táto metóda sa nazýva Friedewaldov výpočet; konkrétne LDL ~= celkový cholesterol – HDL – (0,2 x triglyceridy).

Menej nákladné (a menej presné) laboratórne metódy a Friedewaldov výpočet sa dlho používali kvôli zložitosti, prácnosti a nákladnosti elektroforetických metód vyvinutých v 70. rokoch 20. storočia na identifikáciu rôznych lipoproteínových častíc, ktoré transportujú cholesterol v krvi. Od roku 1980 stáli pôvodné metódy vyvinuté výskumnou prácou v polovici 70. rokov približne 5 tisíc amerických dolárov v roku 1980 na vzorku krvi/osobu.

Postupom času sa vyvinuli pokročilejšie laboratórne analýzy, ktoré merajú veľkosť a hladinu častíc LDL a VLDL, a to pri oveľa nižších nákladoch. Tieto boli čiastočne vyvinuté a stali sa populárnejšími v dôsledku pribúdajúcich dôkazov z klinických štúdií, že zámerná zmena vzorcov transportu cholesterolu, vrátane určitých abnormálnych hodnôt v porovnaní s väčšinou dospelých, má často dramatický účinok na zníženie, dokonca čiastočné zvrátenie aterosklerotického procesu. S pokračujúcim výskumom a pokrokom v laboratórnych metódach sa ceny za sofistikovanejšie analýzy výrazne znížili, v niektorých laboratóriách na menej ako 100 USD, USA 2004, a pri súčasnom zvýšení presnosti merania pri niektorých metódach.

Klasifikácia Fredrickson

Klasicky sa hypercholesterolémia klasifikovala pomocou elektroforézy lipoproteínov a Fredricksonovej klasifikácie. Novšie metódy, ako napríklad „analýza podtried lipoproteínov“, ponúkli významné zlepšenie v pochopení súvislosti s progresiou aterosklerózy a klinickými dôsledkami.

Ak je hypercholesterolémia dedičná (familiárna hypercholesterolémia), často sa v rodine vyskytuje predčasný, skorší nástup aterosklerózy, ako aj familiárny výskyt vyššie uvedených príznakov.

Vysoký cholesterol má viacero sekundárnych príčin:

Všetky tieto tri činnosti vykonávané spoločne môžu mať pozitívny vplyv na hladinu cholesterolu v krvi.

Hoci časť cirkulujúceho cholesterolu pochádza zo stravy a obmedzenie príjmu cholesterolu môže znížiť jeho hladinu v krvi, existujú aj iné súvislosti medzi stravovacím režimom a hladinou cholesterolu. Americká asociácia srdca zostavuje aj zoznam prijateľných/neprijateľných potravín pre tých, ktorí majú diagnostikovanú hypercholesterolémiu.

Hromadia sa dôkazy o tom, že konzumácia väčšieho množstva sacharidov – najmä jednoduchších a rafinovanejších sacharidov – zvyšuje hladinu triglyceridov v krvi, znižuje hladinu HDL a môže zmeniť rozloženie častíc LDL na nezdravé aterogénne vzorce. Nízkotučná diéta, ktorá často znamená vyšší príjem sacharidov, tak môže byť v skutočnosti nezdravou zmenou.

Čoraz viac výskumníkov naznačuje, že hlavným rizikovým faktorom kardiovaskulárnych ochorení sú transmastné kyseliny, a nie nasýtené tuky, ako sa predpokladalo vo Framinghamskej štúdii srdca, a FDA plánuje do roku 2007 revidovať označovanie potravín tak, aby obsahovalo údaje o množstve transmastných kyselín. Množstvo transmastných kyselín sa zatiaľ dá vypočítať z označenia potravín tak, že sa od celkového množstva tukov odpočítajú rôzne uvádzané tuky: transmastné kyseliny = ( celkové tuky – nasýtené tuky – mononenasýtené tuky – polynenasýtené tuky).

Liečba závisí od typu hypercholesterolémie. Fredricksonov typ IIa a IIb možno liečiť diétou, statínmi (najčastejšie rosuvastatín, atorvastatín, simvastatín alebo pravastatín), inhibítormi absorpcie cholesterolu (ezetimib), fibrátmi (gemfibrozil, bezafibrát, fenofibrát alebo ciprofibrát), vitamín B3 (kyselina nikotínová), sekvestranty žlčových kyselín (kolestipol, cholestyramín), LDL aferéza a v dedičných ťažkých prípadoch transplantácia pečene. Liečba je zložitejšia, ak sú v endotelovej krvi prítomné zvýšené hladiny asymetrického dimetylarginínu (ADMA), pretože ADMA znižuje produkciu endotelového oxidu dusnatého, a tým zhoršuje rozsah oxidácie LDL.

U pacientov bez iných rizikových faktorov sa stredne závažná hypercholesterolémia často nelieči. Podľa Framingham Heart Study ľudia vo veku nad 50 rokov nemajú zvýšenú celkovú úmrtnosť ani pri vysokých, ani pri nízkych hladinách cholesterolu v sére. Existuje však korelácia medzi poklesom hladiny cholesterolu počas prvých 14 rokov a úmrtnosťou počas nasledujúcich 18 rokov (11 % celkové a 14 % zvýšenie úmrtnosti na KVO na 1 mg/dl ročného poklesu hladiny cholesterolu). To však neznamená, že pokles sérovej hladiny je nebezpečný, keďže v štúdii ešte nebol zaznamenaný infarkt u osoby s celkovým cholesterolom pod 150 mg/dl.

Na druhej strane, aj keď menej dramaticky ako mnohé kardiovaskulárne postupy, niektorí ľudia, najmä vďaka novším a sofistikovanejším informáciám, menia svoje stravovacie návyky a najmä výživové doplnky, pričom mnohé z nich sú stále na lekársky predpis. Aj keď si vo všeobecnosti neuvedomujú vnútorné zmeny svojich vzorcov transportu cholesterolu, nedávne štúdie preukázali rastúci úspech niektorých z týchto stratégií; pozri časti LDL, HDL a IVUS.

Inými slovami, v klinických štúdiách, ktoré sa začali v 70. rokoch minulého storočia, sa opakovane a čoraz častejšie zisťovalo, že normálne hodnoty cholesterolu nemusia nevyhnutne odrážať zdravé hodnoty cholesterolu. To viedlo k čoraz novšiemu pojmu dyslipidémia, napriek normocholesterolémii. Preto sa čoraz viac uznáva význam „analýzy podtried lipoproteínov“ ako dôležitého prístupu na lepšie pochopenie a zmenu súvislosti medzi transportom cholesterolu a progresiou aterosklerózy.

Viaceré klinické štúdie, z ktorých každá podľa plánu skúma len jednu z viacerých relevantných otázok, čoraz častejšie skúmajú súvislosť medzi týmito otázkami a klinickými dôsledkami aterosklerózy. Medzi lepšie nedávne randomizované štúdie výsledkov na ľuďoch patria ASTEROID, ASCOT-LLA, REVERSAL, PROVE-IT, CARDS, Heart Protection Study, HOPE, PROGRESS, COPERNICUS a najmä novší výskumný prístup využívajúci synteticky vyrobený a intravenózne podávaný ľudský HDL, Apo A-I Milano Trial.

Prieskum, ktorý v máji 2004 zverejnilo Národné centrum pre komplementárnu a alternatívnu medicínu, sa zameral na to, kto, čo a prečo v roku 2002 v Spojených štátoch amerických používal doplnkovú a alternatívnu medicínu (CAM). Podľa tohto prieskumu využívalo CAM na liečbu cholesterolu 1,1 % dospelých Američanov, ktorí využívali CAM v roku 2002 ( tabuľka 3 na strane 9). V súlade s predchádzajúcimi štúdiami sa v tejto štúdii zistilo, že väčšina osôb (t. j. 54,9 %) používala CAM v kombinácii s konvenčnou medicínou (strana 6).

Kategórie
Psychologický slovník

Hematoencefalická bariéra

Časť siete kapilár zásobujúcich mozgové bunky

Astrocyty typu 1 obklopujúce kapiláry v mozgu

Kortikálne mikrovesely farbené na prítomnosť proteínu ZO-1, ktorý tvorí hematoencefalickú bariéru

Hematoencefalická bariéra (BBB) je oddelenie cirkulujúcej krvi od extracelulárnej tekutiny v mozgu (BECF) v centrálnom nervovom systéme (CNS). Vyskytuje sa pozdĺž všetkých kapilár a pozostáva z tesných spojov okolo kapilár, ktoré v normálnom krvnom obehu neexistujú. Endotelové bunky obmedzujú difúziu mikroskopických objektov (napr. baktérií) a veľkých alebo hydrofilných molekúl do mozgovomiechového moku (CSF), pričom umožňujú difúziu malých hydrofóbnych molekúl (O2, CO2, hormóny). Bunky bariéry aktívne transportujú metabolické produkty, ako je glukóza, cez bariéru pomocou špecifických proteínov [potrebná citácia] Táto bariéra zahŕňa aj hrubú bazálnu membránu a astrocytárne koncové plôšky.

Paul Ehrlich bol bakteriológ, ktorý skúmal farbenie, postup, ktorý sa používa v mnohých mikroskopických štúdiách na zviditeľnenie jemných biologických štruktúr pomocou chemických farbív. Keď Ehrlich vstrekol niektoré z týchto farbív (najmä anilínové farbivá, ktoré sa vtedy bežne používali), farbivo zafarbilo všetky orgány niektorých druhov zvierat okrem ich mozgu. V tom čase Ehrlich pripisoval tento nedostatok farbenia tomu, že mozog jednoducho nezachytáva toľko farbiva [potrebná citácia].

V neskoršom experimente v roku 1913 však Edwin Goldmann (jeden z Ehrlichových študentov) vstrekol farbivo priamo do mozgovomiechových tekutín zvierat. Zistil, že v tomto prípade sa mozog skutočne zafarbil, ale zvyšok tela nie. To jasne dokázalo existenciu určitého rozdelenia medzi nimi. V tom čase sa predpokladalo, že za bariéru sú zodpovedné samotné cievy, pretože sa nenašla žiadna zjavná membrána. Koncept hematoencefalickej bariéry (vtedy nazývaný hematoencefalická bariéra) navrhol v roku 1900 berlínsky lekár Lewandowsky. Skutočnú membránu bolo možné pozorovať a dokázať jej existenciu až po zavedení skenovacieho elektrónového mikroskopu do medicínskeho výskumu v 60. rokoch 20. storočia.

Schematický náčrt zobrazujúci zloženie ciev v mozgu

Táto „bariéra“ je výsledkom selektivity tesných spojov medzi endotelovými bunkami v cievach CNS, ktoré obmedzujú prestup rozpustených látok [potrebná citácia] Na rozhraní medzi krvou a mozgom sú endotelové bunky zošité týmito tesnými spojmi, ktoré sa skladajú z menších podjednotiek, často biochemických dimérov, ktoré sú transmembránovými proteínmi, ako sú napríklad okludín, klaudíny, junkčná adhézna molekula (JAM) alebo ESAM.[potrebná citácia] Každý z týchto transmembránových proteínov je ukotvený v endotelových bunkách ďalším proteínovým komplexom, ktorý zahŕňa zo-1 a pridružené proteíny [potrebná citácia].

Hematoencefalická bariéra je zložená z buniek s vysokou hustotou, ktoré obmedzujú prestup látok z krvného obehu oveľa viac ako endotelové bunky v kapilárach inde v tele.[potrebná citácia] Výstupky buniek astrocytov nazývané astrocytové nožičky (známe aj ako „glia limitans“) obklopujú endotelové bunky BBB a poskytujú týmto bunkám biochemickú podporu.[Potrebná citácia] BBB sa líši od celkom podobnej bariéry krv – cerebrospinálna tekutina, ktorá je funkciou buniek cievnatky choroidálneho plexu, a od bariéry krv – sietnica, ktorú možno považovať za súčasť celej sféry takýchto bariér.

Pôvodne experimenty v 20. rokoch 20. storočia ukázali, že hematoencefalická bariéra (BBB) je u novorodencov ešte nezrelá. Dôvodom tohto omylu bola chyba v metodike (osmotický tlak bol príliš vysoký a jemné embryonálne kapilárne cievy boli čiastočne poškodené). Neskôr sa v experimentoch so zníženým objemom vstrekovaných tekutín ukázalo, že skúmané markery nemôžu prejsť cez BBB. Uviedlo sa, že tie prirodzené látky, ako je albumín, α-1-fetoproteín alebo transferín so zvýšenou koncentráciou v plazme novorodenca, sa nedajú zistiť mimo buniek v mozgu. Transportér P-glykoproteín existuje už v embryonálnom endoteli [potrebná citácia].

Meranie absorpcie acetamidu, antipyrínu, benzylalkoholu, butanolu, kofeínu, cytosínu, difenylhydantoínu, etanolu, etylénglykolu, heroínu, manitolu, metanolu, fenobarbitalu, propylénglykolu, tiomočoviny a močoviny v mozgu u novorodencov anestézovaných éterom vs. dospelých králikov ukazuje, že mozgové endotelie novorodencov a dospelých králikov sú funkčne podobné, pokiaľ ide o permeabilitu sprostredkovanú lipidmi [potrebná citácia] Tieto údaje potvrdili, že medzi kapilárami BBB novorodencov a dospelých králikov nemožno zistiť žiadne rozdiely v permeabilite. Medzi dospelými a novorodenými králikmi sa nepozoroval žiadny rozdiel v absorpcii glukózy, aminokyselín, organických kyselín, purínov, nukleozidov alebo cholínu v mozgu.“ [potrebná citácia] Tieto experimenty naznačujú, že novorodenecká BBB má podobné reštrikčné vlastnosti ako BBB dospelých. V protiklade k predpokladom o nezrelej bariére u mladých zvierat tieto štúdie naznačujú, že pri narodení funguje sofistikovaná, selektívna BBB.

Hematoencefalická bariéra veľmi účinne chráni mozog pred mnohými bežnými bakteriálnymi infekciami. Preto sú infekcie mozgu veľmi zriedkavé. Infekcie mozgu, ktoré sa vyskytnú, sú často veľmi závažné a ťažko liečiteľné. Protilátky sú príliš veľké na to, aby prešli cez hematoencefalickú bariéru, a len niektoré antibiotiká sú schopné prejsť. V niektorých prípadoch je potrebné podať farmaká priamo do mozgovomiechového moku [potrebná citácia] Lieky podané priamo do mozgovomiechového moku však účinne nepreniknú do samotného mozgového tkaniva, pravdepodobne kvôli torzovitosti intersticiálneho priestoru v mozgu. Hematoencefalická bariéra sa stáva priepustnejšou počas zápalu. To umožňuje niektorým antibiotikám a fagocytom prechádzať cez BBB. To však umožňuje aj prienik baktérií a vírusov do BBB. Výnimkou z vylúčenia baktérií sú ochorenia spôsobené spirochétami, ako sú borélie, ktoré spôsobujú boreliózu, a Treponema pallidum, ktorá spôsobuje syfilis. Zdá sa, že tieto škodlivé baktérie prekonávajú hematoencefalickú bariéru fyzickým tunelovaním cez steny ciev [potrebná citácia].

Existujú aj niektoré biochemické jedy, ktoré sa skladajú z veľkých molekúl, ktoré sú príliš veľké na to, aby prešli cez hematoencefalickú bariéru. To bolo dôležité najmä v primitívnych alebo stredovekých časoch, keď ľudia často jedli kontaminované potraviny. Neurotoxíny, ako napríklad botulín, v potravinách by mohli ovplyvniť periférne nervy, ale hematoencefalická bariéra často dokáže zabrániť tomu, aby sa takéto toxíny dostali do centrálneho nervového systému, kde by mohli spôsobiť vážne alebo smrteľné poškodenie.

Prekonanie ťažkostí s dodávaním terapeutických látok do špecifických oblastí mozgu predstavuje veľkú výzvu pri liečbe väčšiny mozgových porúch. Hematoencefalická bariéra, ktorá plní svoju neuroprotektívnu úlohu, bráni prísunu mnohých potenciálne dôležitých diagnostických a terapeutických látok do mozgu. Terapeutické molekuly a protilátky, ktoré by inak mohli byť účinné pri diagnostike a terapii, neprechádzajú cez BBB v primeranom množstve. Penetrácia do mozgovomiechového moku je podiel liečiva, ktoré prechádza cez hematoencefalickú bariéru a dostáva sa do mozgovomiechového moku

Mechanizmy cielenia liečiv v mozgu zahŕňajú prechod buď „cez“, alebo „za“ BBB. Spôsoby podávania liekov cez BBB zahŕňajú jej narušenie osmotickými prostriedkami, biochemicky pomocou vazoaktívnych látok, ako je bradykinín, alebo dokonca lokalizovaným pôsobením vysoko intenzívneho fokusovaného ultrazvuku (HIFU). Ďalšie metódy používané na prekonanie BBB môžu zahŕňať použitie endogénnych transportných systémov vrátane transportérov sprostredkovaných nosičmi, ako sú nosiče glukózy a aminokyselín; transcytózu sprostredkovanú receptormi pre inzulín alebo transferín; a blokovanie aktívnych efluxných transportérov, ako je p-glykoproteín. Metódy podávania liekov za BBB zahŕňajú intracerebrálnu implantáciu (napríklad pomocou ihiel) a konvekciou posilnenú distribúciu. Manitol sa môže použiť pri obchádzaní BBB.

Nanotechnológia môže pomôcť aj pri prenose liekov cez BBB. Nedávno sa výskumníci pokúšali vytvoriť lipozómy naplnené nanočasticami, aby získali prístup cez BBB. Je potrebný ďalší výskum, aby sa určilo, ktoré stratégie budú najúčinnejšie a ako ich možno zlepšiť pre pacientov s nádormi mozgu. Potenciál využitia otvorenia BBB na zacielenie špecifických látok na nádory mozgu sa práve začal skúmať.

Dodávanie liekov cez hematoencefalickú bariéru je jednou z najsľubnejších aplikácií nanotechnológií v klinickej neurovede. Nanočastice by potenciálne mohli vykonávať viacero úloh vo vopred stanovenom poradí, čo je veľmi dôležité pri dodávaní liečiv cez hematoencefalickú bariéru.

Významný objem výskumu v tejto oblasti sa venoval skúmaniu metód sprostredkovaného dodávania nanočastíc antineoplastických liečiv do nádorov v centrálnom nervovom systéme. Napríklad rádioaktívne značené polyetylénglykolom potiahnuté hexadecylcyanoakrylátové nanosféry sa zamerali na gliosarkóm potkana a akumulovali sa v ňom. Táto metóda však ešte nie je pripravená na klinické skúšky z dôvodu akumulácie nanosfér v okolitom zdravom tkanive.

Treba poznamenať, že cievne endotelové bunky a pridružené pericyty sú v nádoroch často abnormálne a že hematoencefalická bariéra nemusí byť v mozgových nádoroch vždy neporušená. Bazálna membrána je tiež niekedy neúplná. K rezistencii nádorov mozgu na liečbu môžu prispievať aj iné faktory, napríklad astrocyty.

Peptidy sú schopné prekonávať hematoencefalickú bariéru (BBB) rôznymi mechanizmami, čo otvára nové diagnostické a terapeutické možnosti. Údaje o ich transporte cez BBB sú však v literatúre roztrúsené v rôznych odboroch, pričom sa používajú rôzne metodiky uvádzajúce rôzne aspekty influxu alebo efluxu. Preto bola vytvorená komplexná databáza peptidov BBB (Brainpeps) s cieľom zhromaždiť údaje o BBB dostupné v literatúre. Brainpeps v súčasnosti obsahuje informácie o transporte cez BBB s pozitívnymi aj negatívnymi výsledkami. Databáza je užitočným nástrojom na stanovenie priorít pri výbere peptidov na hodnotenie rôznych reakcií BBB alebo na štúdium kvantitatívnych vzťahov medzi štruktúrou a vlastnosťami (správanie sa v BBB) peptidov. Keďže na hodnotenie správania sa zlúčenín v BBB sa používa množstvo metód, klasifikovali sme tieto metódy a ich odpovede. Okrem toho sme objasnili a vizualizovali vzťahy medzi rôznymi metódami transportu v BBB [potrebná citácia].

Casomorphin je heptapeptid a mohol by byť schopný prechádzať cez BBB.[potrebná citácia]

Choroby zahŕňajúce hematoencefalickú bariéru

Meningitída je zápal blán, ktoré obklopujú mozog a miechu (tieto blany sa nazývajú meningy). Meningitídu najčastejšie spôsobujú infekcie rôznymi patogénmi, ako sú napríklad Streptococcus pneumoniae a Haemophilus influenzae. Pri zápale mozgových blán môže dôjsť k narušeniu hematoencefalickej bariéry. Toto narušenie môže zvýšiť prenikanie rôznych látok (vrátane toxínov alebo antibiotík) do mozgu. Antibiotiká používané na liečbu meningitídy môžu zhoršiť zápalovú reakciu centrálneho nervového systému uvoľnením neurotoxínov z bunkových stien baktérií – ako je lipopolysacharid (LPS). V závislosti od pôvodcu ochorenia, či už ide o baktériu, hubu alebo prvoka, sa zvyčajne predpisuje liečba cefalosporínom tretej alebo štvrtej generácie alebo amfotericínom B.

Epilepsia je bežné neurologické ochorenie, ktoré sa vyznačuje opakujúcimi sa a niekedy neliečiteľnými záchvatmi. Viaceré klinické a experimentálne údaje poukazujú na zlyhanie funkcie hematoencefalickej bariéry pri vyvolávaní chronických alebo akútnych záchvatov. Niektoré štúdie poukazujú na interakcie medzi bežným krvným proteínom (albumínom) a astrocytmi. Tieto zistenia naznačujú, že akútne záchvaty sú predvídateľným dôsledkom narušenia BBB buď umelými, alebo zápalovými mechanizmami. Okrem toho expresia molekúl a transportérov rezistencie na lieky v BBB je významným mechanizmom rezistencie na bežne používané antiepileptické lieky.

Skleróza multiplex (SM) sa považuje za autoimunitné a neurodegeneratívne ochorenie, pri ktorom imunitný systém napáda myelín, ktorý chráni a elektricky izoluje neuróny centrálneho a periférneho nervového systému. Za normálnych okolností je nervový systém človeka neprístupný pre biele krvinky kvôli hematoencefalickej bariére. Magnetická rezonancia však ukázala, že keď človek prechádza „útokom“ SM, hematoencefalická bariéra sa v časti mozgu alebo miechy porušila, čo umožnilo bielym krvinkám nazývaným T-lymfocyty prejsť cez ňu a napadnúť myelín. Niekedy sa predpokladá, že SM nie je ochorenie imunitného systému, ale ochorenie hematoencefalickej bariéry. Nedávna štúdia naznačuje, že oslabenie hematoencefalickej bariéry je dôsledkom poruchy endotelových buniek na vnútornej strane cievy, kvôli ktorej nefunguje dobre produkcia proteínu P-glykoproteínu [potrebná citácia].

V súčasnosti sa aktívne skúma liečba narušenej hematoencefalickej bariéry. Predpokladá sa, že oxidačný stres zohráva dôležitú úlohu pri poruche bariéry. Antioxidanty, ako napríklad kyselina lipoová, môžu byť schopné stabilizovať oslabenú hematoencefalickú bariéru.

Neuromyelitis optica, známa aj ako Devicova choroba, je podobná a často sa zamieňa so sklerózou multiplex. Okrem iných odlišností od SM bol identifikovaný iný cieľ autoimunitnej odpovede. Pacienti s neuromyelitídou optica majú vysoké hladiny protilátok proti proteínu nazývanému aquaporín 4 (súčasť astrocytárnych procesov na nohách v hematoencefalickej bariére).

Neskoré štádium neurologickej trypanozomózy (spavej choroby)

Neskoré štádium neurologickej trypanozomózy alebo spavej choroby je stav, pri ktorom sa v mozgovom tkanive nachádzajú prvoky trypanozómy. Zatiaľ nie je známe, ako parazity infikujú mozog z krvi, ale predpokladá sa, že prechádzajú cez choroidálny plexus, obvodový orgán.

Progresívna multifokálna leukoencefalopatia (PML)

Progresívna multifokálna leukoencefalopatia (PML) je demyelinizačné ochorenie centrálneho nervového systému, ktoré je spôsobené reaktiváciou latentnej infekcie papovírusom (polyomavírus JC), ktorý môže prechádzať cez BBB. Postihuje pacientov so zníženou imunitou a zvyčajne sa vyskytuje u pacientov trpiacich AIDS.

Ochorenie de Vivo (známe aj ako syndróm nedostatku GLUT1) je zriedkavé ochorenie spôsobené nedostatočným prenosom cukru, glukózy, cez hematoencefalickú bariéru, čo vedie k oneskoreniu vývoja a iným neurologickým problémom. Zdá sa, že hlavnou príčinou ochorenia De Vivo sú genetické defekty transportéra glukózy typu 1 (GLUT1).

Niektoré nové dôkazy naznačujú, že narušenie hematoencefalickej bariéry u pacientov s Alzheimerovou chorobou umožňuje krvnej plazme obsahujúcej amyloid beta (Aβ) preniknúť do mozgu, kde sa Aβ prednostne prichytáva na povrch astrocytov. Tieto zistenia viedli k hypotézam, že (1) porušenie hematoencefalickej bariéry umožňuje prístup autoprotilátok viažucich sa na neuróny a rozpustného exogénneho Aβ42 k mozgovým neurónom a (2) väzba týchto autoprotilátok na neuróny spúšťa a/alebo uľahčuje internalizáciu a akumuláciu Aβ42 viazaného na povrch buniek v zraniteľných neurónoch prostredníctvom ich prirodzenej tendencie odstraňovať autoprotilátky viazané na povrch prostredníctvom endocytózy. Nakoniec je astrocyt preťažený, odumrie, praskne a rozpadne sa, pričom po sebe zanechá nerozpustný plak Aβ42. U niektorých pacientov teda môže byť Alzheimerova choroba spôsobená (alebo skôr zhoršená) poruchou hematoencefalickej bariéry.

Predpokladá sa, že latentný vírus HIV môže prekročiť hematoencefalickú bariéru vo vnútri cirkulujúcich monocytov v krvnom riečisku (teória „trójskeho koňa“) počas prvých 14 dní infekcie. Keď sa tieto monocyty dostanú dovnútra, aktivujú sa a premenia sa na makrofágy. Aktivované makrofágy uvoľňujú virióny do mozgového tkaniva v blízkosti mozgových mikrovaskulárnych ciev. Tieto vírusové častice pravdepodobne priťahujú pozornosť sentinelových mozgových mikroglií a perivaskulárnych makrofágov, ktoré iniciujú zápalovú kaskádu, ktorá môže spôsobiť sériu intracelulárnych signálov v endotelových bunkách mozgových mikrovaskulárnych ciev a poškodiť funkčnú a štrukturálnu integritu BBB. Tento zápal predstavuje HIV encefalitídu (HIVE). Prípady HIVE sa pravdepodobne vyskytujú počas celého priebehu AIDS a sú predzvesťou demencie súvisiacej s HIV (HAD). Hlavným modelom na štúdium HIV a HIVE je model opice.

Počas smrteľnej infekcie myší besnotou hematoencefalická bariéra (BBB) neumožňuje antivírusovým imunitným bunkám vstup do mozgu, primárneho miesta replikácie vírusu besnoty. Tento aspekt prispieva k patogenite vírusu a umelé zvýšenie priepustnosti BBB podporuje klírens vírusu. Otvorenie BBB počas infekcie besnoty sa navrhlo ako možný nový prístup k liečbe ochorenia, hoci sa zatiaľ neurobili žiadne pokusy o určenie, či by táto liečba mohla byť úspešná.

Kategórie
Psychologický slovník

Sodíkový kanál

Sodíkové kanály sú integrálne membránové proteíny, ktoré tvoria iónové kanály a vedú sodíkové ióny (Na+) cez plazmatickú membránu bunky. Môžu sa klasifikovať podľa spúšťacieho mechanizmu, ktorý otvorí kanál pre tieto ióny, t. j. buď zmena napätia (napäťovo riadené sodíkové kanály), alebo väzba látky (ligandu) na kanál (ligandovo riadené sodíkové kanály).

V excitabilných bunkách, ako sú neuróny a myocyty, sú sodíkové kanály zodpovedné za vzostupnú fázu akčných potenciálov.

Schéma α-podjednotky sodíkového kanála citlivého na napätie. G – glykozylácia, P – fosforylácia, S – iónová selektivita, I – inaktivácia, kladné (+) náboje v S4 sú dôležité pre transmembránový napäťový senzor.

Sodíkové kanály možno často izolovať z buniek ako komplex dvoch typov proteínových podjednotiek, α a β. Podjednotka α tvorí jadro kanála. Ak je v bunke exprimovaná proteínová podjednotka α, je schopná vytvárať kanály, ktoré vedú Na+ napäťovo riadeným spôsobom, aj keď podjednotky β nie sú exprimované. Keď sa β podjednotky spoja s α podjednotkami, výsledný komplex môže vykazovať zmenenú závislosť od napätia a bunkovú lokalizáciu.

Podjednotka α má štyri opakujúce sa domény, označené I až IV, z ktorých každá obsahuje šesť membránových oblastí, označených S1 až S6. Vysoko konzervovaná oblasť S4 funguje ako napäťový senzor kanála. Napäťová citlivosť tohto kanála je spôsobená pozitívnymi aminokyselinami nachádzajúcimi sa na každej tretej pozícii. Pri stimulácii zmenou transmembránového napätia sa táto oblasť posunie smerom k extracelulárnej strane bunkovej membrány, čím sa kanál stane priepustným pre ióny. Ióny sú vedené cez pór, ktorý možno rozdeliť na dve oblasti. Vonkajšiu (t. j. extracelulárnejšiu) časť póru tvoria „P-smyčky“ (oblasť medzi S5 a S6) štyroch domén. Táto oblasť je najužšou časťou póru a je zodpovedná za jeho iónovú selektivitu. Vnútorná časť (t. j. viac cytoplazmatická) póru je tvorená kombinovanými oblasťami S5 a S6 štyroch domén. Pre funkciu kanála je dôležitá aj oblasť spájajúca domény III a IV. Táto oblasť po dlhšej aktivácii zapcháva kanál, čím ho inaktivuje.

Časové správanie sodíkových kanálov možno opísať pomocou markovovskej schémy alebo formalizmu Hodgkinovho-Huxleyho typu. V prvej schéme každý kanál zaujíma samostatný stav s diferenciálnymi rovnicami opisujúcimi prechody medzi stavmi; v druhej schéme sa s kanálmi zaobchádza ako s populáciou, ktorá je ovplyvňovaná tromi nezávislými gatingovými premennými. Každá z týchto premenných môže nadobudnúť hodnotu medzi 1 (úplne priepustné pre ióny) a 0 (úplne nepriepustné), pričom súčin týchto premenných dáva percento vodivých kanálov.

Nepriepustnosť pre iné ióny

Póry sodíkových kanálov obsahujú selektívny filter zo záporne nabitých zvyškov aminokyselín, ktoré priťahujú kladné ióny Na+ a zadržiavajú záporne nabité ióny, ako sú chloridy. Katióny prúdia do zúženejšej časti póru so šírkou 0,3 × 0,5 nm, ktorá je dostatočne veľká na to, aby cez ňu prešiel jeden ión Na+ s pridruženou molekulou vody. Väčší ión K+ sa do tejto oblasti nezmestí. Rôzne veľké ióny tiež nemôžu tak dobre interagovať so záporne nabitými zvyškami kyseliny glutámovej, ktoré lemujú pór.

Napäťovo riadené sodíkové kanály sa zvyčajne skladajú z alfa podjednotky, ktorá tvorí pór pre vedenie iónov, a z jednej až dvoch beta podjednotiek, ktoré majú niekoľko funkcií vrátane modulácie prepínania kanálov. Na vytvorenie funkčného kanála stačí expresia samotnej alfa podjednotky.

Obrázok 1. Pravdepodobný evolučný vzťah deviatich známych ľudských sodíkových kanálov.

Rodina sodíkových kanálov má deväť známych členov s aminokyselinovou identitou > 50 % v transmembránovej a extracelulárnej oblasti. V súčasnosti sa používa štandardizovaná nomenklatúra pre sodíkové kanály, ktorú udržiava IUPHAR.

Proteíny týchto kanálov sa nazývajú Nav1.1 až Nav1.9. Názvy génov sa označujú ako SCN1A až SCN11A (gén SCN6/7A je súčasťou podrodiny Nax a jeho funkcia je neistá). Pravdepodobný evolučný vzťah medzi týmito kanálmi na základe podobnosti ich aminokyselinových sekvencií je znázornený na obrázku 1. Jednotlivé sodíkové kanály sa odlišujú nielen rozdielmi vo svojej sekvencii, ale aj svojou kinetikou a expresnými profilmi. Niektoré z týchto údajov sú zhrnuté v nasledujúcej tabuľke 1.

Podjednotky beta sodíkového kanála okrem regulácie gatingu kanála modulujú aj expresiu kanála a vytvárajú väzby na intracelulárny cytoskelet a extracelulárnu matrix.

Ligandom riadené sodíkové kanály sa aktivujú naviazaním ligandu namiesto zmeny membránového potenciálu.

Nachádzajú sa napr. v nervovosvalovom spojení ako nikotínové receptory, kde sú ligandmi molekuly acetylcholínu.

Napäťovo riadené sodíkové kanály zohrávajú dôležitú úlohu v akčných potenciáloch. Ak sa pri zmene membránového potenciálu bunky otvorí dostatočné množstvo kanálov, do bunky sa po ich elektrochemickom gradiente presunie malé, ale významné množstvo iónov Na+, čo ďalej depolarizuje bunku. Čím viac Na+ kanálov je teda lokalizovaných v oblasti membrány bunky, tým rýchlejšie sa bude akčný potenciál šíriť a tým viac bude táto oblasť bunky excitovaná. Toto je príklad pozitívnej spätnej väzby. Schopnosť týchto kanálov nadobudnúť uzavretý neaktivovaný stav spôsobuje refraktérnu periódu a je rozhodujúca pre šírenie akčných potenciálov po axóne.

Na+ kanály sa otvárajú a zatvárajú rýchlejšie ako K+ kanály, čo spôsobuje prílev kladného náboja (Na+) na začiatku akčného potenciálu a odtok (K+) na jeho konci.

Na druhej strane, ligandom riadené sodíkové kanály vytvárajú zmenu membránového potenciálu v prvom rade ako odpoveď na väzbu ligandu.

Nasledujúce prirodzene produkované látky blokujú sodíkové kanály tým, že sa viažu na extracelulárny pór kanála a uzatvárajú ho:

Lieky, ktoré blokujú sodíkové kanály blokovaním z vnútrobunkovej strany kanála:

Nasledujúce prirodzene produkované látky trvalo aktivujú (otvárajú) sodíkové kanály:

Nasledujúce toxíny modifikujú hradlovanie sodíkových kanálov:

Kategórie
Psychologický slovník

Enzýmy

Pásová schéma katalyticky dokonalého enzýmu TIM.

Enzým je proteín, ktorý katalyzuje alebo urýchľuje chemickú reakciu. Slovo pochádza z gréckeho ένζυμο, énsymo, ktoré vzniklo z én („pri“ alebo „v“) a simo („kvas“ alebo „kvas“). Niektoré RNA majú tiež katalytickú aktivitu, ale na odlíšenie od bielkovinových enzýmov sa označujú ako RNA enzýmy alebo ribozýmy.

Enzýmy sú nevyhnutné na udržanie života, pretože väčšina chemických reakcií v biologických bunkách by bez enzýmov prebiehala príliš pomaly alebo by viedla k iným produktom. Porucha funkcie (mutácia, nadprodukcia, nedostatočná produkcia alebo odstránenie) jedného kritického enzýmu môže viesť k závažnému ochoreniu. Napríklad najčastejší typ fenylketonúrie je spôsobený mutáciou jednej aminokyseliny v enzýme fenylalanín hydroxyláza, ktorý katalyzuje prvý krok pri odbúravaní fenylalanínu. Výsledné hromadenie fenylalanínu a súvisiacich produktov môže viesť k mentálnej retardácii, ak sa choroba nelieči.

Tak ako všetky katalyzátory, aj enzýmy fungujú tak, že znižujú aktivačnú energiu reakcie, čím umožňujú jej rýchlejší priebeh. Enzýmy môžu reakcie urýchliť mnohomiliónovým násobkom. Enzým, ako každý katalyzátor, zostáva po skončení reakcie nezmenený, a preto môže fungovať aj naďalej. Keďže enzýmy, ako všetky katalyzátory, neovplyvňujú relatívnu energiu medzi produktmi a činidlami, neovplyvňujú rovnováhu reakcie. Výhodou enzýmov v porovnaní s väčšinou iných katalyzátorov je však ich sterio-, regio- a chemoselektivita a špecifickosť.

Aktivitu enzýmov môžu ovplyvňovať iné molekuly. Inhibítory sú prirodzene sa vyskytujúce alebo syntetické molekuly, ktoré znižujú alebo rušia aktivitu enzýmu; aktivátory sú molekuly, ktoré aktivitu zvyšujú. Niektoré ireverzibilné inhibítory viažu enzýmy veľmi pevne, čím ich účinne inaktivujú. Mnohé lieky a jedy pôsobia tak, že inhibujú enzýmy. Aspirín inhibuje enzýmy COX-1 a COX-2, ktoré produkujú posla zápalu prostaglandín, čím potláča bolesť a zápal. Jedovatý kyanid inhibuje cytochróm c oxidázu, čím účinne blokuje bunkové dýchanie.

Hoci všetky enzýmy majú biologickú úlohu, niektoré enzýmy sa komerčne využívajú na iné účely. Mnohé čistiace prostriedky pre domácnosť používajú enzýmy na urýchlenie chemických reakcií (napr. rozklad bielkovinových alebo škrobových škvŕn na oblečení).

Je známych viac ako 5 000 enzýmov. Zvyčajne sa prípona -áza pridáva k názvu substrátu (napr. laktáza je enzým, ktorý katalyzuje štiepenie laktózy) alebo typu reakcie (napr. DNA polymeráza katalyzuje tvorbu polymérov DNA). Nie vždy je to však tak, najmä ak enzýmy modifikujú viacero substrátov. Z tohto dôvodu sa na klasifikáciu enzýmov na základe reakcií, ktoré katalyzujú, používajú čísla Enzyme Commission alebo EC. Ani toto nie je dokonalé riešenie, pretože enzýmy z rôznych druhov alebo dokonca veľmi podobné enzýmy u toho istého druhu môžu mať identické čísla EC.

Slovo enzým pochádza z gréčtiny: „v kvase“.
Už koncom 17. storočia a začiatkom 19. storočia bolo pozorované trávenie mäsa žalúdočnými sekrétmi a premena škrobu na cukry pomocou rastlinných extraktov a slín.

Louis Pasteur pri štúdiu kvasenia cukru na alkohol pomocou kvasiniek dospel k záveru, že toto kvasenie je katalyzované „kvasinkami“ v kvasinkách, o ktorých sa predpokladalo, že fungujú len v prítomnosti živých organizmov.

V roku 1897 Hans a Eduard Buchnerovci neúmyselne použili na kvasenie cukru výťažky z kvasiniek, hoci v nich neboli živé kvasinkové bunky. Zaujímali sa o výrobu extraktov z kvasinkových buniek na lekárske účely a ako jeden z možných spôsobov ich konzervovania pridali do extraktu veľké množstvo sacharózy. Na svoje prekvapenie zistili, že cukor kvasí, hoci v zmesi neboli žiadne živé kvasinkové bunky. Na označenie látky (látok) v kvasnicovom extrakte, ktorá spôsobila fermentáciu sacharózy, sa použil termín „enzým“.

V prípade enzýmov, rovnako ako v prípade iných proteínov, je funkcia daná štruktúrou. Enzým môže byť:

Tak ako pri každom proteíne, každý monomér sa v skutočnosti vytvára ako dlhý lineárny reťazec aminokyselín, ktorý sa určitým spôsobom skladá a vytvára trojrozmerný produkt. Jednotlivé monoméry sa potom môžu spojiť prostredníctvom nekovalentných interakcií a vytvoriť multimerný proteín.

Kreslený obrázok znázorňujúci aktívne miesto enzýmu.

Väčšina enzýmov je väčšia ako substráty, na ktoré pôsobí, a len veľmi malá časť enzýmu, približne 10 aminokyselín, prichádza do priameho kontaktu so substrátom (substrátmi). Táto oblasť, kde dochádza k väzbe substrátu(-ov) a následne k reakcii, sa nazýva aktívne miesto enzýmu. Niektoré enzýmy obsahujú miesta, ktoré viažu kofaktory, ktoré sú potrebné na katalýzu. Niektoré enzýmy majú väzobné miesta pre malé molekuly, ktoré sú často priamymi alebo nepriamymi produktmi alebo substrátmi katalyzovanej reakcie. Táto väzba môže slúžiť na zvýšenie alebo zníženie aktivity enzýmu (v závislosti od molekuly a enzýmu), čím poskytuje prostriedok spätnej regulácie.

Hoci nie všetky enzýmy sú citlivé na teplo, väčšina z nich je. Zvýšenie teploty látky, ktorá obsahuje enzým, môže zvyčajne spôsobiť stratu jeho terciárnej štruktúry. Po opätovnom ochladení látky sa enzým často zloží späť, ale nie nevyhnutne v predchádzajúcom zložení, čím sa stane neaktívnym. Dve dôležité výnimky z tohto pravidla sú enzýmy, ktoré sa teplom nerozkladajú (termofily), a enzýmy, ktoré sa skladajú späť do pôvodnej štruktúry.

Enzýmy sú zvyčajne špecifické, pokiaľ ide o reakcie, ktoré katalyzujú, a substráty, ktoré sa na týchto reakciách podieľajú. Tvar, nábojová komplementarita a hydrofilný/hydrofóbny charakter enzýmu a substrátu sú zodpovedné za túto špecifickosť.

Schéma Fischerovho modelu zámku a kľúča (hore) a Koshlandovho modelu indukovaného prispôsobenia (dole).

Diagram znázorňujúci realistickejšiu situáciu pre hypotézu indukovaného uloženia. Nesprávne substráty, buď príliš veľké, alebo príliš malé, nezapadajú do aktívneho miesta

Enzýmy sú veľmi špecifické a Emil Fischer v roku 1890 vyslovil domnienku, že je to preto, lebo enzým má určitý tvar, do ktorého presne zapadá substrát(y). Tento model sa často označuje ako model „zámku a kľúča“. Enzým sa spája so svojím substrátom (substrátmi) a vytvára krátkodobý komplex enzýmu a substrátu.

V roku 1958 Daniel Koshland navrhol modifikáciu modelu „lock and key“. Enzýmy sú pomerne flexibilné štruktúry. Aktívne miesto enzýmu by sa mohlo modifikovať pri interakcii substrátu s enzýmom. Bočné reťazce aminokyselín, ktoré tvoria aktívne miesto, sú vytvarované do presného tvaru, ktorý umožňuje enzýmu vykonávať katalytickú funkciu. V niektorých prípadoch sa tvar molekuly substrátu pri vstupe do aktívneho miesta mierne mení.

Mnohé enzýmy obsahujú nielen bielkovinovú časť, ale potrebujú aj rôzne modifikácie. Tieto modifikácie sa vykonávajú posttranslačne, t. j. po syntéze polypeptidového reťazca. Na polypeptidový reťazec sa môžu syntetizovať ďalšie skupiny, napr. fosforylácia alebo glykozylácia enzýmu.

Ďalším druhom posttranslačnej modifikácie je štiepenie a spájanie polypeptidového reťazca. Chymotrypsín, tráviaca proteáza, sa produkuje v neaktívnej forme ako chymotrypsinogén v pankrease a v tejto forme sa transportuje do žalúdka, kde sa aktivuje. Tým sa zabráni škodlivému tráveniu enzýmu v pankrease alebo inom tkanive. Tento typ neaktívneho prekurzora enzýmu je známy ako zymogén.

Niektoré enzýmy nepotrebujú žiadne ďalšie zložky, aby vykazovali plnú aktivitu. Iné však na svoju aktivitu potrebujú naviazané nebielkovinové molekuly. Kofaktory môžu byť buď anorganické (napr. ióny kovov a klastre železa a síry), alebo organické zlúčeniny, ktoré sú známe aj ako koenzýmy.

Enzýmy, ktoré vyžadujú kofaktor, ale nemajú ho naviazaný, sa nazývajú apoenzýmy. Apoenzým spolu s kofaktorom(-mi) tvorí holoenzým (t. j. aktívnu formu). Väčšina kofaktorov nie je kovalentne viazaná na enzým, ale je úzko spojená. Niektoré kofaktory známe ako protetické skupiny sú však kovalentne viazané (napr. tiamín pyrofosfát v niektorých enzýmoch).

Väčšina kofaktorov sa na konci reakcií buď regeneruje, alebo sa chemicky nezmení. Mnohé kofaktory sú deriváty vitamínov a slúžia ako nosiče na prenos elektrónov, atómov alebo funkčných skupín z enzýmu na substrát. Bežnými príkladmi sú NAD a NADP, ktoré sa podieľajú na prenose elektrónov, a koenzým A, ktorý sa podieľa na prenose acetylových skupín.

Alosterické enzýmy menia svoju štruktúru v reakcii na väzbu efektorov. Modulácia môže byť priama, keď sa efektory viažu priamo na väzobné miesta v enzýme, alebo nepriama, keď sa efektor viaže na iné proteíny alebo proteínové podjednotky, ktoré interagujú s alosterickým enzýmom, a tým ovplyvňujú katalytickú aktivitu.

Schéma katalytickej reakcie, ktorá znázorňuje energetickú niveau v každej fáze reakcie. Substráty zvyčajne potrebujú veľké množstvo energie na dosiahnutie prechodného stavu, ktorý potom reaguje za vzniku konečného produktu. Enzým stabilizuje prechodný stav, čím znižuje energiu prechodného stavu, a tým aj energiu potrebnú na prekonanie tejto bariéry.

Tak ako všetky katalyzátory, aj všetky reakcie katalyzované enzýmami musia byť „spontánne“ (s čistou zápornou Gibbsovou voľnou energiou). S enzýmom prebiehajú rovnakým smerom ako bez enzýmu, len rýchlejšie. Nekatalyzovaná, „spontánna“ reakcia však môže viesť k iným produktom ako katalyzovaná reakcia. Okrem toho enzýmy môžu spájať dve alebo viac reakcií, takže termodynamicky priaznivá reakcia sa môže použiť na „poháňanie“ termodynamicky nepriaznivej reakcie. Napríklad štiepenie vysokoenergetickej zlúčeniny ATP sa často používa na riadenie iných, energeticky nepriaznivých chemických reakcií.

Enzýmy katalyzujú rovnako priame aj spätné reakcie. Nemenia samotnú rovnováhu, ale len rýchlosť, akou sa dosiahne. Uhličitá anhydráza katalyzuje svoju reakciu v oboch smeroch v závislosti od podmienok.

V roku 1913 Leonor Michaelis a Maud Mentenová navrhli kvantitatívnu teóriu enzýmovej kinetiky, ktorá sa označuje ako Michaelisova-Mentenova kinetika. Ich prácu ďalej rozvinuli G. E. Briggs a J. B. S. Haldane, ktorí odvodili množstvo kinetických rovníc, ktoré sa dodnes široko používajú.

Enzýmy môžu vykonať až niekoľko miliónov katalytických reakcií za sekundu; na určenie maximálnej rýchlosti enzymatickej reakcie sa koncentrácia substrátu zvyšuje, až kým sa nedosiahne konštantná rýchlosť tvorby produktu. Toto je maximálna rýchlosť (Vmax) enzýmu. V tomto stave sú všetky aktívne miesta enzýmu nasýtené substrátom. Vmax je však len jedným z kinetických parametrov, ktoré biochemikov zaujímajú. Zaujíma ich aj množstvo substrátu potrebné na dosiahnutie danej rýchlosti reakcie. To možno vyjadriť Michaelisovou-Mentenovou konštantou (Km), čo je koncentrácia substrátu potrebná na to, aby enzým dosiahol polovicu svojej maximálnej rýchlosti. Každý enzým má pre daný substrát charakteristickú Km.

Účinnosť enzýmu sa dá vyjadriť ako kcat/Km. Veličina kcat, nazývaná aj číslo obratu, zahŕňa rýchlostné konštanty pre všetky kroky reakcie a je podielom Vmax a celkovej koncentrácie enzýmu. kcat/Km je užitočná veličina na porovnávanie rôznych enzýmov navzájom alebo toho istého enzýmu s rôznymi substrátmi, pretože zohľadňuje afinitu aj katalytické schopnosti. Teoretické maximum pre kcat/Km, nazývané difúzny limit, je približne 108 až 109 (M-1 s-1). V tomto bode každá zrážka enzýmu s jeho substrátom vedie ku katalýze a rýchlosť tvorby produktu nie je obmedzená reakčnou rýchlosťou, ale rýchlosťou difúzie. Enzýmy, ktoré dosiahnu túto hodnotu kcat/Km, sa nazývajú katalyticky dokonalé alebo kineticky dokonalé. Príkladom takýchto enzýmov sú triózovo-fosfátová izomeráza, karbonická anhydráza, acetylcholínesteráza, kataláza, fumaráza, ß-laktamáza a superoxiddismutáza.

Kvantovo-mechanický (fyzikálny) model enzýmovej katalýzy vysvetľuje, ako niektoré enzýmy pracujú rýchlejšie, než sa doteraz predpokladalo. Dosahuje sa to procesom známym ako tunelovanie, ktorý umožňuje prenos elektrónov a protónov „tunelovať“ cez aktivačné bariéry, a nie ich prekonávať.

Kompetitívny inhibítor sa reverzibilne viaže na enzým a zabraňuje väzbe substrátu. Na druhej strane, väzba substrátu zabraňuje väzbe inhibítora, a tak substrát a inhibítor súťažia o enzým.

Schéma znázorňujúca mechanizmus nekompetitívnej inhibície.

Rýchlosť reakcie enzýmov môže byť znížená kompetitívnou, nekompetitívnou, čiastočne kompetitívnou, nekompetitívnou a zmiešanou inhibíciou.

Pri kompetitívnej inhibícii sa inhibítor viaže na väzbové miesto substrátu, ako je znázornené (pravá časť b), čím zabraňuje väzbe substrátu. Malonát je kompetitívny inhibítor enzýmu sukcinátdehydrogenázy, ktorý katalyzuje oxidáciu sukcinátu na fumarát.

Kompetitívna inhibícia spôsobuje zvýšenie hodnoty Km, ale nemá vplyv na Vmax.

Nekonkurenčná inhibícia

Nekompetitívne inhibítory sa nikdy neviažu na aktívne centrum, ale na iné časti enzýmu, ktoré môžu byť vzdialené od miesta väzby substrátu, a preto medzi substrátom a inhibítorom nedochádza k súťaži o enzým. Rozsah inhibície závisí výlučne od koncentrácie inhibítora a nebude ovplyvnený koncentráciou substrátu. Napríklad kyanid sa spája s medenými protetickými skupinami enzýmu cytochróm c oxidázy, čím inhibuje bunkové dýchanie. Tento typ inhibície je zvyčajne ireverzibilný, čo znamená, že enzým už nebude fungovať.

Zmenou konformácie (trojrozmernej štruktúry) enzýmu inhibítory buď znemožňujú schopnosť enzýmu viazať alebo premieňať substrát. Komplex enzým-inhibítor (EI) a enzým-inhibítor-substrát (EIS) nemá katalytickú aktivitu.

Nekompektívna inhibícia spôsobuje zníženie Vmax, ale nemení hodnotu Km.

Čiastočne kompetitívna inhibícia

Mechanizmus čiastočne kompetitívnej inhibície je podobný mechanizmu nekompetitívnej inhibície s tým rozdielom, že EIS-komplex má katalytickú aktivitu, ktorá môže byť nižšia alebo dokonca vyššia (čiastočne kompetitívna aktivácia) ako aktivita komplexu enzým-substrát (ES).

Táto inhibícia zvyčajne vykazuje nižšiu Vmax, ale neovplyvnenú hodnotu Km.

Nekompetitívna inhibícia nastáva vtedy, keď sa inhibítor viaže len na komplex enzým-substrát, nie na voľný enzým, komplex EIS je katalyticky neaktívny. Tento spôsob inhibície je zriedkavý a spôsobuje zníženie Vmax aj hodnoty Km.

Zmiešané inhibítory sa môžu viazať na enzým aj na komplex ES. Má vlastnosti kompetitívnej aj nekompetitívnej inhibície.

Pri zmiešanej inhibícii sa pozoruje zníženie Vmax aj zvýšenie hodnoty Km.

Metabolické dráhy a alosterické enzýmy

Niekoľko enzýmov môže spolupracovať v určitom poradí a vytvárať metabolické dráhy. V metabolickej dráhe jeden enzým prijíma produkt iného enzýmu ako substrát. Po katalytickej reakcii sa produkt odovzdá ďalšiemu enzýmu. Koncový(-é) produkt(-y) takejto dráhy sú často inhibítormi pre jeden z prvých enzýmov dráhy (zvyčajne prvý ireverzibilný krok, tzv. committed step), čím sa reguluje množstvo konečného produktu vytvoreného dráhou. Takýto regulačný mechanizmus sa nazýva mechanizmus negatívnej spätnej väzby, pretože množstvo vytvoreného konečného produktu je regulované jeho vlastnou koncentráciou. Mechanizmus negatívnej spätnej väzby dokáže účinne regulovať rýchlosť syntézy medziproduktov podľa požiadaviek buniek. To pomáha pri efektívnom prideľovaní materiálov a hospodárení s energiou a zabraňuje nadmernej výrobe konečných produktov. Podobne ako iné homeostatické zariadenia, aj kontrola enzymatického pôsobenia pomáha udržiavať stabilné vnútorné prostredie v živých organizmoch.

Medzinárodná únia pre biochémiu a molekulárnu biológiu vytvorila nomenklatúru pre enzýmy, čísla EC; každý enzým je opísaný postupnosťou štyroch čísel, pred ktorými je uvedené „EC“. Prvé číslo všeobecne klasifikuje enzým na základe jeho mechanizmu:

Klasifikácia na najvyššej úrovni je

Kompletnú nomenklatúru si môžete prezrieť

Zaujímavé pre psychológov

Kategórie
Psychologický slovník

Kofeín

Kofeín je horký, biely kryštalický xantínový alkaloid, ktorý pôsobí ako psychoaktívna stimulačná droga. Kofeín objavil nemecký chemik Friedrich Ferdinand Runge v roku 1819. Vytvoril pojem „kaffein“, chemickú zlúčeninu v káve, ktorá sa v angličtine premenovala na kofeín. Kofeín je tiež súčasťou chemických zmesí a nerozpustných komplexov guaranínu, ktorý sa nachádza v guarane, mateínu, ktorý sa nachádza v maté, a teínu, ktorý sa nachádza v čaji; všetky tieto látky obsahujú ďalšie alkaloidy, ako sú napríklad srdcové stimulanty teofylín a teobromín, a často aj ďalšie chemické látky, ako sú polyfenoly, ktoré môžu s kofeínom vytvárať nerozpustné komplexy.

U ľudí je kofeín stimulantom centrálneho nervového systému (CNS), ktorý dočasne zaháňa ospalosť a obnovuje bdelosť. Nápoje obsahujúce kofeín, ako sú káva, čaj, nealkoholické nápoje a energetické nápoje, sa tešia veľkej obľube. Kofeín je najrozšírenejšou psychoaktívnou látkou na svete, ale na rozdiel od mnohých iných psychoaktívnych látok je takmer vo všetkých jurisdikciách legálny a neregulovaný. V Severnej Amerike denne konzumuje kofeín 90 % dospelých. Americký úrad pre potraviny a liečivá uvádza kofeín ako „viacúčelovú potravinársku látku všeobecne uznávanú ako bezpečnú“.

Kofeín má diuretické vlastnosti, aspoň ak sa podáva v dostatočných dávkach osobám, ktoré naň nemajú toleranciu. Pravidelní užívatelia si však na tento účinok vytvoria silnú toleranciu a štúdie vo všeobecnosti nepotvrdili všeobecnú predstavu, že bežná konzumácia kofeínových nápojov významne prispieva k dehydratácii.

Kofeín sa nachádza v mnohých druhoch rastlín, kde pôsobí ako prírodný pesticíd, pričom vysoké hladiny kofeínu boli zaznamenané v semenáčikoch, ktoré ešte len vytvárajú listy, ale nemajú mechanickú ochranu; kofeín paralyzuje a zabíja určitý hmyz, ktorý sa živí rastlinou. Vysoké hladiny kofeínu sa zistili aj v pôde v okolí semenáčikov kávovníka. Preto sa predpokladá, že kofeín má prirodzenú funkciu ako prírodný pesticíd a zároveň ako inhibítor klíčenia semien iných blízkych semenáčikov kávy, čím im dáva väčšiu šancu na prežitie.

Kofeín je tiež bežnou zložkou nealkoholických nápojov, ako je kola, ktorá sa pôvodne pripravuje z kolových orechov. Nealkoholické nápoje zvyčajne obsahujú približne 10 až 50 miligramov kofeínu v jednej porcii. Naproti tomu energetické nápoje, ako napríklad Red Bull, môžu mať v jednej porcii od 80 miligramov kofeínu. Kofeín v týchto nápojoch buď pochádza z použitých zložiek, alebo je prídavnou látkou získanou z produktu dekofeinizácie alebo z chemickej syntézy. Guarana, hlavná zložka energetických nápojov, obsahuje veľké množstvo kofeínu s malým množstvom teobromínu a teofylínu v prirodzene sa vyskytujúcej pomocnej látke s pomalým uvoľňovaním.

Čokoláda získaná z kakaa obsahuje malé množstvo kofeínu. Slabý stimulačný účinok čokolády môže byť spôsobený kombináciou teobromínu a teofylínu, ako aj kofeínu. Čokoláda obsahuje príliš málo týchto zlúčenín na to, aby primeraná porcia vyvolala u ľudí účinky porovnateľné s kávou. Typická 28-gramová porcia mliečnej čokolády obsahuje približne toľko kofeínu ako šálka kávy bez kofeínu.

Rôzni výrobcovia uvádzajú na trh kofeínové tablety a tvrdia, že používanie kofeínu farmaceutickej kvality zlepšuje duševnú bdelosť. Tieto účinky boli potvrdené výskumom, ktorý ukázal, že užívanie kofeínu (či už vo forme tabliet alebo nie) vedie k zníženiu únavy a zvýšeniu pozornosti. Tieto tablety bežne užívajú študenti, ktorí sa učia na skúšky, a ľudia, ktorí pracujú alebo šoférujú dlhé hodiny.

Bezvodý (suchý) kofeín podľa liekopisu Spojených štátov amerických

V roku 1819 nemecký chemik Friedrich Ferdinand Runge prvýkrát izoloval relatívne čistý kofeín. Podľa Rungeho to urobil na príkaz Johanna Wolfganga von Goetheho. V roku 1827 Oudry izoloval „teín“ z čaju, ale neskôr Gerardus Johannes Mulder a Jobat dokázali, že teín je to isté ako kofeín. Štruktúru kofeínu objasnil koncom 19. storočia Hermann Emil Fischer, ktorý tiež ako prvý dosiahol jeho úplnú syntézu. Bola to časť práce, za ktorú Fischer dostal v roku 1902 Nobelovu cenu.
Všetky atómy dusíka sú v podstate planárne (v hybridizácii sp2 orbitálov), čo vedie k tomu, že molekula kofeínu má aromatický charakter.
Keďže kofeín je ľahko dostupný ako vedľajší produkt dekofeinizácie, zvyčajne sa nesyntetizuje. V prípade potreby sa môže syntetizovať z dimetylurey a kyseliny malonovej.

Fyzické a psychické účinky kofeínu

Kofeín má rozsiahle fyzické a fyziologické účinky, ktoré sú opísané v samostatnom článku. Pozri Fyzické a psychické účinky kofeínu

Vyhľadajte túto stránku na Wikislovníku:
Kofeín

Adaphenoxate –
Adapromín –
Amantadín –
Bromantán –
Chlodantán –
Gludantan –
Memantín –
Midantane

8-chlórteofylín – 8-cyklopentylteofylín – 8-fenylteofylín – aminofylín – kofeín – CGS-15943 – dimetazín – paraxantín – SCH-58261 – teobromín – teofylín

Cyklopentamín – Cypenamín
Cypenamín – cyprodenát
Cyprodenát –
Heptaminol –
Izometheptén –
Metylhexanamín –
Oktodrín –
Propylhexedrín –
Tuaminoheptán

Benocyklidín –
Dieticyklidín –
Esketamín –
Eticyklidín –
Gacyclidine –
Ketamín –
Fencyklamín –
Fencyklidín –
Rolicyklidín –
Tenocyklidín –
Tiletamín

6-Br-APB –
SKF-77434 –
SKF-81297 –
SKF-82958

A-84543 –
A-366,833 –
ABT-202 –
ABT-418 –
AR-R17779 –
Altiniklín –
Anabasín –
Arekolín –
Kotinín –
Cytisine –
Dianiklín –
Epibatidín –
Epiboxidín –
TSG-21 –
Ispronicline –
Nikotín –
PHA-543,613 –
PNU-120,596 –
PNU-282,987 –
Pozanicline –
Rivanicline –
Sazetidín A –
SIB-1553A –
SSR-180,711 –
TC-1698 –
TC-1827 –
TC-2216 –
TC-5619 –
Tebanicline –
UB-165 –
Vareniklín –
WAY-317 538

Anatoxín-a –
Bikukulín –
DMCM –
Flurothyl –
Gabazín –
Pentetrazol –
Pikrotoxín –
Strychnín –
Thujone

Adrafinil –
Armodafinil –
CRL-40941 –
Modafinil

4-metylaminorex – Aminorex
Aminorex –
Clominorex –
Cyklazodón –
Fenozolón –
Fluminorex –
Pemoline –
Thozalinone

1-(4-metylfenyl)-2-aminobután –
1-Phenyl-2-(piperidin-1-yl)pentan-3-one –
1-metylamino-1-(3,4-metyléndioxyfenyl)propán –
2-fluóramfetamín –
2-fluórmetamfetamín – – 2-OH-PEA
2-OH-PEA – – 2-FENYL
2-fenyl-3-aminobután – – 2-OH-PEA
2-fenyl-3-metylaminobután – – 2,3-MDA
2,3-MDA – – 3-FLUÓRAMFETAMÍN
3-fluóramfetamín – – 3-fluóretamfetamín
3-fluóretamfetamín – – 2,3-MDA
3-fluórmetkatinón – – 3-metoxyamfetamín
3-metoxyamfetamín – – 3-metylamfetamín
3-metylamfetamín – – 3,4-DMMC
3,4-DMMC – 4-BMC
4-BMC – 4-ETYLAMFETAMÍN
4-etyllamfetamín – – 4-FA
4-FA –
4-FMA –
4-MA –
4-MMA –
4-MTA –
6-FNE –
Alfetamín –
α-etylfenetylamín –
Amfecloral –
Amfepentorex –
Amfepramón –
Amidefrín – Amfetamín (dextroamfetamín, levoamfetamín)
Amfetamín (dextroamfetamín, levoamfetamín) – Amfetamín
Amfetamín – – Arbutamín
Arbutamín –
β-metylfenetylamín – β-fenylmetamfetamín
β-fenylmetamfetamín – – Benfluorex
Benfluorex – Benzedron
Benzedrón – Benzfetamín
Benzfetamín – Benzedron – Benzfetamín
BDB (J) –
BOH (Hydroxy-J) –
BPAP –
Buphedron –
Bupropión (amfebutamón) –
Butylón –
Cathine –
Katinón –
Chlórfentermín –
Cinnamedrine –
Klenbuterol –
Clobenzorex –
Cloforex –
Clortermine –
D-deprenyl –
Denopamín –
Dimetoxyamfetamín –
Dimetylamfetamín – dimetylkatinón (dimetylpropión, metamfepramón)
Dimetylkatinón (dimetylpropión, metamfepramón) – – Dobutamín
Dobutamín – – DOPA (dextrodopa)
DOPA (dextrodopa, levodopa) – dopamín
Dopamín – Dopexamín
Dopexamín –
Droxidopa –
EBDB (Ethyl-J) –
Efedrín –
Epinefrín (adrenalín) –
Epinín (deoxyepinefrín) – Etafedrín
Etafedrín – etkatinón
Etikatinón (etylpropión) – Etylamfetamín (etylpropión)
Etylamfetamín (etilamfetamín) – Etylnorepinefrín (adrenalín)
Etylnorepinefrín (butanefrín) – etylón
Etylón – etylefrín
Etylefrín – Etylpropión (Etylpropión)
Famprofazón – fenbutrazát
Fenbutrazát – – Fenbutrazát
Fencamín –
Fenetylín – fenetylamín
Fenfluramín (dexfenfluramín) – – Fenmetramid
Fenmetramid – Fenproporex
Fenproporex – Fenmetramid
Flefedrón – Fludorex
Fludorex – Furfenorex
Furfenorex – Gepefrín
Gepefrín –
HMMA –
Hordenine –
Ibopamín –
IMP –
Indanylamfetamín –
Isoetarine –
Izoetkatinón –
Izoprenalín (izoproterenol) – – L-deprenyl (selegilín)
L-deprenyl (selegilín) – lefetamín
Lefetamín – lisdexamfetamín
Lisdexamfetamín – Lophophine (Homomyrist)
Lophophine (Homomyristicillamine) – Manifaxine
Manifaxín – – Manifaxín (homomyristikamín)
MBDB (metyl-J; „Eden“) – – MDA (tenamfetamín)
MDA (tenamfetamín) – MDBU
MDBU – – MDEA („EVE“)
MDEA („Eve“) – – MDMA („Extáza“)
MDMA („Extáza“, „Adam“) – – MDMPEA (homarylamín)
MDMPEA (homarylamín) – MDOH
MDOH –
MDPR –
MDPEA (homopiperonylamín) – – Mefenorex
Mefenorex – Mefedron
Mefedrón –
Mefentermín –
Metanefrín –
Metaraminol – metamfetamín
Metamfetamín (desoxyefedrín, metedrín; dextrometamfetamín, levometamfetamín) – – Metoxamín
Metoxamín – – Metoxyfenamín
Metoxyfenamín – – Metoxyfenamín
MMA –
Metkatinón (metylpropión) – Methedron
Metedrón – Metoxyfenamín
Metoxyfenamín – – metylón
Metylón –
MMDA –
MMDMA –
MMMA –
Morazone –
N-benzyl-1-fenetilamin – – N
N,N-dimetylfenetylamín – – Naftylamfetamín
Nafylamfetamín – – Nisoxetín
Nisoxetín – noradrenalín (noradrenalín)
Norepinefrín (noradrenalín) – noradrenalín
Norfenefrín – noradrenalín (noradrenalín)
Norfenfluramín – noradrenalín (noradrenalín)
Normetanefrín – oktopamín
Oktopamín –
Orciprenalín –
Ortetamín –
Oxilofrin –
Paredrín (norfolydrín, oxamfetamín, mykadrín) –
PBA –
PCA –
PHA –
Pargyline –
Pentorex (Phenpentermine) – – Pentylone
Pentylón –
Fendimetrazín –
Fenmetrazín –
Fenprometamín –
Fentermín –
Fenylalanín –
Fenylefrín (neosynefrín) –
Fenylpropanolamín –
Pholedrine –
PIA –
PMA –
PMEA –
PMMA –
PPAP –
Prenylamín –
Propylamfetamín –
Pseudoefedrín –
Radafaxine –
Ropinirol – salbutamol (albuterol; levosalbutamol)
Salbutamol (albuterol; levosalbutamol) – – Sibutramín
Sibutramín – Synefrín (Oxedrine)
Synefrín (Oxedrine) – Teodrenalín
Teodrenalín – Tiflorex (Flután)
Tiflorex (Flutiorex) – Tranylcypromín
Tranylcypromín – tyramín
Tyramín – Tyrozín
Tyrozín –
Xamoterol – Xylopropamín
Xylopropamín – Zylofuramín
Zylofuramín

2C-B-BZP –
BZP –
CM156 –
DBL-583 – GBR
GBR-12783 –
GBR-12935 –
GBR-13069 –
GBR-13098 –
GBR-13119 –
MeOPP –
MBZP –
Vanoxerín

1-Benzyl-4-(2-(difenylmetoxy)etyl)piperidín –
1-(3,4-dichlórfenyl)-1-(piperidín-2-yl)bután –
2-benzylpiperidín –
2-metyl-3-fenylpiperidín –
3,4-dichlórmetylfenidát –
4-benzylpiperidín –
4-metylfenidát –
Deoxypipradrol –
Difemetorex –
Difenylpyralín –
Etylfenidát –
Metylnaftidát –
Metylfenidát (dexmetylfenidát) –
N-metyl-3β-propyl-4β-(4-chlórfenyl)piperidín –
Nocaine –
Phacetoperane –
Pipradrol –
SCH-5472

2-difenylmetylpyrolidín – α-PPP
α-PPP –
α-PBP –
α-PVP –
Difenylprolinol –
MDPPP –
MDPBP –
MDPV –
MPBP –
MPHP –
MPPP –
MOPPP –
Naphyrone –
PEP –
Prolintane –
Pyrovalerón

3-CPMT –
3′-chlór-3α-(difenylmetoxy)tropán –
3-pseudotropyl-4-fluorobenzoát –
4′-fluorokokaín –
AHN-1055 –
Altropán (IACFT) –
Brasofenzín –
CFT (WIN 35,428) –
β-CIT (RTI-55) – Kokaetylén
Kokaetylén –
Kokaín – dichlórpan (RTI-111)
Dichlórpan (RTI-111) – – Difluórpín
Difluoropín – FE-β-CPPIT
FE-β-CPPIT – FE-β-CPPIT
FP-β-CPPIT – Ioflupán (123I)
Ioflupán (123I) – Norkokaín
Norkokaín – PIT
PIT –
PTT –
RTI-31 –
RTI-32 –
RTI-51 –
RTI-105 –
RTI-112 –
RTI-113 –
RTI-117 –
RTI-120 –
RTI-121 (IPCIT) –
RTI-126 –
RTI-150 –
RTI-154 – – RTI-171
RTI-171 –
RTI-177 –
RTI-183 –
RTI-193 –
RTI-194 –
RTI-199 –
RTI-202 –
RTI-204 –
RTI-229 –
RTI-241 –
RTI-336 –
RTI-354 –
RTI-371 –
RTI-386 – – SALICYLMETYLEKGONÍN
Salicylmetylekgonín – – – Salicylmetylekgonín
Tesofenzín –
Troparil (β-CPT, WIN 35,065-2) – – Tropoxán
Tropoxán –
WF-23 – – WF-33
WF-33 –
WF-60

1-(tiofén-2-yl)-2-aminopropán – – 2-amino-1,2-dihydronaftalén
2-amino-1,2-dihydronaftalén – – 2-aminoindán
2-aminoindán – – 2-aminotetralín
2-aminotetralín –
2-MDP – – 2-FENYLCYKLOHEXÁN
2-fenylcyklohexylamín – – 2-aminoindán
2-fenyl-3,6-dimetylmorfolín – – 3-benzhydrylmorfolín
3-benzhydrylmorfolín – – 3,3-difenylcyklohexylamín
3,3-difenylcyklobutanamín – – 5-(2-amino-propyl)
5-(2-aminopropyl)indol – – 5-jodo-2-amino
5-jodo-2-aminoindán –
AL-1095 –
Kyselina amfonová –
Amineptín –
Amifenazoly –
Atipamezol –
Atomoxetín (tomoxetín) –
Bemegrid – Bemegrid (Tomoxetín) – Bemegrid
Benzydamín –
BTQ –
BTS 74,398 –
Carphedon –
Ciclazindol –
Cilobamín –
Klofencikán –
Cropropamid –
Krotetamid – – Cypenamín
Cypenamín –
D-161 –
Diklofenzín –
Dimetokaín –
Efaroxan –
Etamivan –
EXP-561 –
Fencamfamín –
Fenpentadiol –
Feprosidnine –
G-130 –
Gamfexine –
Gilutenzín –
GSK1360707F –
GYKI-52895 –
Hexacyklonát –
Idazoxan –
Indanorex –
Indatralín –
JNJ-7925476 –
JZ-IV-10 –
Lazabemid –
Leptaklín –
Levopropylhexedrín –
Lomevactone –
LR-5182 –
Mazindol –
Mazindol – meklofenoxát
Medifoxamín –
Mefexamid –
Mesocarb –
Metastyridón –
Metiopropamín – – N-metyl-3-fenylnorbornan-2-amín
N-metyl-3-fenylnorbornan-2-amín – – Nefopam
Nefopam –
Niketamid –
Nomifenzín –
O-2172 –
Oxaprotiline –
Ftalimidopropiofenón –
PNU-99,194 – PROPYLHEXEDRÍN
Propylhexedrín –
PRC200-SS –
Rasagilín – Rauwolscine
Rauwolscine – – Chlorid rubídia
Chlorid rubídia –
Setazindol –
Tametraline –
Tandamín –
Trazium –
UH-232 –
Yohimbin

Kategórie
Psychologický slovník

Mefedron

Chemická štruktúra mefedrónu
Mefedrón

Mefedrón (2-metylamino-1-p-tolylpropán-1-ón), známy aj ako 4-metylmetkatinón (4-MMC) alebo 4-metylefedrón, je stimulačná a entaktogénna droga z chemických tried amfetamínu a katinónu. Uvádza sa, že je obsiahnutý v niektorých legálnych drogách a niekedy sa predáva v zmesi s metylónom. je to syntetická látka založená na zlúčeninách katinónu, ktoré sa nachádzajú v rastline khat vo východnej afrike. Mefedrón sa môže dodávať vo forme kapsúl, tabliet alebo bieleho prášku, ktorý môžu užívatelia prehĺtať, šnupať alebo si ho vstrekovať. V roku 2009 sa stal štvrtou najpopulárnejšou pouličnou drogou v Spojenom kráľovstve, hneď po marihuane, kokaíne a extáze.

Mefedrón je biela látka. Najčastejšie sa predáva vo forme kryštálov alebo prášku, ale aj vo forme kapsúl alebo tabletiek.

Mefedrón možno syntetizovať pridaním 4-metylpropiofenónu rozpusteného v ľadovej kyseline octovej k brómu, čím vznikne olejová frakcia 4′-metyl-2-brómpropiofenónu. Ten sa potom rozpustí v CH2Cl2 a kvapky roztoku sa pridajú do iného roztoku CH2Cl2 obsahujúceho metylamínhydrochlorid a trietylamín. Potom sa pridá kyselina chlorovodíková, vodná vrstva sa odstráni a pomocou hydroxidu sodného sa z nej urobí alkalická vrstva a potom sa amín extrahuje pomocou CH2Cl2. CH2Cl2 sa potom odparí pomocou vákua za vzniku oleja, ktorý sa potom rozpustí v nevodnom éteri. Cez zmes sa potom prebubláva plynná HCl, čím sa získa 4-metylmetkatinónhydrochlorid.

Schéma syntézy mefedrónu

Výskumný projekt Psychonaut, organizácia EÚ, ktorá vyhľadáva informácie o nových drogách na internete, prvýkrát identifikovala mefedrón v roku 2008. Z ich výskumu vyplýva, že táto droga bola prvýkrát dostupná v roku 2007. Mefedrón bol prvýkrát zadržaný vo Francúzsku v máji 2007 po tom, ako polícia poslala na analýzu tabletu, o ktorej predpokladala, že ide o extázu. Droga sa používala v prvých produktoch, ako napríklad v tabletkách Neodoves, od spoločnosti Neorganics, ktorá vyrába legálne drogy, ale tento sortiment sa v januári 2008 prestal vyrábať po tom, ako vláda Izraela, kde spoločnosť sídli, vyhlásila mefedrón za nezákonný. Hlásilo sa, že sa predáva ako dizajnérska droga, ale v súčasnosti je o jeho farmakológii alebo toxikológii známe len málo. Nedávno bolo hlásené, že mefedrón sa predával ako „extáza“ v austrálskom meste Cairns spolu s etylkatinónom, a bol hlásený aj v Európe a Spojených štátoch. V súčasnosti sa údajne vyrába v Číne. Denník Daily Telegraph uviedol, že výrobcovia na predaji tejto drogy zarábajú „obrovské sumy peňazí“. V januári 2010 časopis Druglink uviedol, že díleri v Británii minú 2 500 libier na prepravu jedného kilogramu z Číny, ale môžu ho predávať ďalej za 10 libier za gram, čím dosiahnu zisk 7 500 libier. V neskoršej správe z marca 2010 sa uvádza, že veľkoobchodná cena mefedronu je 4 000 GBP za kilogram.

Od leta 2009 do marca 2010 sa užívanie mefedrónu v Spojenom kráľovstve rýchlo rozšírilo a stalo sa voľne dostupné na hudobných festivaloch, v obchodoch s drogami a na internete. Drogu užívajú rôzne sociálne skupiny vrátane tínedžerov, polydrogových užívateľov v nočných kluboch a ľudí nad 40 rokov bez predchádzajúcich skúseností s užívaním drog. Hoci dôkazy sú neoficiálne, výskumníci, charitatívni pracovníci, učitelia a užívatelia hlásia rozšírené a rastúce užívanie tejto drogy. Predpokladá sa, že dôvody rýchleho nárastu popularity súvisia s dostupnosťou aj legálnosťou drogy. Kriminológovia sa tiež domnievajú, že vznik mefedronu súvisí s klesajúcou čistotou MDMA a kokaínu, ktoré sa predávajú v Spojenom kráľovstve.

Podľa spoločnosti Crew2000 medzi zamýšľané účinky patrí zvýšená bdelosť, eufória, vzrušenie, pocit stimulácie, chuť rozprávať a otvorenosť. Psychológovia na Liverpool John Moores University vykonávajú výskum účinkov mefedronu až na 50 študentoch. Les Iversen, predseda Poradného výboru pre zneužívanie drog, označil tieto experimenty za „dosť neetické“.

Podľa Darlingtonského akčného tímu pre drogy a alkohol môže mefedron spôsobiť krvácanie z nosa, pálenie v nose, halucinácie, nevoľnosť, zvracanie, problémy s krvným obehom, vyrážky, úzkosť, paranoju, záchvaty a bludy.
Podľa Crew2000 môžu ďalšie vedľajšie účinky zahŕňať slabú koncentráciu, zlú krátkodobú pamäť, zvýšenú srdcovú frekvenciu, abnormálny srdcový rytmus, úzkosť, depresiu, zvýšené potenie, rozšírené zreničky, neschopnosť normálne otvoriť ústa a škrípanie zubami.

Prieskum, ktorý uskutočnilo Národné centrum pre závislosti v Spojenom kráľovstve, ukázal, že 51 % užívateľov mefedronu uviedlo, že trpí bolesťami hlavy, 43 % búšením srdca, 27 % nevoľnosťou a 15 % studenými alebo modrými prstami.

BBC News uviedla, že jedna osoba, ktorá drogu užívala 18 mesiacov a nakoniec ju užívala dvakrát týždenne, musela byť prijatá na psychiatrické oddelenie po tom, ako začala pociťovať halucinácie, agitovanosť, vzrušenie a mániu. O dlhodobých účinkoch drogy sa vzhľadom na krátku históriu jej užívania nevie takmer nič.

Typické použitie a spotreba

Guardian uviedol, že niektorí užívatelia si nutkavo dávku opakovane dávkujú a spotrebujú celú zásobu, hoci chceli užiť len malú dávku. Z prieskumu, ktorý koncom roka 2009 uskutočnilo Národné centrum pre závislosti (UK), vyplynulo, že každý tretí čitateľ časopisu Mixmag užil mefedrón za posledný mesiac, čo z neho robí štvrtú najobľúbenejšiu drogu medzi klubermi.

Charitatívna organizácia Lifeline odporúča, aby užívatelia v záujme zníženia potenciálnych škôd spôsobených užívaním mefedronu užívali mefedron len príležitostne (menej ako raz týždenne), užívali menej ako 0,5 g na jedno sedenie, dávkovali drogu perorálne, a nie šnupali, a vyhýbali sa jej miešaniu s alkoholom a inými drogami.

V súčasnosti je o toxicite 4-metylmetkatinónu známe len veľmi málo. V roku 2009 bol v Spojenom kráľovstve hlásený jeden prípad sympatomimetickej toxicity po tom, ako osoba užila 0,2 g mefedrónu perorálne a 3,8 g subkutánne. Boli liečení 1 mg lorazepamu a sympatomimetické vlastnosti sa znížili do 6 hodín po liečbe. Hlásené nežiaduce účinky naznačujú, že môže spôsobiť výraznú periférnu vazokonstrikciu, o ktorej sa predpokladá, že je dôsledkom tvorby silného vazokonstriktora 4-metylefedrínu ako metabolitu, zlúčeniny, o ktorej je známe, že má podstatne väčšiu kardiovaskulárnu toxicitu ako samotný efedrín. Švédsky lekársky časopis Läkartidningen uviedol, že mefedrón by teoreticky mohol spôsobiť kardiovaskulárne problémy spojené s užívaním kokaínu a amfetamínov a serotonínový syndróm spojený s užívaním extázy a LSD. Objavili sa aj správy o závislosti a problematickom užívaní. Profesor David Nutt, bývalý predseda Poradného výboru pre zneužívanie drog (ACMD) v Spojenom kráľovstve, uviedol, že „ľudia sú na tom lepšie, keď užívajú extázu alebo amfetamíny, ako tie [drogy], o ktorých nič nevieme“ a „Kto vie, čo je v [mefedrone], keď si ho kúpite? Nemáme systém testovania. Môže to byť veľmi nebezpečné, len to nevieme. Tieto chemikálie sa nikdy nedávali do zvierat, nieto ešte do ľudí.“ Les King, bývalý člen ACMD, uviedol, že sa zdá, že je menej účinný ako amfetamín a extáza, ale že akýkoľvek prínos s tým spojený by mohol byť negovaný užívaním väčších množstiev. Pre BBC tiež povedal, že „jediné, čo môžeme povedať, je, že [mefedrón] je pravdepodobne rovnako škodlivý ako extáza a amfetamíny, a počkať, kým nebudeme mať lepšie vedecké dôkazy, ktoré by to potvrdili.“

V roku 2008 zomrela v Štokholme 18-ročná Švédka po užití mefedrónu údajne v kombinácii s marihuanou. Do Bandhagenu bola čoskoro privolaná sanitka po tom, ako dievča dostalo kŕče a zmodralo v tvári, uviedol Svenska Dagbladet. Lekári uviedli, že trpela hyponatriémiou a pitva odhalila, že ženin mozog opuchol. Mefedron mal byť vo Švédsku klasifikovaný ako „nebezpečná látka“ ešte pred smrťou dievčaťa v univerzitnej nemocnici Karolinska v nedeľu 14. decembra, ale úmrtie prinieslo väčšiu pozornosť médií na túto drogu. Držanie mefedrónu bolo vo Švédsku klasifikované ako trestný čin 15. decembra 2008.

O úmrtí tínedžerky v Spojenom kráľovstve v novembri 2009 sa vo veľkom písalo ako o úmrtí spôsobenom mefedronom, ale správa koronera dospela k záveru, že zomrela z prirodzených príčin. Podľa kriminológov noviny pri informovaní o úmrtí postupovali podľa „obvyklého cyklu „zveličovania, skresľovania, nepresností a senzáciechtivosti“, ktorý sa spája s informovaním o rekreačnom užívaní drog.

Objavili sa aj ďalšie nepotvrdené správy, v ktorých sa špekuluje o úlohe mefedrónu pri úmrtí niekoľkých mladých ľudí v Spojenom kráľovstve. Katinóny boli zapletené do úmrtí 18 ľudí v Anglicku a 7 v Škótsku, ale v súčasnosti neexistuje žiadny presvedčivý vedecký dôkaz, že mefedrón bol zodpovedný za akékoľvek úmrtie v Spojenom kráľovstve.

4-MMC skonfiškovaný v Oregone

Adaphenoxate –
Adapromín –
Amantadín –
Bromantán –
Chlodantán –
Gludantan –
Memantín –
Midantane

8-chlórteofylín – 8-cyklopentylteofylín – 8-fenylteofylín – aminofylín – kofeín – CGS-15943 – dimetazán – paraxantín – SCH-58261 – teobromín – teofylín

Cyklopentamín – Cypenamín
Cypenamín – cyprodenát
Cyprodenát –
Heptaminol –
Izometheptén –
Metylhexanamín –
Oktodrín –
Propylhexedrín –
Tuaminoheptán

Benocyklidín –
Dieticyklidín –
Esketamín –
Eticyklidín –
Gacyclidine –
Ketamín –
Fencyklamín –
Fencyklidín –
Rolicyklidín –
Tenocyklidín –
Tiletamín

6-Br-APB –
SKF-77434 –
SKF-81297 –
SKF-82958

A-84543 –
A-366,833 –
ABT-202 –
ABT-418 –
AR-R17779 –
Altiniklín –
Anabasín –
Arekolín –
Kotinín –
Cytisine –
Dianiklín –
Epibatidín –
Epiboxidín –
TSG-21 –
Ispronicline –
Nikotín –
PHA-543,613 –
PNU-120,596 –
PNU-282,987 –
Pozanicline –
Rivanicline –
Sazetidín A –
SIB-1553A –
SSR-180,711 –
TC-1698 –
TC-1827 –
TC-2216 –
TC-5619 –
Tebanicline –
UB-165 –
Vareniklín –
WAY-317 538

Anatoxín-a –
Bikukulín –
DMCM –
Flurothyl –
Gabazín –
Pentetrazol –
Pikrotoxín –
Strychnín –
Thujone

Adrafinil –
Armodafinil –
CRL-40941 –
Modafinil

4-metylaminorex – Aminorex
Aminorex –
Clominorex –
Cyklazodón –
Fenozolón –
Fluminorex –
Pemoline –
Thozalinone

1-(4-metylfenyl)-2-aminobután –
1-Phenyl-2-(piperidin-1-yl)pentan-3-one –
1-metylamino-1-(3,4-metyléndioxyfenyl)propán –
2-fluóramfetamín –
2-fluórmetamfetamín – – 2-OH-PEA
2-OH-PEA – – 2-FENYL
2-fenyl-3-aminobután – – 2-OH-PEA
2-fenyl-3-metylaminobután – – 2,3-MDA
2,3-MDA – – 3-FLUÓRAMFETAMÍN
3-fluóramfetamín – – 3-fluóretamfetamín
3-fluóretamfetamín – – 2,3-MDA
3-fluórmetkatinón – – 3-metoxyamfetamín
3-metoxyamfetamín – – 3-metylamfetamín
3-metylamfetamín – – 3,4-DMMC
3,4-DMMC – 4-BMC
4-BMC – 4-ETYLAMFETAMÍN
4-etyllamfetamín – – 4-FA
4-FA –
4-FMA –
4-MA –
4-MMA –
4-MTA –
6-FNE –
Alfetamín –
α-etylfenetylamín –
Amfecloral –
Amfepentorex –
Amfepramón –
Amidefrín – Amfetamín (dextroamfetamín, levoamfetamín)
Amfetamín (dextroamfetamín, levoamfetamín) – Amfetamín
Amfetamín – – Arbutamín
Arbutamín –
β-metylfenetylamín – β-fenylmetamfetamín
β-fenylmetamfetamín – – Benfluorex
Benfluorex – Benzedron
Benzedrón – Benzfetamín
Benzfetamín – Benzedron – Benzfetamín
BDB (J) –
BOH (Hydroxy-J) –
BPAP –
Buphedron –
Bupropión (amfebutamón) –
Butylón –
Cathine –
Katinón –
Chlórfentermín –
Cinnamedrine –
Klenbuterol –
Clobenzorex –
Cloforex –
Clortermine –
D-deprenyl –
Denopamín –
Dimetoxyamfetamín –
Dimetylamfetamín – dimetylkatinón (dimetylpropión, metamfepramón)
Dimetylkatinón (dimetylpropión, metamfepramón) – – Dobutamín
Dobutamín – – DOPA (dextrodopa)
DOPA (dextrodopa, levodopa) – dopamín
Dopamín – Dopexamín
Dopexamín –
Droxidopa –
EBDB (Ethyl-J) –
Efedrín –
Epinefrín (adrenalín) –
Epinín (deoxyepinefrín) – Etafedrín
Etafedrín – etkatinón
Etikatinón (etylpropión) – Etylamfetamín (etylpropión)
Etylamfetamín (etilamfetamín) – Etylnorepinefrín (adrenalín)
Etylnorepinefrín (butanefrín) – etylón
Etylón – etylefrín
Etylefrín – Etylpropión (Etylpropión)
Famprofazón – fenbutrazát
Fenbutrazát – – Fenbutrazát
Fencamín –
Fenetylín – fenetylamín
Fenfluramín (dexfenfluramín) – – Fenmetramid
Fenmetramid – Fenproporex
Fenproporex – Fenmetramid
Flefedrón – Fludorex
Fludorex – Furfenorex
Furfenorex – Gepefrín
Gepefrín –
HMMA –
Hordenine –
Ibopamín –
IMP –
Indanylamfetamín –
Isoetarine –
Izoetkatinón –
Izoprenalín (izoproterenol) – – L-deprenyl (selegilín)
L-deprenyl (selegilín) – lefetamín
Lefetamín – lisdexamfetamín
Lisdexamfetamín – Lophophine (Homomyrist)
Lophophine (Homomyristicillamine) – Manifaxine
Manifaxín – – Manifaxín (homomyristikamín)
MBDB (metyl-J; „Eden“) – – MDA (tenamfetamín)
MDA (tenamfetamín) – MDBU
MDBU – – MDEA („EVE“)
MDEA („Eve“) – – MDMA („Extáza“)
MDMA („Extáza“, „Adam“) – – MDMPEA (homarylamín)
MDMPEA (homarylamín) – MDOH
MDOH –
MDPR –
MDPEA (homopiperonylamín) – – Mefenorex
Mefenorex – Mefedron
Mefedrón –
Mefentermín –
Metanefrín –
Metaraminol – metamfetamín
Metamfetamín (desoxyefedrín, metedrín; dextrometamfetamín, levometamfetamín) – – Metoxamín
Metoxamín – – Metoxyfenamín
Metoxyfenamín – – Metoxyfenamín
MMA –
Metkatinón (metylpropión) – Methedron
Metedrón – Metoxyfenamín
Metoxyfenamín – – metylón
Metylón –
MMDA –
MMDMA –
MMMA –
Morazone –
N-benzyl-1-fenetilamin – – N
N,N-dimetylfenetylamín – – Naftylamfetamín
Nafylamfetamín – – Nisoxetín
Nisoxetín – noradrenalín (noradrenalín)
Norepinefrín (noradrenalín) – noradrenalín
Norfenefrín – noradrenalín (noradrenalín)
Norfenfluramín – noradrenalín (noradrenalín)
Normetanefrín – oktopamín
Oktopamín –
Orciprenalín –
Ortetamín –
Oxilofrin –
Paredrín (norfolydrín, oxamfetamín, mykadrín) –
PBA –
PCA –
PHA –
Pargyline –
Pentorex (Phenpentermine) – – Pentylone
Pentylón –
Fendimetrazín –
Fenmetrazín –
Fenprometamín –
Fentermín –
Fenylalanín –
Fenylefrín (neosynefrín) –
Fenylpropanolamín –
Pholedrine –
PIA –
PMA –
PMEA –
PMMA –
PPAP –
Prenylamín –
Propylamfetamín –
Pseudoefedrín –
Radafaxine –
Ropinirol – salbutamol (albuterol; levosalbutamol)
Salbutamol (albuterol; levosalbutamol) – – Sibutramín
Sibutramín – Synefrín (Oxedrine)
Synefrín (Oxedrine) – Teodrenalín
Teodrenalín – Tiflorex (Flután)
Tiflorex (Flutiorex) – Tranylcypromín
Tranylcypromín – tyramín
Tyramín – Tyrozín
Tyrozín –
Xamoterol – Xylopropamín
Xylopropamín – Zylofuramín
Zylofuramín

2C-B-BZP –
BZP –
CM156 –
DBL-583 – GBR
GBR-12783 –
GBR-12935 –
GBR-13069 –
GBR-13098 –
GBR-13119 –
MeOPP –
MBZP –
Vanoxerín

1-Benzyl-4-(2-(difenylmetoxy)etyl)piperidín –
1-(3,4-dichlórfenyl)-1-(piperidín-2-yl)bután –
2-benzylpiperidín –
2-metyl-3-fenylpiperidín –
3,4-dichlórmetylfenidát –
4-benzylpiperidín –
4-metylfenidát –
Deoxypipradrol –
Difemetorex –
Difenylpyralín –
Etylfenidát –
Metylnaftidát –
Metylfenidát (dexmetylfenidát) –
N-metyl-3β-propyl-4β-(4-chlórfenyl)piperidín –
Nocaine –
Phacetoperane –
Pipradrol –
SCH-5472

2-difenylmetylpyrolidín – α-PPP
α-PPP –
α-PBP –
α-PVP –
Difenylprolinol –
MDPPP –
MDPBP –
MDPV –
MPBP –
MPHP –
MPPP –
MOPPP –
Naphyrone –
PEP –
Prolintane –
Pyrovalerón

3-CPMT –
3′-chlór-3α-(difenylmetoxy)tropán –
3-pseudotropyl-4-fluorobenzoát –
4′-fluorokokaín –
AHN-1055 –
Altropán (IACFT) –
Brasofenzín –
CFT (WIN 35,428) –
β-CIT (RTI-55) – Kokaetylén
Kokaetylén –
Kokaín – dichlórpan (RTI-111)
Dichlórpan (RTI-111) – – Difluórpín
Difluoropín – FE-β-CPPIT
FE-β-CPPIT – FE-β-CPPIT
FP-β-CPPIT – Ioflupán (123I)
Ioflupán (123I) – Norkokaín
Norkokaín – PIT
PIT –
PTT –
RTI-31 –
RTI-32 –
RTI-51 –
RTI-105 –
RTI-112 –
RTI-113 –
RTI-117 –
RTI-120 –
RTI-121 (IPCIT) –
RTI-126 –
RTI-150 –
RTI-154 – – RTI-171
RTI-171 –
RTI-177 –
RTI-183 –
RTI-193 –
RTI-194 –
RTI-199 –
RTI-202 –
RTI-204 –
RTI-229 –
RTI-241 –
RTI-336 –
RTI-354 –
RTI-371 –
RTI-386 – – SALICYLMETYLEKGONÍN
Salicylmetylekgonín – – – Salicylmetylekgonín
Tesofenzín –
Troparil (β-CPT, WIN 35,065-2) – – Tropoxán
Tropoxán –
WF-23 – – WF-33
WF-33 –
WF-60

1-(tiofén-2-yl)-2-aminopropán – – 2-amino-1,2-dihydronaftalén
2-amino-1,2-dihydronaftalén – – 2-aminoindán
2-aminoindán – – 2-aminotetralín
2-aminotetralín –
2-MDP – – 2-FENYLCYKLOHEXÁN
2-fenylcyklohexylamín – – 2-aminoindán
2-fenyl-3,6-dimetylmorfolín – – 3-benzhydrylmorfolín
3-benzhydrylmorfolín – – 3,3-difenylcyklohexylamín
3,3-difenylcyklobutanamín – – 5-(2-amino-propyl)
5-(2-aminopropyl)indol – – 5-jodo-2-amino
5-jodo-2-aminoindán –
AL-1095 –
Kyselina amfonová –
Amineptín –
Amifenazoly –
Atipamezol –
Atomoxetín (tomoxetín) –
Bemegrid – Bemegrid (Tomoxetín) – Bemegrid
Benzydamín –
BTQ –
BTS 74,398 –
Carphedon –
Ciclazindol –
Cilobamín –
Klofencikán –
Cropropamid –
Krotetamid – – Cypenamín
Cypenamín –
D-161 –
Diklofenzín –
Dimetokaín –
Efaroxan –
Etamivan –
EXP-561 –
Fencamfamín –
Fenpentadiol –
Feprosidnine –
G-130 –
Gamfexine –
Gilutenzín –
GSK1360707F –
GYKI-52895 –
Hexacyklonát –
Idazoxan –
Indanorex –
Indatralín –
JNJ-7925476 –
JZ-IV-10 –
Lazabemid –
Leptaklín –
Levopropylhexedrín –
Lomevactone –
LR-5182 –
Mazindol –
Mazindol – meklofenoxát
Medifoxamín –
Mefexamid –
Mesocarb –
Metastyridón –
Metiopropamín – – N-metyl-3-fenylnorbornan-2-amín
N-metyl-3-fenylnorbornan-2-amín – – Nefopam
Nefopam –
Niketamid –
Nomifenzín –
O-2172 –
Oxaprotiline –
Ftalimidopropiofenón –
PNU-99,194 – PROPYLHEXEDRÍN
Propylhexedrín –
PRC200-SS –
Rasagilín – Rauwolscine
Rauwolscine – – Chlorid rubídia
Chlorid rubídia –
Setazindol –
Tametraline –
Tandamín –
Trazium –
UH-232 –
Yohimbin

Agonisty: 5-FNE – 6-FNE – amidefrín – anizodamín – anizodín – cirazolín – dipivefrín – dopamín – efedrín – adrenalín – etilefrín – etylnorepinefrín – indanidín – levonordefrín – metaraminol – – Metoxamín – metyldopa – midodrín – nafazolín – noradrenalín – oktopamín – oxymetazolín – fenylefrín – fenylpropanolamín – pseudoefedrín – synefrín – tetrahydrozolínAntagonisty: Abanoquil – Adimolol – Ajmalicin – Alfuzosin – Amosulalol – Arotinolol – Atiprosin – Benoxathian – Buflomedil – Bunazosin – Carvedilol – CI-926 – Corynanthine – Dapiprazol – DL-017 – Domesticin – Doxazosin – Eugenodilol – Fenspirid – GYKI-12,743 – GYKI-16,084 – Indoramin – Ketanserin – L-765,314 – Labetalol – Mefendioxan – Metazosin – Monatepil – Moxisylyte (Thymoxamine) – Naftopidil – Nantenin – Neldazosin – Nicergoline – Niguldipine – Pelanserin – Phendioxan – Phenoxybenzamine – Phentolamine – Piperoxan – Prazosin – Quinazosin – Ritanserin – RS-97,078 – SGB-1,534 – Silodosin – SL-89.0591 – Spiperon – Talipexol – Tamsulozín – Terazosín – Tibalosín – Tiodazosín – Tipentosín – Tolazolín – Trimazosín – Upidosín – Urapidil – Zolertín* Všimnite si, že mnohé TCA, TeCA, antipsychotiká, ergolíny a niektoré piperazíny ako buspirón, trazodón, nefazodón, etoperidón a mepiprazol antagonizujú aj α1-adrenergné receptory, čo prispieva k ich vedľajším účinkom, ako je ortostatická hypotenzia.

Agonisty: (R)-3-nitrobifenylín – 4-NEMD – 6- Levonordefrín – Lofexidín – Medetomidín – Metyldopa – Mivazerol – Nafazolín – Norepinefrín (Noradrenalín) – Fenylpropanolamín – Piperoxan – Pseudoefedrín – Rilmenidín – Romifidín – Talipexol – Tetrahydrozolín – Tizanidín – Tolonidín – Urapidil – Xylazin – XylometazolínAntagonisti: 1-PP – Adimolol – Aptazapín – Atipamezol – BRL-44408 – Buflomedil – Cirazolín – Efaroxan – Smirtazapín – Fenmetozol – Fluparoxan – GYKI-12,743 – GYKI-16,084 – Idazoxan – Mianserín – Mirtazapín – MK-912 – NAN-190 – Olanzapín – Fentolamín – Fenoxybenzamín – Piperoxan – Piribedil – Rauvolskín – Rotigotín – SB-269,970 – setiptilín – spiroxatrín – sunepitrón – tolazolín – johimbín* Všimnite si, že mnohé atypické antipsychotiká a azapiróny, ako buspiron a gepiron (prostredníctvom metabolitu 1-PP), antagonizujú aj α2-adrenergné receptory.

Agonisty: 2-FNE – 5-FNE – Amibegron – Arbutamín – Arformoterol – Arotinolol – BAAM – Bambuterol – Befunolol – Bitolterol – Broxaterol – Buphenin – Karbuterol – Cimaterol – Klenbuterol – Denopamín – Deterenol – Dipivefrin – Dobutamín – Dopamín – Dopexamín – Efedrín – Epinefrín (Adrenalín) – Etafedrín – Etilefrín – Etylnorepinefrín – Fenoterol – Formoterol – Hexoprenalín – Higenamín – Indakaterol – Izoetarín – Izoprenalín (Izoproterenol) – Izoxsuprín – Labetalol – Levonordefrín – Levosalbutamol – Mabuterol – Metoxyfenamín – Metyldopa – N-Izopropyloktopamín – noradrenalín (noradrenalín) – orciprenalín – oxifedrín – fenylpropanolamín – pirbuterol – prenalterol – raktopamín – prokaterol – pseudoefedrín – reproterol – rimiterol – ritodrín – salbutamol (albuterol) – salmeterol – solabegron – terbutalín – tretochinol – tulobuterol – xamoterol – zilpaterol – zinterolAntagonisti: Acebutolol – Adaprolol – Adimolol – Afurolol – Alprenolol – Alprenoxim – Amosulalol – Ancarolol – Arnolol – Arotinolol – Atenolol – Befunolol – Betaxolol – Bevantolol – Bisoprolol – Bopindolol – Bormetolol – Bornaprolol – Brefonalol – Bucindolol – Bucumolol – Bufetolol – Buftiralol – Bufuralol – Bunitrolol – Bunolol – Bupranolol – Burocrolol – Butaxamín – Butidrín – Butofilol – Kapsinolol – Karazolol – Carpindolol – Karteolol – karvedilol – celiprolol – cetamolol – cykloprolol – cinamolol – chlóranolol – kyanopindolol – dalbraminol – dexpropranolol – diacetolol – dichloroizoprenalín – dihydroalprenolol – dilevalol – diprafenon – Draquinolol – Dropranolol – Ecastolol – Epanolol – Ericolol – Ersentilid – Esatenolol – Esmolol – Esprolol – Eugenodilol – Exaprolol – Falintolol – Flestolol – Flusoxolol – Hydroxycarteolol – Hydroxytertatolol – ICI-118,551 – Idropranolol – Indenolol – Indopanolol – Jodokyanopindolol – Iprocrolol – Isoxaprolol – Isamoltán – Labetalol – Landiolol – Levobetaxolol – Levobunolol – Levocykloprolol – Levomoprolol – Medroxalol – Mepindolol – Metalol – Metipranolol – Metoprolol – Moprolol – Nadolol – Nadoxolol – Nafetolol – Nebivolol – Neraminol – Nifenalol – Nipradilol – Oberadilol – Oxprenolol – Pacrinolol – Pafenolol – Pamatolol – Pargolol – Parodilol – Penbutolol – Penirolol – PhQA-33 – Pindolol – Pyrepolol – Practolol – Primidolol – Procinolol – Pronethalol – Propafenon – Propranolol – Ridazolol – Ronactolol – Soquinolol – Sotalol – Spirendolol – SR 59230A – Sulfinalol – TA-2005 – Talinolol – Tazolol – Teoprolol – Tertatolol – Terthianolol – Tienoxolol – Tilisolol – Timolol – Tiprenolol – Tolamolol – Toliprolol – Tribendilol – Trigevolol – Xibenolol – Xipranolol

Selektívne inhibítory spätného vychytávania noradrenalínu: Amedalin – Atomoxetin (Tomoxetin) – Ciclazindol – Daledalin – Esreboxetin – Lortalamin – Mazindol – Nisoxetin – Reboxetin – Talopram – Talsupram – Tandamin – Viloxazin; Inhibítory spätného vychytávania noradrenalínu a dopamínu: Amineptín – Bupropión (amfebutamón) – Fencamín – Fencamfamín – Lefetamín – Levofacetoperán – LR-5182 – Manifaxín – Metylfenidát – Nomifenzín – O-2172 – Radafaxín; inhibítory spätného vychytávania sérotonínu a noradrenalínu: Bicifadín – desvenlafaxín – duloxetín – eklanamín – levomilnacipran – milnacipran – sibutramín – venlafaxín; inhibítory spätného vychytávania sérotonínu, noradrenalínu a dopamínu: Brasofenzín – diklofenzín – DOV-102 677 – DOV-21 947 – DOV-216 303 – JNJ-7925476 – JZ-IV-10 – metylnaftidát – nafirón – NS-2359 – PRC200-SS – SEP-225 289 – SEP-227 162 – tesofenzín; tricyklické antidepresíva: Amitriptylín – butriptylín – kyanopramín – klomipramín – desipramín – dosulepín – doxepín – imipramín – lofepramín – melitracén – nortriptylín – protriptylín – trimipramín; tetracyklické antidepresíva: Amoxapín – Maprotilín – Mianserín – Oxaprotilín – Setiptilín; Iné: Kokaín – CP-39,332 – EXP-561 – Fezolamín – Ginkgo biloba – Nefazodón – Nefopam – Pridefrín – Tapentadol – Tramadol – Ziprasidón

Ibogaín – rezerpín – tetrabenazín

3-jodotyrozín – akvajamycín – bulbokapnín – metyrozín – oudenón

Benserazid – karbidopa – genisteín – metyldopa

Bupikomid – Disulfiram – Dopastín – Kyselina fusarová – Nepicastat – Kyselina fenopikolinová – Tropolón

CGS-19281A – SKF-64139 – SKF-7698

Neselektívne: Benmoxín – karoxazón – echinopsidín – furazolidon – hydralazín – indantadol – iproklozid – iproniazid – izokarboxazid – izoniazid – linezolid – mebanazín – metfendrazín – nialamid – oktamoxín – paraxazón – fenelzín – feniprazín – fenopropazín – pivalylbenzhydrazín – prokarbazín – safrazín – tranylcypromín; selektívny MAO-A: Amiflamín – bazinaprín – befloxatón – befol – brofaromín – cimoxatón – klorgilín – esuprón – harmalové alkaloidy (harmín, harmalín, tetrahydroharmín, harman, norharman atď.) – metylénová modrá – metralindol – minaprín – moklobemid – pirlindol – sercloremín – tetrindol – toloxatón – tyrima; MAO-B selektívne: D-deprenyl – selegilín (L-deprenyl) – ladostigil – lazabemid – milacemid – mofegilín – pargylín – rasagilín* Všimnite si, že inhibítory MAO-B ovplyvňujú aj hladiny noradrenalínu/epinefrínu, pretože inhibujú rozklad ich prekurzora dopamínu.

L-fenylalanín → L-tyrozín → L-DOPA (levodopa) → dopamín – L-DOPS (droxidopa)

Železo železnaté (Fe2+) – S-denozyl-L-Metionín – Vitamín B3 (niacín, nikotínamid → NADPH) – Vitamín B6 (pyridoxín, pyridoxamín, pyridoxal → pyridoxalfosfát) – Vitamín B9 (kyselina listová → kyselina tetrahydrofolová) – Vitamín C (kyselina askorbová) – Zinok (Zn2+)

Zosilňovače aktivity: BPAP – PPAP; blokátory uvoľňovania: betanidín – bretylium – guanadrel – guanazodín – guanlofín – guanetidín – guanoxán; toxíny: oxidopamín (6-hydroxydopamín)

Deserpidín – Ibogaín – Reserpín – Tetrabenazín

3-jodotyrozín – akvajamycín – bulbokapnín – metyrozín – oudenón

Benserazid – karbidopa – genisteín – metyldopa

Neselektívne: Benmoxín – karoxazón – echinopsidín – furazolidon – hydralazín – indantadol – iproklozid – iproniazid – izokarboxazid – izoniazid – linezolid – mebanazín – metfendrazín – nialamid – oktamoxín – paraxazón – fenelzín – feniprazín – fenopropazín – pivalylbenzhydrazín – prokarbazín – safrazín – tranylcypromín; selektívny MAO-A: Amiflamín – bazinaprín – befloxatón – befol – brofaromín – cimoxatón – klorgilín – esuprón – harmalové alkaloidy (harmín, harmalín, tetrahydroharmín, harman, norharman atď.) – metylénová modrá – metralindol – minaprín – moklobemid – pirlindol – sercloremín – tetrindol – toloxatón – tyrima; MAO-B selektívne: D-deprenyl – L-deprenyl (selegilín) – ladostigil – lazabemid – milacemid – mofegilín – pargylín – rasagilín

Bupikomid – Disulfiram – Dopastín – Kyselina fusarová – Nepicastat – Kyselina fenopikolinová – Tropolón

L-fenylalanín → L-tyrozín → L-DOPA (levodopa)

Železo železité (Fe2+) – Tetrahydrobiopterín – Vitamín B3 (niacín, nikotínamid → NADPH) – Vitamín B6 (pyridoxín, pyridoxamín, pyridoxal → pyridoxalfosfát) – Vitamín B9 (kyselina listová → kyselina tetrahydrofolová) – Vitamín C (kyselina askorbová) – Zinok (Zn2+)

Zlepšovače aktivity: Toxíny: Benzofuranylpropylaminopentán (BPAP) – Fenylpropylaminopentán (PPAP); Toxíny: Oxidopamín (6-hydroxydopamín)

Agonisty: Gastroprokinetiká: Cinitaprid – Cisaprid – Dazoprid – Metoklopramid – Mosaprid – Prucaloprid – Renzaprid – Tegaserod – Velusetrag – Zakoprid; Iné: 5-MT – BIMU8 – CJ-033,466 – PRX-03140 – RS-67333 – RS-67506 – SL65.0155 – Antagonisty: GR-113,808 – GR-125,487 – L-Lyzín – Piboserod – RS-39604 – RS-67532 – SB-203,186

Ibogaín – rezerpín – tetrabenazín

Benserazid – karbidopa – genisteín – metyldopa

Neselektívne: Benmoxín – karoxazón – echinopsidín – furazolidon – hydralazín – indantadol – iproklozid – iproniazid – izokarboxazid – izoniazid – linezolid – mebanazín – metfendrazín – nialamid – oktamoxín – paraxazón – fenelzín – feniprazín – fenopropazín – pivalylbenzhydrazín – prokarbazín – safrazín – tranylcypromín; selektívny MAO-A: Amiflamín – Bazinaprín – Befloxatón – Befol – Brofaromín – Cimoxatón – Clorgilín – Esupron – Harmalové alkaloidy (Harmín, Harmalín, Tetrahydroharmín, Harman, Norharman atď.) – Metylénová modrá – Metralindol – Minaprín – Moclobemid – Pirlindol – Sercloremín – Tetrindol – Toloxatón – Tyrima

Železo železité (Fe2+) – Horčík (Mg2+) – Tetrahydrobiopterín – Vitamín B3 (niacín, nikotínamid → NADPH) – Vitamín B6 (pyridoxín, pyridoxamín, pyridoxal → pyridoxalfosfát) – Vitamín B9 (kyselina listová → kyselina tetrahydrofolová) – Vitamín C (kyselina askorbová) – Zinok (Zn2+)

Zosilňovače aktivity: BPAP – PPAP; látky zvyšujúce spätné vychytávanie: Tianeptín

{2C-B}
{2C-C}
{2C-D}
{2C-E}
{2C-I}
{2C-N}
{2C-T-2}
{2C-T-21}
{2C-T-4}
{2C-T-7}
{2C-T-8}
{3C-E}
{4-FMP}
{Bupropion}
{Cathine}
{katinón}
{DESOXY}
{Dextroamfetamín}
{Metamfetamín}
{Dietylkatinón}
{Dimetylkatinón}
{DOC}
{DOB}
{DOI}
{DOM}
{bk-MBDB}
{Dopamín}
{Br-DFLY}
{Efedrín}
{Epinefrín}
{Eskalín}
{Fenfluramín}
{Levalbuterol}
{Levmetamfetamín}
{MBDB}
{MDA}
{MDMA}
{bk-MDMA/MDMC/MDMCat/Metylón}
{MDEA}
(MDPV)
{Meskalín}
{Metkatinón}
{Metylfenidát}
{Norepinefrín}
{fentermín}
{Salbutamol}
{Tyramín}
{Venlafaxín}

Kategórie
Psychologický slovník

Fluvoxamín

Chemická štruktúra fluvoxamínu
Fluvoxamín

Fluvoxamín (obchodný názov Luvox) je antidepresívum, ktoré funguje ako selektívny inhibítor spätného vychytávania serotonínu (SSRI). Fluvoxamín bol prvýkrát schválený americkým Úradom pre kontrolu potravín a liečiv (FDA) v roku 1993 na liečbu obsedantno-kompulzívnej poruchy (OCD). Fluvoxamín CR (s riadeným uvoľňovaním) je schválený na liečbu sociálnej úzkostnej poruchy. Fluvoxamín sa predpisuje aj na liečbu veľkej depresívnej poruchy (MDD) a úzkostných porúch, ako je panická porucha a posttraumatická stresová porucha (PTSD).

Primárnym použitím fluvoxamínu je liečba obsedantno-kompulzívnej poruchy (OCD). Zistilo sa, že fluvoxamín je užitočný pri liečbe veľkej depresívnej poruchy (MDD) a úzkostných porúch, ako sú panická porucha, sociálna úzkostná porucha, posttraumatická stresová porucha (PTSD) a poruchy obsedantno-kompulzívneho spektra. Fluvoxamín je indikovaný pre deti a dospievajúcich s OCD.

Medzi vedľajšie účinky najčastejšie pozorované pri fluvoxamíne patria nevoľnosť, vracanie, ospalosť, nespavosť, závraty, nervozita, pocit úzkosti, sucho v ústach, bolesť brucha, zápcha, hnačka, pálenie záhy, strata chuti do jedla, svalová slabosť, bolesti a ihly, abnormálna chuť, bolesť hlavy, rýchlejší tep srdca, potenie, zvýšenie telesnej hmotnosti, úbytok hmotnosti alebo nezvyčajné modriny. Medzi ďalšie vedľajšie účinky, ktoré sa častejšie pozorujú u detí, patria abnormálne myšlienky alebo správanie, kašeľ, zvýšená menštruačná bolesť, krvácanie z nosa, zvýšený nepokoj, infekcia a zápal dutín. Sexuálne vedľajšie účinky pri fluvoxamíne sú menej výrazné ako pri iných SSRI.

Fluvoxamín je silný a selektívny inhibítor spätného vychytávania serotonínu s približne 100-násobnou afinitou k serotonínovému transportéru oproti noradrenalínovému transportéru. Má zanedbateľnú afinitu k dopamínovému transportéru alebo akémukoľvek inému receptoru, s jedinou výnimkou σ1 receptora. Na tomto receptore sa správa ako silný agonista a má k nemu najvyššiu afinitu zo všetkých SSRI. To môže prispievať k jeho antidepresívnym a anxiolytickým účinkom vo vnútri mozgu. V skutočnosti iné SSRI, ktoré tiež pôsobia ako agonisti σ1 receptorov, ako napríklad sertralín a escitalopram (nie je overené, ale je to pravdepodobné), vykazujú zvýšenú antidepresívnu účinnosť. čo naznačuje, že môže mať osobitný prínos pri liečbe depresívnych pacientov, ktorí vykazujú znaky úzkosti/stresu a u ktorých je zhoršenie pamäti obzvlášť nežiaduce (napríklad u depresívnych starších pacientov a tiež pri liečbe psychotickej depresie). V skutočnosti má TCA opipramol, agonista σ1 receptorov bez účinkov na serotonínový, dopamínový alebo noradrenalínový systém, sám o sebe značnú antidepresívnu a anxiolytickú účinnosť.

Perorálna biologická dostupnosť fluvoxamínu je 53 %. Väzba na plazmatické bielkoviny je približne 80 %.

Fluvoxamín sa silne metabolizuje v pečeni, najmä procesmi oxidatívnej demetylácie (za vzniku kyseliny fluvoxamínovej a jej N-acetylového analógu) a deaminácie (za vzniku fluvoxetanolu). Preukázalo sa, že iba kyselina fluvoxamínová má aktivitu inhibítora SERT, ktorá je približne o 1 – 2 rády menej účinná ako materská zlúčenina.

Pri podaní rádioaktívne značenej dávky fluvoxamínu vzniklo deväť identifikovateľných metabolitov, ktoré tvorili 85 % absorbovanej dávky (15 % fluvoxamínu teda zostalo nezmenených). Empiricky sa preukázalo, že tento izolát metabolitov obsahuje 60 % kyseliny fluvoxamínovej a jej N-acetylového analógu a 10 % fluvoxetanolu, pričom ostatných šesť metabolitov tvorí 30 %.

Fluvoxamín má najkratší sérový polčas zo všetkých SSRI, priemerne 15,6 hodiny.

Fluvoxamín inhibuje enzým CYP1A2 cytochrómu P450, ktorý metabolizuje agomelatín, kofeín, klozapín, haloperidol, fenacetín, takrín, teofylín a olanzapín. Tieto látky môžu pri podávaní spolu s fluvoxamínom spôsobiť zvýšené sérové hladiny. Veľké obavy vzbudzuje skutočnosť, že polycyklické aromatické uhľovodíky nachádzajúce sa v tabakovom dyme sú silnými induktormi CYP1A2, takže fajčiari môžu vyžadovať výraznú úpravu dávkovania liekov. Nedávno bolo uverejnené varovanie týkajúce sa potenciálne závažnej interakcie s tizanidínom na základe metabolizmu CYP1A2. Polčas kofeínu sa výrazne predlžuje užívaním fluvoxamínu, čo môže u konzumentov kávy spôsobiť nespavosť a podráždenosť.

Fluvoxamín inhibuje metabolizmus diazepamu a fenytoínu prostredníctvom CYP2C19 a metabolizmus aripiprazolu, chlórpromazínu, klozapínu, haloperidolu, olanzapínu, perfenazínu, risperidónu, tioridazínu a zuklopentixolu prostredníctvom CYP2D6, ako aj aripiprazolu, klozapínu, haloperidolu, quetiapínu a ziprasidónu prostredníctvom CYP3A4.

Fluvoxamín má nízky potenciál liekových interakcií, ktoré sú založené na inhibícii enzýmu cytochrómu P450 CYP2D6, menší ako väčšina ostatných SSRI.
Prirodzene, ostatné SSRI, ktoré sú metabolizované CYP2D6, budú mať viac interakcií založených na CYP2D6 s TCA, antiarytmikami, B-blokátormi, fenytoínom, opioidmi a neuroleptikami.

Väzba fluvoxamínu na plazmatické bielkoviny je približne 77 %. Lieky s nízkou väzbou na bielkoviny majú menšiu pravdepodobnosť, že vytlačia iné lieky viazané na bielkoviny, a preto majú nižší potenciál spôsobovať liekové interakcie súvisiace s väzbou na bielkoviny.

Fluvoxamín tiež inhibuje CYP2C9.

Luvox (fluvoxamín) 100 mg filmom obalené tablety (AU)

Fluvoxamín je jedným z dvoch SSRI (spolu s alaproklátom), ktoré majú monocyklickú štruktúru.

Fluvoxamín vyvinula spoločnosť Solvay Pharmaceuticals a bol prvým liekom, ktorý nie je TCA, schváleným americkým Úradom pre kontrolu potravín a liečiv (FDA) špeciálne na liečbu OCD. Bol jedným z prvých SSRI antidepresív, ktoré boli uvedené na trh (1984 vo Švajčiarsku), a po schválení FDA v roku 1993 bol uvedený na trh v USA v decembri 1994, v Austrálii vo februári 1999 a v Japonsku v júni 1999. Na konci roku 1995 bolo fluvoxamínom liečených viac ako 10 miliónov pacientov na celom svete. Fluvoxamín bol prvým SSRI, ktorý FDA v roku 1997 zaregistroval na liečbu obsedantno-kompulzívnej poruchy u detí. Fluvoxamín bol prvým liekom schváleným na liečbu sociálnej úzkostnej poruchy v Japonsku v roku 2005.

V roku 1999 sa fluvoxamín dostal pod veľkú pozornosť verejnosti po tom, ako sa zistilo, že Eric Harris, jeden z dvoch tínedžerských strelcov zapojených do masakru na strednej škole Columbine, užíval tento liek. Mnohí okamžite ukázali prstom na fluvoxamín a jeho výrobcu, spoločnosť Solvay Pharmaceuticals. Predaj klesol a spoločnosť Solvay v roku 2002 stiahla liek z amerického trhu. V roku 2007 spoločnosť Solvay znovu uviedla na americký trh liek Luvox, ktorý teraz vyrába spoločnosť Jazz Pharmaceuticals, Inc. so sídlom v kalifornskom Palo Alto, pričom generickú verziu Luvoxu ponúka spoločnosť IVAX Pharmaceuticals, Inc. Dňa 28. februára 2008 FDA schválila spoločnosti Solvay Pharmaceuticals liek s riadeným uvoľňovaním fluvoxamínu, ktorý sa bude predávať pod názvom Luvox CR.

Droga bola zviditeľnená v americkom televíznom seriáli Sopranovci z produkcie HBO v 10. epizóde druhej série. Doktorke Jennifer Melfiovej, psychiatričke, ktorá lieči postavu menom Tony Soprano, predpísal Luvox jej vlastný psychiater, aby liečila silný sklon k alkoholu.

„Koktavý“ John Melendez, bývalý člen The Howard Stern Show, užíval Luvox istý čas pred svojím odchodom zo šou.

Jeden z dvoch strelcov pri masakre na strednej škole Columbine, Eric Harris, užíval Luvox. Niektorí analytici, ako napríklad psychiater Peter Breggin, tvrdia, že tento liek mohol prispieť k Harrisovmu konaniu. Breggin tvrdil, že medzi vedľajšie účinky týchto liekov patrí zvýšená agresivita, strata výčitiek svedomia, depersonalizácia a mánia.

Agonisty: Gastroprokinetiká: Cinitaprid – Cisaprid – Dazoprid – Metoklopramid – Mosaprid – Prucaloprid – Renzaprid – Tegaserod – Velusetrag – Zakoprid; Iné: 5-MT – BIMU8 – CJ-033,466 – PRX-03140 – RS-67333 – RS-67506 – SL65.0155 – Antagonisty: GR-113,808 – GR-125,487 – L-Lyzín – Piboserod – RS-39604 – RS-67532 – SB-203,186

Ibogaín – rezerpín – tetrabenazín

Benserazid – karbidopa – genisteín – metyldopa

Neselektívne: Benmoxín – karoxazón – echinopsidín – furazolidon – hydralazín – indantadol – iproklozid – iproniazid – izokarboxazid – izoniazid – linezolid – mebanazín – metfendrazín – nialamid – oktamoxín – paraxazón – fenelzín – feniprazín – fenopropazín – pivalylbenzhydrazín – prokarbazín – safrazín – tranylcypromín; selektívny MAO-A: Amiflamín – Bazinaprín – Befloxatón – Befol – Brofaromín – Cimoxatón – Clorgilín – Esupron – Harmalové alkaloidy (Harmín, Harmalín, Tetrahydroharmín, Harman, Norharman atď.) – Metylénová modrá – Metralindol – Minaprín – Moclobemid – Pirlindol – Sercloremín – Tetrindol – Toloxatón – Tyrima

Železo železité (Fe2+) – Horčík (Mg2+) – Tetrahydrobiopterín – Vitamín B3 (niacín, nikotínamid → NADPH) – Vitamín B6 (pyridoxín, pyridoxamín, pyridoxal → pyridoxalfosfát) – Vitamín B9 (kyselina listová → kyselina tetrahydrofolová) – Vitamín C (kyselina askorbová) – Zinok (Zn2+)

Zosilňovače aktivity: BPAP – PPAP; látky zvyšujúce spätné vychytávanie: Tianeptín

Kategórie
Psychologický slovník

Molekuly adhézie neurónových buniek

Molekula adhézie neurónových buniek (NCAM, tiež diferenciačný klaster CD56) je homofilný väzbový glykoproteín exprimovaný na povrchu neurónov, glie, kostrového svalstva a prirodzených buniek zabíjačov. NCAM zohráva úlohu pri adhézii buniek, raste neuritov, synaptickej plasticite, učení a pamäti.

Formy, domény a homofilná väzba

NCAM je glykoproteín z nadrodiny imunoglobulínov (Ig).
Vytvára sa najmenej 27 alternatívne zostrihaných mRNA NCAM, čím vzniká veľká rozmanitosť izoforiem NCAM. Tri hlavné izoformy NCAM sa líšia iba cytoplazmatickou doménou:

Extracelulárna doména NCAM pozostáva z piatich domén podobných imunoglobulínu (Ig) a dvoch domén fibronektínu typu III (FNIII). Ukázalo sa, že jednotlivé domény NCAM majú rôzne úlohy, pričom domény Ig sa podieľajú na homofilnej väzbe na NCAM a domény FNIII sa podieľajú na signalizácii vedúcej k rastu neurónov.

K homofilnej väzbe dochádza medzi molekulami NCAM na protiľahlých povrchoch (trans-) a molekulami NCAM na tom istom povrchu (cis-)1. Existuje veľa sporov o tom, ako presne je homofilná väzba NCAM usporiadaná v trans- aj cis-. Súčasné modely predpokladajú, že k trans-homofilnej väzbe dochádza medzi dvoma molekulami NCAM, ktoré sa viažu antiparalelne medzi všetkými piatimi doménami Ig alebo len IgI a IgII. Cis-homofilná väzba sa predpokladá prostredníctvom interakcií medzi IgI a IgII a IgI a IgIII, ktoré vytvárajú multimer NCAM vyššieho rádu. Ukázalo sa, že cis- aj trans- homofilná väzba NCAM je dôležitá pri „aktivácii“ NCAM, ktorá vedie k rastu neurónov.

Ďalšiu vrstvu zložitosti vytvára vloženie ďalších „menších“ exónov do transkriptu NCAM. Dva najvýznamnejšie sú:

Posttranslačná modifikácia

NCAM vykazuje glykoformy, pretože môže byť posttranslačne modifikovaný pridaním kyseliny polysalovej (PSA) do piatej Ig domény, čo pravdepodobne ruší jeho homofilné väzbové vlastnosti a môže viesť k zníženiu bunkovej adhézie dôležitej pri migrácii a invázii buniek. Ukázalo sa, že PSA má rozhodujúci význam pri učení a pamäti. Odstránenie PSA z NCAM enzýmom endoneuraminidázou (EndoN) viedlo k zrušeniu dlhodobej potenciácie (LTP) a dlhodobej depresie (LTD).

Predpokladá sa, že NCAM signalizuje indukciu rastu neurónov prostredníctvom receptora pre fibroblastový rastový faktor (FGFR) a pôsobí na signálnu dráhu p59Fyn.

V anatomickej patológii využívajú patológovia na rozpoznanie určitých nádorov imunohistochémiu CD56.

NCAM sa používa ako cieľová molekula pre experimentálnu imunoterapiu založenú na protilátkach. Úspešná rádioimunolokalizácia metastáz sa preukázala po podaní injekcií rádioimunokonjugátov 123J-UJ13a alebo 131J-UJ13a viažucich NCAM deťom s neuroblastómom. Pacienti s malobunkovým karcinómom pľúc boli liečení anti-NCAM imunotoxínom huN901-DM1 v dvoch rôznych klinických štúdiách, pričom sa zistila prijateľná toxicita a známky klinickej odpovede.

CD1 (CD1a-c, CD1d) – CD2 – CD3 – CD4 – CD5 – CD8 – CD9 – CD10 – CD11 (CD11a, CD11b, CD13 – CD14 – CD15 – CD16 – CD18 – CD19 – CD20 – CD21 – CD22 – CD23 – CD24 – CD25 – CD26 – CD27 – CD28 – CD29 – CD30 – CD31 – CD32 – CD33 – CD34 – CD35 – CD36 – CD37 – CD38 – CD40 – CD43 – CD44 – CD45 – CD46 – CD49 (CD49a, CD49b, CD49c, CD49d)

CD52 – CD53 – CD54 – CD55 – CD56 – CD58 – CD59 – CD61 – CD62 (CD62E, CD62L, CD62P) – CD63 – CD64 – CD66e – CD68 – CD70 – CD71 – CD72 – CD79 – CD80 – CD81 – CD82 – CD86 – CD88 – CD89 – CD90 – CD94 – CD95 – CD98

CD103 – CD106 – CD114 – CD116 – CD117 – CD118 – CD120 – CD122 – CD130 – CD131 – CD132 – CD133 – CD134 – CD135 – CD137 – CD138 – CD141 – CD142 – CD143 – CD146 – CD147 – CD151 – CD152 – CD153 – CD154 – CD155 – CD162 – CD164 – CD169 – CD184 – CD206 – CD209 – CD257 – CD278 – CD281 – CD282 – CD283 – CD304