Značka: emocionálne

Kategórie
Psychologický slovník

Konverzný syndróm

Konverzný syndróm opisuje stav, pri ktorom sa objavujú telesné príznaky, pre ktoré neexistuje jasné vysvetlenie. Podľa Národnej lekárskej knižnice USA je konverzný syndróm „stav, pri ktorom má človek slepotu, ochrnutie alebo iné poruchy nervového systému, ktoré sa nedajú vysvetliť lekárskym zhodnotením“. Termín vychádza z európskeho poňatia hystérie z 19. storočia, ktoré samo o sebe možno vysledovať až k staroegyptským papyrom zo 16. storočia pred naším letopočtom. Psychiatri v súčasnosti oddeľujú konverznú poruchu, pri ktorej sú sťažnosti neurologické, od podobných stavov, pri ktorých sa sťažnosti môžu týkať napríklad bolesti. konverzný syndróm sa predtým nepovažoval za samostatnú poruchu, ale bol zaradený k somatizačnej poruche až do prác Jeana-Martina Charcota a Paula Briqueta . Charcot a Briquet objavili vzorec traumatických udalostí, ktoré korelovali s výskytom fyzických symptómov. Hoci obaja muži prispeli k súčasnému chápaniu poruchy, termín pochádza od Freuda. Freud na základe práce s pacientmi teoretizoval, že príznaky syndrómu predstavujú vnútorné konflikty psychického stresu. Pacienti s konverziou a hystériou priviedli Sigmunda Freuda k jeho teóriám o nevedomí a hovoriacom liečení a tá istá skupina pacientov zaujala takých lekárov, ako boli Pierre Janet, J. M. Charcot a Josef Breuer. Freud teoretizoval, že neprijateľné emócie vedú k psychickému konfliktu, ktorý sa potom premieňa na fyzické symptómy.

Konverzný syndróm sa zvyčajne začína nejakým stresorom, traumou alebo psychickým utrpením, ktoré sa prejavuje fyzickými príznakmi. Fyzické príznaky syndrómu zvyčajne postihujú zmysly a pohyb. Napríklad niekto, kto zažíva konverzný syndróm, môže dočasne oslepnúť v dôsledku stresu zo straty rodiča alebo manžela. Aj keď môže byť závažnosť a trvanie syndrómu v širokom rozsahu, príznaky sú zvyčajne krátkodobé a relatívne mierne.

Ako sme uviedli, syndróm konverzie môže mať mnoho príznakov. Medzi najtypickejšie príznaky patrí slepota, čiastočné alebo úplné ochrnutie, neschopnosť hovoriť, hluchota, necitlivosť, ťažkosti s prehĺtaním, inkontinencia, problémy s rovnováhou, záchvaty, tras a ťažkosti s chôdzou. Tieto príznaky sa pripisujú konverznému syndrómu, keď sa nedá nájsť lekárske vysvetlenie týchto ťažkostí. Aj pri týchto príznakoch je typickým znakom konverzného syndrómu náhly nástup jedného alebo viacerých z uvedených príznakov. Príznaky konverzného syndrómu sa zvyčajne objavia náhle, avšak príznaky sú zvyčajne relatívne krátke, pričom priemerné trvanie je 2 týždne u ľudí hospitalizovaných pre prejavy súvisiace s konverzným syndrómom. Hoci príznaky zvyčajne netrvajú dlho, často sa vyskytujú recidívy. V skutočnosti približne 20 % až 25 % osôb trpiacich konverzným syndrómom uviedlo symptomatickú epizódu v priebehu jedného roka. Konverzná porucha sa zvyčajne vyskytuje u osôb vo veku 10 až 35 rokov

V poslednom čase sa vykonalo veľa práce s cieľom identifikovať základné príčiny somatoformných porúch, ako aj lepšie pochopiť, prečo sa konverzia a hystéria objavujú častejšie u žien. Súčasní teoretici sa prikláňajú k názoru, že neexistuje jediný dôvod, prečo majú ľudia sklon k somatizmu alebo využívajú svoje telo na vyjadrenie emocionálnych problémov. Namiesto toho sa kladie dôraz na individuálne chápanie pacienta, ako aj na rôzne terapeutické techniky. Hoci presné príčiny konverzného syndrómu nie sú známe, zdá sa, že príznaky tejto poruchy súvisia s výskytom psychického konfliktu alebo stresora. Zvyčajne vznik poruchy súvisí s traumatickou alebo stresujúcou udalosťou, Existujú aj určité skupiny obyvateľstva, ktoré sa považujú za rizikové pre poruchu konverzie, vrátane ľudí trpiacich zdravotným ochorením alebo stavom, ľudí s poruchou osobnosti a jedincov s disociatívnou poruchou identity.

Na liečbu a zvládnutie konverzného syndrómu je k dispozícii viacero rôznych liečebných postupov. Hoci niekedy príznaky vymiznú samé, mnohí ľudia majú prospech z rôznych možností liečby. K liečbe konverzného syndrómu patrí hypnóza, psychoterapia, fyzikálna terapia, zvládanie stresu a transkraniálna magnetická stimulácia. Liečebné plány zohľadňujú trvanie a prezentáciu príznakov a môžu zahŕňať jednu alebo viacero z uvedených liečebných metód

Kategórie
Psychologický slovník

Neuroveda

Kresba buniek kuracieho mozočku od S. Ramóna y Cajala, okolo roku 1905

Neuroveda je odbor, ktorý sa venuje vedeckému skúmaniu nervového systému. Spoločnosť pre neurovedy bola založená v roku 1969, ale štúdium mozgu sa začalo už dávnejšie. Tieto štúdie zahŕňajú štruktúru, funkciu, evolučnú históriu, vývoj, genetiku, biochémiu, fyziológiu, farmakológiu, informatiku, počítačovú neurovedu a patológiu nervového systému. Tradične sa považuje za odvetvie biologických vied.

V poslednom čase sa však prudko zvýšil záujem mnohých príbuzných disciplín vrátane kognitívnej a neuropsychológie, informatiky, štatistiky, fyziky, filozofie a medicíny.

Rozsah neurovedy sa v súčasnosti rozšíril tak, aby zahŕňal akékoľvek systematické vedecké experimentálne a teoretické skúmanie centrálneho a periférneho nervového systému biologických organizmov. Empirické metodiky, ktoré neurovedci používajú, sa veľmi rozšírili, od biochemickej a genetickej analýzy dynamiky jednotlivých nervových buniek a ich molekulárnych zložiek až po zobrazovanie reprezentácií percepčných a motorických úloh v mozgu. Mnohé nedávne teoretické pokroky v neurovede boli podporené používaním počítačového modelovania.

Vedecké štúdium nervových systémov zaznamenalo v druhej polovici dvadsiateho storočia výrazný nárast, najmä vďaka revolúcii v molekulárnej biológii, elektrofyziológii a počítačovej neurovede. Podarilo sa do značných detailov pochopiť zložité procesy prebiehajúce v rámci jedného neurónu. Avšak spôsob, akým siete neurónov vytvárajú intelektuálne správanie, poznávanie, emócie a fyziologické reakcie, je stále nedostatočne pochopený.

Nervový systém sa skladá zo siete neurónov a iných podporných buniek (napríklad gliových buniek). Neuróny tvoria funkčné okruhy, z ktorých každý zodpovedá za špecifické úlohy správania na úrovni organizmu. Neurovedy teda možno študovať na mnohých rôznych úrovniach, od molekulárnej úrovne cez bunkovú úroveň až po systémovú a kognitívnu úroveň.

Základné otázky, ktorými sa zaoberá molekulárna neuroveda, zahŕňajú na molekulárnej úrovni mechanizmy, ktorými neuróny vyjadrujú a reagujú na molekulárne signály a ako axóny vytvárajú komplexné vzory prepojenia. Na tejto úrovni sa používajú nástroje molekulárnej biológie a genetiky na pochopenie toho, ako sa vyvíjajú a odumierajú neuróny a ako genetické zmeny ovplyvňujú biologické funkcie. Značný záujem je aj o morfológiu, molekulárnu identitu a fyziologické vlastnosti neurónov a o to, ako súvisia s rôznymi typmi správania. (Spôsoby, akými sa neuróny a ich spojenia menia vplyvom skúseností, sa riešia na fyziologickej a kognitívnej úrovni.)

Na bunkovej úrovni sú základnými otázkami, ktorými sa zaoberá bunková neuroveda, mechanizmy fyziologického a elektrochemického spracovania signálov v neurónoch. Zaoberajú sa tým, ako signály spracúvajú dendrity, somy a axóny a ako sa neurotransmitery a elektrické signály používajú na spracovanie signálov v neuróne.

Parasagitálna MRI hlavy u pacienta s benígnou familiárnou makrocefáliou.

Na kognitívnej úrovni sa kognitívna neuroveda zaoberá otázkami, ako sú psychologické/kognitívne funkcie vytvárané nervovými obvodmi. Vznik nových výkonných meracích techník, ako je neurozobrazovanie (napr. fMRI, PET, SPECT), elektrofyziológia a genetická analýza človeka, v kombinácii so sofistikovanými experimentálnymi technikami z kognitívnej psychológie umožňuje neurovedcom a psychológom riešiť abstraktné otázky, napríklad ako sú ľudské poznanie a emócie mapované na špecifické nervové obvody.

Neuroveda sa začína spájať aj so spoločenskými vedami a rozvíjajúce sa interdisciplinárne oblasti neuroekonómie, teórie rozhodovania a sociálnej neurovedy sa začínajú zaoberať niektorými z najzložitejších otázok týkajúcich sa interakcií mozgu a prostredia.

Neuroveda vo všeobecnosti zahŕňa všetky vedecké štúdie týkajúce sa nervového systému. Psychológiu ako vedecké štúdium duševných procesov možno považovať za podoblasť neurovedy, hoci niektorí teoretici mysle a tela tvrdia, že definícia je opačná – že psychológia je štúdium duševných procesov, ktoré možno modelovať pomocou mnohých iných abstraktných princípov a teórií, ako je behaviorizmus a tradičná kognitívna psychológia, ktoré sú nezávislé od základných nervových procesov. Termín neurobiológia sa niekedy používa zameniteľne s neurovedou, hoci prvý termín sa vzťahuje na biológiu nervového systému, zatiaľ čo druhý termín sa vzťahuje na vedu o duševných funkciách, ktoré tvoria základ konštitučných nervových obvodov. Nositeľ Nobelovej ceny Eric Kandel v knihe Principles of Neural Science (Princípy neurobiológie) tvrdí, že kognitívna psychológia je jednou z pilierových disciplín pre pochopenie mozgu v neurovede.

Neurológia a psychiatria sú lekárske špecializácie, ktoré sa zaoberajú najmä chorobami nervového systému. Tieto pojmy sa vzťahujú aj na klinické disciplíny zahŕňajúce diagnostiku a liečbu týchto ochorení. Neurológia sa zaoberá ochoreniami centrálneho a periférneho nervového systému, ako je amyotrofická laterálna skleróza (ALS) a mozgová príhoda, zatiaľ čo psychiatria sa zameriava na poruchy správania, kognitívne a emocionálne poruchy. Hranice medzi týmito dvoma odbormi sa v poslednom čase stierajú a lekári, ktorí sa špecializujú na jeden z nich, spravidla absolvujú odbornú prípravu v oboch. Neurológia aj psychiatria sú silne ovplyvnené základným výskumom v oblasti neurovedy.

Integratívna neuroveda vytvára prepojenia medzi týmito špecializovanými oblasťami.

Dôkazy o trepanácii, chirurgickej praxi vŕtania alebo vyškrabávania otvoru do lebky s cieľom vyliečiť bolesti hlavy alebo duševné poruchy alebo zmierniť tlak na lebku, ktorá sa vykonávala na pacientoch, pochádzajú z neolitu a našli sa v rôznych kultúrach po celom svete. Rukopisy z obdobia 5000 rokov pred n. l. [Ako odkazovať a prepojiť na zhrnutie alebo text] naznačujú, že Egypťania mali určité vedomosti o príznakoch poškodenia mozgu.

Prvé názory na funkciu mozgu ho považovali za akúsi „lebečnú výplň“. V Egypte sa od konca Strednej ríše mozog pravidelne odstraňoval pri príprave na mumifikáciu. V tom čase sa verilo, že srdce je sídlom inteligencie. Podľa Herodota sa počas prvého kroku mumifikácie: „Najdokonalejším postupom je vyňať čo najviac mozgu železným hákom a to, čo hák nedosiahne, sa zmieša s liekmi.“ [Ako odkazovať a odkazovať na zhrnutie alebo text].

Abulcasis, otec modernej chirurgie, vyvinul v al-Andaluse materiál a technické riešenia, ktoré sa dodnes používajú v neurochirurgii. Averroes predpokladal existenciu Parkinsonovej choroby a prisúdil sietnici vlastnosti fotoreceptorov. Avenzoar opísal meningitídu, intrakraniálnu tromboflebitídu, nádory stredného mozgu a prispel k modernej neurofarmakológii. Maimonides písal o neuropsychiatrických poruchách a opísal besnotu a intoxikáciu belladonou. Na inom mieste stredovekej Európy Vesalius (1514 – 1564) a René Descartes (1596 – 1650) tiež niekoľkokrát prispeli k neurovede.

Štúdie mozgu sa stali sofistikovanejšími po vynájdení mikroskopu a po vyvinutí farbiaceho postupu Camillom Golgim koncom 90. rokov 19. storočia, ktorý používal soľ chromanu strieborného na odhalenie zložitých štruktúr jednotlivých neurónov. Jeho techniku použil Santiago Ramón y Cajal a viedla k vytvoreniu doktríny o neurónoch, hypotézy, že funkčnou jednotkou mozgu je neurón. Golgi a Ramón y Cajal sa v roku 1906 podelili o Nobelovu cenu za fyziológiu alebo medicínu za rozsiahle pozorovania, opisy a kategorizácie neurónov v celom mozgu. Hypotézy učenia o neurónoch boli podporené experimentmi nadväzujúcimi na Galvaniho priekopnícku prácu v oblasti elektrickej vzrušivosti svalov a neurónov. Koncom 19. storočia DuBois-Reymond, Müller a von Helmholtz dokázali, že neuróny sú elektricky vzrušivé a že ich aktivita predvídateľne ovplyvňuje elektrický stav susedných neurónov.

Paralelne s týmto výskumom Paul Broca pracoval s pacientmi s poškodeným mozgom, čo naznačovalo, že určité oblasti mozgu sú zodpovedné za určité funkcie. V tom čase sa Brocove zistenia považovali za potvrdenie teórie Franza Josepha Galla, že jazyk je lokalizovaný a určité psychologické funkcie sú lokalizované v mozgovej kôre. Hypotézu lokalizácie funkcií podporili pozorovania pacientov s epilepsiou, ktoré uskutočnil John Hughlings Jackson, ktorý správne odvodil organizáciu motorickej kôry pozorovaním postupu záchvatov po tele. Wernicke ďalej rozvíjal teóriu špecializácie špecifických mozgových štruktúr pri chápaní a produkcii jazyka. Moderný výskum stále využíva Brodmannove cytoarchitektonické (vzťahujúce sa na štúdium štruktúry buniek) anatomické definície z tohto obdobia pri pokračovaní dokazovania, že pri vykonávaní špecifických úloh sa aktivujú odlišné oblasti mozgovej kôry.

Súčasné neurovedné vzdelávanie a výskumné aktivity možno veľmi zhruba rozdeliť do nasledujúcich hlavných oblastí na základe predmetu a rozsahu skúmaného systému, ako aj odlišných experimentálnych alebo učebných prístupov. Jednotliví neurovedci však často pracujú na otázkach, ktoré zahŕňajú niekoľko odlišných podoblastí.

Poznámka: V 90. rokoch 20. storočia vytvoril neurovedec Jaak Panksepp termín „afektívna neuroveda“, aby zdôraznil, že výskum emócií by mal byť odvetvím neurovedy, ktoré sa odlišuje od blízkych oblastí, ako je kognitívna neuroveda alebo behaviorálna neuroveda. V poslednom čase sa sociálny aspekt emocionálneho mozgu začlenil do tzv. sociálno-afektívnej neurovedy alebo jednoducho sociálnej neurovedy.

Bol publikovaný aj výskum, ktorý tvrdí, že niektoré princípy fair play a zlatého pravidla môžu byť vyjadrené a zakorenené v neurovedeckých a neuroetických princípoch.

Príbuzné a prekrývajúce sa oblasti

Neuroveda sa svojou interdiciplinárnou povahou prekrýva s mnohými rôznymi predmetmi a zahŕňa ich. Nižšie je uvedený zoznam súvisiacich predmetov a oblastí.

Afektívna neuroveda –
Behaviorálna neurológia –
behaviorálna genetika –
Behaviorálna neuroveda –
Rozhranie mozog-počítač –
Chronobiológia –
klinická neurofyziológia –
klinická neuroveda –
Kognitívna neuroveda –
výpočtová neuroveda –
konekomika –
vzdelávacia neuroveda –
Vývoj nervových systémov –
Zobrazovacia genetika –
Integratívna neuroveda –
Molekulárne bunkové poznávanie –
Vývoj neurónov –
Neurónové inžinierstvo –
Neurónové siete (umelé aj biologické) –
Neuroanatómia –
Neurobioinžinierstvo –
Neurobiológia –
Neurobiotika –
neurokardiológia –
neurochémia –
Neurochip –
Neurodegenerácia –
Neurovývojové poruchy –
Neurodiverzita –
Neuroekonomika –
Neuroembryológia –
Neuroendokrinológia –
neuroepidemiológia –
Neuroetika –
Neuroetológia –
Neurogastroenterológia –
Neurogenetika –
Neurozobrazovanie –
Neuroimunológia –
Neuroinformatika –
Neurointenzívna starostlivosť –
Neurolingvistika –
Neurológia –
Neurometria –
Neuromodulácia –
Neuromonitoring –
Neuroonkológia –
Neurooftalmológia –
Neuropatológia –
neurofarmakológia –
Neurofilozofia –
neurofyzika –
neurofyziológia –
Neuroplasticita –
Neuroprotetika –
Neuropsychiatria –
Neuropsychológia –
neurorádiológia –
Neuroregenerácia –
Neurorehabilitácia –
neurorobotika –
neurochirurgia –
Neurotechnológie –
Neurológia –
Neurotoxín –
Neurotransmiter –
neurológia –
psychiatria –
Zmyslové neurovedy –
Sociálna neuroveda –
Systémová neuroveda

Kategórie
Psychologický slovník

Folklór

Folklór je súbor vyjadrovacích prostriedkov kultúry, vrátane ľudových rozprávok, rozprávania a inej literatúry, ako sú mýty legendy, ústne podávané príbehy, príslovia, vtipy, ako aj ľudová viera, tanec, hudba, zvyky atď. v rámci určitej populácie, ktorá tvorí tradície (vrátane ústnych tradícií) danej kultúry, subkultúry alebo skupiny. Je to aj súbor postupov, prostredníctvom ktorých sa tieto výrazové žánre zdieľajú. Akademické a zvyčajne etnografické štúdium folklóru sa niekedy nazýva folkloristika. Slovo „folklór“ prvýkrát použil anglický antikvár William Thoms v liste, ktorý uverejnil londýnsky časopis Athenaeum v roku 1846.

Koncepcia folklóru sa vyvinula ako súčasť ideológie romantického nacionalizmu 19. storočia, čo viedlo k pretváraniu ústnych tradícií tak, aby slúžili moderným ideologickým cieľom; až v 20. storočí sa etnografi začali pokúšať o zaznamenávanie folklóru bez otvorených politických cieľov. Bratia Grimmovci, Wilhelm a Jakob Grimmovci, zozbierali ústne podávané nemecké rozprávky a v roku 1812 vydali prvú sériu pod názvom Kinder- und Hausmärchen („Rozprávky pre deti a domácnosť“).

Tento termín vymyslel v roku 1846 Angličan William Thoms, ktorý chcel použiť anglosaský výraz pre to, čo sa vtedy nazývalo „ľudové starožitnosti“. Johann Gottfried von Herder ako prvý obhajoval zámerné zaznamenávanie a uchovávanie folklóru s cieľom zdokumentovať autentického ducha, tradíciu a identitu nemeckého národa; viera, že môže existovať takáto autenticita, je jedným z princípov romantického nacionalizmu, ktorý Herder rozvíjal. Jednou z definícií je „umelecká komunikácia v malých skupinách“, ktorú vytvoril Dan Ben-Amos, vedec z Pensylvánskej univerzity, a tento termín a s ním spojená oblasť štúdia v súčasnosti zahŕňa aj neverbálne formy umenia a zvykové postupy.

K francúzsko-kanadskému folklóru patria príbehy o „začarovanej kanoe“

Folklór možno rozdeliť do štyroch oblastí štúdia: artefakt (napríklad bábiky voodoo), opísateľná a prenosná entita (ústna tradícia), kultúra a správanie (rituály). Tieto oblasti však nie sú samostatné, pretože často môže určitý predmet alebo prvok patriť do viacerých z týchto oblastí.

Folklór ako opísateľná a prenosná entita

Folklór môže obsahovať náboženské alebo mýtické prvky, ale rovnako sa zaoberá aj niekedy všednými tradíciami každodenného života. Folklór často spája praktické a ezoterické do jedného príbehového balíka. Často sa zamieňal s mytológiou a naopak, pretože sa predpokladalo, že každý obrazný príbeh, ktorý sa netýka dominantných vtedajších názorov, nemá rovnaký status ako tieto dominantné názory. Preto rímske náboženstvo kresťania nazývajú „mýtom“. Takto sa „mýtus“ aj „folklór“ stali všeobecnými termínmi pre všetky obrazné rozprávania, ktoré nezodpovedajú dominantnej štruktúre viery.

Niekedy má „folklór“ náboženský charakter, ako napríklad príbehy waleského Mabinogionu alebo príbehy islandskej skaldskej poézie. Mnohé príbehy v Zlatej legende Jakuba de Voragine obsahujú aj folklórne prvky v kresťanskom kontexte: príkladom takejto kresťanskej mytológie sú motívy utkané okolo svätého Juraja alebo svätého Krištofa. V tomto prípade sa pojem „folklór“ používa v pejoratívnom zmysle. To znamená, že hoci príbehy o Odinovi Pútnikovi majú pre Nórov, ktorí ich vytvorili, náboženskú hodnotu, pretože nezapadajú do kresťanskej konfigurácie, kresťania ich nepovažujú za „náboženské“ a môžu ich namiesto toho označovať za „folklór“.

„Ľudové rozprávky“ je všeobecný pojem pre rôzne druhy tradičného rozprávania. Rozprávanie príbehov sa zdá byť kultúrnym univerzálom, ktorý je spoločný pre základné aj zložité spoločnosti. Dokonca aj formy, ktoré ľudové rozprávky nadobúdajú, sú v jednotlivých kultúrach určite podobné a porovnávacie štúdie tém a spôsobov rozprávania úspešne poukazujú na tieto vzťahy. Taktiež sa považuje za ústne rozprávanie, ktoré sa má rozprávať pre všetkých.

Na druhej strane sa folklór môže použiť na presný opis obrazového rozprávania, ktoré nemá posvätný alebo náboženský obsah. V jungovskom ponímaní, ktoré je len jednou z metód analýzy, sa môže namiesto toho týkať nevedomých psychologických vzorcov, inštinktov alebo archetypov mysle. Môžu, ale nemusia mať fantastické prvky (napríklad mágiu, éterické bytosti alebo personifikáciu neživých predmetov). Tieto ľudové rozprávky môžu, ale nemusia vychádzať z náboženskej tradície, ale napriek tomu hovoria o hlbokých psychologických otázkach. Známa ľudová rozprávka „Jeníček a Mařenka“ je príkladom tejto jemnej hranice. Zjavným účelom tejto rozprávky môže byť v prvom rade prozaické poučenie o bezpečnosti v lese alebo v druhom rade varovný príbeh o nebezpečenstve hladu pre veľké rodiny, ale jej skrytý význam môže vyvolávať silnú emocionálnu odozvu vďaka všeobecne zrozumiteľným témam a motívom, ako sú „Strašná matka“, „Smrť“ a „Pokánie s otcom“.

K súčasným rozprávaniam bežným v západnom svete patrí mestská legenda. Existuje však mnoho foriem folklóru, ktoré sú také bežné, že si väčšina ľudí neuvedomuje, že ide o folklór, ako sú hádanky, detské riekanky a strašidelné príbehy, fámy (vrátane konšpiračných teórií), klebety, etnické stereotypy a sviatočné zvyky a rituály životného cyklu. Rozprávania o únosoch do UFO možno v istom zmysle považovať za preformulovanie príbehov z predkresťanskej Európy alebo dokonca takých príbehov v Biblii, ako je vystúpenie Eliáša do neba. Adrienne Mayor v úvode bibliografie k tejto téme poznamenala, že väčšina moderných folkloristov si zväčša neuvedomuje klasické paralely a precedensy v materiáloch, ktoré sú len čiastočne zastúpené známym označením Aesopica: „Starogrécka a rímska literatúra obsahuje bohaté zásoby folklóru a ľudových predstáv, z ktorých mnohé majú náprotivky v moderných súčasných legendách“ (Mayor, 2000).

Základom výskumu štruktúry folklórnych textov sa stala klasická štúdia Vladimíra Proppa Morfológia ľudovej rozprávky (1928). Propp objavil jednotnú štruktúru ruských rozprávok. Jeho kniha bola preložená do angličtiny, taliančiny, poľštiny a ďalších jazykov. Anglický preklad vyšiel v USA v roku 1958, približne 30 rokov po vydaní originálu. Stretla sa s pochvalnými recenziami a významne ovplyvnila neskorší výskum folklóru a vo všeobecnosti štrukturálnu sémantiku. jeho práca síce vychádzala zo syntagmatickej štruktúry, ale poskytla priestor na pochopenie štruktúry ľudovej rozprávky, kde objavil tridsaťjeden funkcií ľudovej rozprávky

Prvky ako bábiky, ozdobné predmety používané pri náboženských rituáloch, ručne stavané domy a stodoly, ručne vyrábané odevy a iné remeselné výrobky sa považujú za ľudové artefakty, ktoré sa zaraďujú do oblasti „materiálnej kultúry“. Okrem toho sa za folklórne artefakty môžu považovať aj figúrky, ktoré zobrazujú postavy z ľudovej slovesnosti, ako napríklad sošky troch múdrych opíc, v závislosti od toho, ako sa v rámci kultúry používajú. Rozhodujúca definícia by závisela od toho, či sa artefakty používajú a oceňujú v rámci tej istej komunity, v ktorej boli vyrobené, a či sa riadia estetikou komunity.

Folklorista William Bascom tvrdí, že folklór má mnoho kultúrnych aspektov, napríklad umožňuje uniknúť pred spoločenskými dôsledkami. Okrem toho môže folklór slúžiť aj na potvrdenie kultúry (romantický nacionalizmus), ako aj na odovzdávanie morálky a hodnôt kultúry. Folklór môže byť aj koreňom mnohých kultúrnych typov hudby. Folk, country, blues a bluegrass pochádzajú z amerického folklóru. Príkladmi umelcov, ktorí využili folklór na vytvorenie krásnej hudby, sú napr: Jake and the bur-tones, Bill Monroe, Flatt and Scruggs, Old Crow Medicine Show, Jim Croce a mnohí ďalší. Folklór sa môže použiť aj na presadenie spoločenského tlaku alebo na jeho zmiernenie v prípade humoru a karnevalu. Okrem toho folkloristi skúmajú lekárske, nadprirodzené, náboženské a politické systémy viery ako podstatnú, často nevyslovenú súčasť expresívnej kultúry.

Mnohé rituály možno považovať za folklórne, či už sú formalizované v kultúrnom alebo náboženskom systéme (napr. svadby, krsty, dožinky), alebo sa praktizujú v rodinnom či svetskom kontexte. Napríklad v niektorých častiach Spojených štátov (ako aj v iných krajinách) sa po pôrode kladie pod matrac nôž alebo nožnice, aby sa „prestrihli pôrodné bolesti“. Okrem toho možno detské hry na odpočítavanie definovať ako behaviorálny folklór.

Kategórie
Psychologický slovník

Sexuálna motivácia a hormóny

Sexuálnu motiváciu ovplyvňujú hormóny ako testosterón, estrogén, progesterón, oxytocín a vazopresín. U väčšiny druhov cicavcov pohlavné hormóny riadia schopnosť sexuálneho správania. Pohlavné hormóny však priamo neregulujú schopnosť kopulácie u primátov (vrátane človeka). Pohlavné hormóny u primátov sú skôr len jedným z vplyvov na motiváciu k sexuálnemu správaniu.

Meranie sexuálnej motivácie

Sexuálnu motiváciu možno merať pomocou rôznych techník. Na zisťovanie úrovne sexuálnej motivácie u ľudí sa bežne používajú sebahodnotiace merania, ako je napríklad Dotazník sexuálnej túžby. Techniky vlastného hlásenia, ako je falošné potrubie, sa môžu použiť na zabezpečenie toho, aby jednotlivci nefalšovali svoje odpovede s cieľom reprezentovať sociálne žiaduce výsledky. Sexuálnu motiváciu možno implicitne skúmať aj prostredníctvom frekvencie sexuálneho správania vrátane masturbácie.

Zdá sa, že testosterón je hlavným faktorom, ktorý prispieva k sexuálnej motivácii samcov primátov vrátane ľudí. Ukázalo sa, že eliminácia testosterónu v dospelosti znižuje sexuálnu motiváciu u samcov ľudí aj samcov primátov. U samcov ľudí, ktorým bola potlačená funkcia semenníkov pomocou anatagonistu GnRH, sa dva týždne po zákroku znížila sexuálna túžba a masturbácia. Výskum na samcoch opíc druhu rhesus naznačuje, že testosterón funguje tak, že zvyšuje sexuálnu motiváciu, čím motivuje samcov súťažiť o prístup k sexuálnym partnerkám. Predpokladá sa, že motivačné účinky testosterónu u samcov opíc rodu rhesus podporujú úspešnú sexuálnu súťaž a môžu byť obzvlášť dôležitým motivačným nástrojom pre nízko postavené samce. Je dôležité poznamenať, že eliminácia testosterónu u primátov neznižuje schopnosť kopulovať; skôr znižuje motiváciu kopulovať.

Predpokladá sa tiež, že hladina testosterónu u mužov súvisí s typom vzťahu, v ktorom sa nachádzajú. Muži zapojení do polyamorných vzťahov vykazujú vyššie hladiny testosterónu ako muži zapojení do vzťahov s jedným partnerom alebo slobodní muži. Možno muži, ktorí majú vyššie hladiny testosterónu, sú viac sexuálne motivovaní, a preto vyhľadávajú viacero sexuálnych vzťahov. Toto je však len jedna z interpretácií výsledkov a je potrebné vykonať ďalší výskum, aby sa určil priamy vzťah medzi hladinami testosterónu a sexuálnou motiváciou u mužov.

Ukázalo sa, že hladiny testosterónu u mužov sa líšia v závislosti od ovulačného stavu žien. Muži, ktorí boli vystavení vôňam ovulujúcich žien, zaznamenali vyššiu hladinu testosterónu ako muži, ktorí boli vystavení vôňam neovulujúcich žien. Vystavenie ovulačným signálom žien môže zvýšiť hladinu testosterónu, čo môže zvýšiť motiváciu mužov k sexuálnemu správaniu a jeho iniciovaniu. Tieto vyššie hladiny testosterónu môžu v konečnom dôsledku zvýšiť reprodukčný úspech samcov vystavených ovulačným signálom samíc.

Hormóny oxytocín a vazopresín môžu tiež pomáhať regulovať sexuálnu motiváciu u mužov. Oxytocín sa u ľudských mužov uvoľňuje pri orgazme a podporuje emocionálnu väzbu aj sexuálne potešenie. Na základe modelu sexuálnej motivácie založeného na potešení môže zvýšené sexuálne potešenie, ktoré nastáva po uvoľnení oxytocínu, podporiť motiváciu k budúcim sexuálnym aktivitám. Vazopresín sa podieľa na fáze mužského vzrušenia. Ukázalo sa, že hladiny vazopresínu sa zvyšujú počas erekcie pri mužskom sexuálnom vzrušení a po ejakulácii klesajú späť na východiskovú hodnotu. Zvýšenie vazopresínu počas erektilnej reakcie môže priamo súvisieť so zvýšenou motiváciou k sexuálnemu správaniu.

Vzťah medzi hormónmi a sexuálnou motiváciou žien nie je tak dobre známy. Estrogén a progesterón zvyčajne regulujú motiváciu k sexuálnemu správaniu samíc u cicavcov. Konkrétne sa ukázalo, že estrogény pozitívne korelujú so zvýšením sexuálnej motivácie samíc a progesterón sa spája s poklesom sexuálnej motivácie samíc. Periovulačné obdobie menštruačného cyklu samíc sa často spája so zvýšenou vnímavosťou samíc a sexuálnou motiváciou. Počas tejto fázy cyklu sú estrogény u ženy zvýšené a hladiny progesterónu sú nízke. V tomto období môže párenie viesť k otehotneniu samice.

Ukázalo sa, že ženy v rôznych fázach menštruačného cyklu vykazujú rozdiely v sexuálnej príťažlivosti. Heterosexuálne ženy, ktoré nepoužívajú tabletky a sú v období ovulácie (vysoká hladina estrogénov), uprednostňujú vôňu mužov s nízkou hladinou kolísavej asymetrie. Ovulujúce heterosexuálne ženy tiež prejavujú preferencie voči mužským tváram a uvádzajú väčšiu sexuálnu príťažlivosť k iným mužom, ako je ich súčasný partner. Z evolučného hľadiska môže zvýšenie estrogénov počas plodného obdobia u samíc nasmerovať sexuálnu motiváciu k samcom s preferenčnými génmi (hypotéza dobrých génov).

Po prirodzenej alebo chirurgicky vyvolanej menopauze u mnohých žien dochádza k poklesu sexuálnej motivácie. Menopauza je spojená s rýchlym poklesom estrogénov, ako aj so stabilným tempom poklesu androgénov. Predpokladá sa, že pokles hladiny estrogénov a androgénov je príčinou zníženej úrovne sexuálnej túžby a motivácie u žien po menopauze, hoci priamy vzťah nie je dobre známy.

Vo svojich memoároch She’s Not There: Jennifer Finney Boylan napísala, že užívanie estrogénov a antiandrogénov výrazne znížilo jej libido, a v memoároch transsexuálky Julie Serano Whipping Girl: A Transsexual Woman on Sexism and the Scapegoating of Femininity (Transsexuálna žena o sexizme a obetnom baránkovi ženskosti) Serano v časti svojej knihy, ktorú opísala ako obmedzenú na hormonálne zmeny, ktoré podľa nej zažíva mnoho trans žien, s ktorými sa rozprávala, napísala, že prudký pokles sexuálneho apetítu bola prvá vec, ktorú si všimla, keď začala užívať estrogény a antiandrogény.

Vzťah medzi testosterónom a sexuálnou motiváciou žien je trochu nejednoznačný. Výskum naznačuje, že androgény, ako napríklad testosterón, samy o sebe nestačia na vyvolanie sexuálnej motivácie u žien. Najmä štúdie s makakmi rhesus pozorovali, že testosterón nebol významne spojený s odchýlkami v úrovni sexuálnej motivácie u samíc. Niektoré výskumy s nehumánnymi primátmi však naznačujú úlohu androgénov v sexuálnom správaní samíc. Adrenalektomované samice opíc rodu rhesus vykazovali zníženú sexuálnu vnímavosť samíc. Neskoršie štúdie odhalili, že táto znížená sexuálna vnímavosť je špecifická pre elimináciu androgénov, ktoré sa môžu premeniť na estrogén.

Vzťah medzi testosterónom a sexuálnou motiváciou u žien je tiež pomerne zložitý. Polyamorné ženy majú vyššiu hladinu testosterónu aj vyššie skóre v meraniach sexuálnej túžby ako ženy, ktoré sú slobodné, alebo ženy, ktoré sú vo vzťahu s jedným partnerom. Jednou z interpretácií týchto zistení je, že vyššia hladina testosterónu u žien súvisí s väčšou sexuálnou túžbou a väčšou motiváciou zapojiť sa do viacerých sexuálnych vzťahov.

Oxytocín a vazopresín sa tiež podieľajú na sexuálnej motivácii žien. Oxytocín sa uvoľňuje pri orgazme a súvisí so sexuálnym potešením aj s vytváraním citových väzieb. Emocionálna blízkosť môže byť obzvlášť silným prediktorom sexuálnej motivácie u žien. Nedostatočné uvoľňovanie oxytocínu môže naopak znižovať sexuálne vzrušenie a motiváciu u žien. Vysoké hladiny vazopresínu môžu viesť k zníženiu sexuálnej motivácie u žien. Bola pozorovaná súvislosť medzi uvoľňovaním vazopresínu a agresivitou, ktorá môže zhoršovať sexuálne vzrušenie a sexuálnu motiváciu žien tým, že vedie k pocitom zanedbávania a nepriateľstva voči sexuálnemu partnerovi.

Hormonálne a neprimátske druhy

Hormonálne vplyvy na sexuálnu motiváciu sú oveľa jasnejšie pochopené u samíc neprimátov. Bolo zistené, že potlačenie estrogénových receptorov vo ventromediálnom jadre hypotalamu u samíc potkanov znižuje proceptivitu a receptivitu samíc. Proceptivita a receptivita u samíc potkanov sú ukazovateľmi sexuálnej motivácie, čo naznačuje priamy vzťah medzi hladinami estrogénov a sexuálnou motiváciou. Okrem toho samice potkanov, ktoré dostávali dávky estrogénu a progesterónu, častejšie vynakladali úsilie na získanie sexuálnej pozornosti od samca potkana. Ochota samíc potkanov dostať sa k samcom sa považovala za priame meradlo úrovne sexuálnej motivácie samíc.

U samíc potkanov, ktoré práve porodili, bolo pozorované zvýšenie vazopresínu. Vazopresín sa spája s agresívnym a nepriateľským správaním a predpokladá sa, že znižuje sexuálnu motiváciu samíc. Pozorovalo sa, že vazopresín podaný do mozgu samíc potkanov vedie k okamžitému zníženiu sexuálnej motivácie.

O vplyve hormónov na sexuálnu motiváciu sexuálnych menšín sa uskutočnilo len málo výskumov. Jedna štúdia sledovala vzťah medzi hormónmi a sexuálnou motiváciou u lesbických a bisexuálnych žien. Lesbické ženy, ktoré boli na vrchole plodného cyklu (spojeného so zvýšenou hladinou estrogénu), uvádzali zvýšenú motiváciu pre sexuálny kontakt so ženami. Bisexuálne ženy uvádzali len mierny nárast sexuálneho kontaktu motivovaného rovnakým pohlavím počas vrcholu hladiny estrogénu. Táto štúdia potvrdzuje sexuálne motivačné účinky estrogénu na ženy zo sexuálnych menšín.

Kategórie
Psychologický slovník

Neurosis

V modernej psychológii je pojem neuróza, známy aj ako psychoneuróza alebo neurotická porucha, všeobecný pojem, ktorý označuje akúkoľvek duševnú nerovnováhu, ktorá spôsobuje utrpenie, ale nenarúša racionálne myslenie alebo schopnosť jednotlivca fungovať v každodennom živote. Ako choroba predstavuje psychiatrický stav, pri ktorom sa emocionálne utrpenie alebo nevedomý konflikt prejavuje rôznymi telesnými, fyziologickými a duševnými poruchami (ako telesné príznaky, úzkosti alebo strach a fóbie). Asi najjednoduchšie sa definuje ako „slabá schopnosť prispôsobiť sa prostrediu, neschopnosť zmeniť svoje životné vzorce a neschopnosť rozvinúť bohatšiu, komplexnejšiu a uspokojivejšiu osobnosť“. (Boeree 2002) Neuróza by sa nemala zamieňať s psychózou, ktorá sa vzťahuje na závažnejšie poruchy.

Tento pojem sa spája so skutočnou poruchou alebo chorobou, ale podľa jeho všeobecnej definície je neuróza normálnou ľudskou skúsenosťou, súčasťou ľudského stavu. Väčšina ľudí je v určitej forme postihnutá neurózou. Psychologický problém sa vyvinie, keď neurózy začnú zasahovať do normálneho fungovania, ale nie výrazne ho narúšať, a tak spôsobujú jednotlivcovi úzkosť. Často sa stáva, že mechanizmy zvládania, ktoré sa používajú na „odvrátenie“ úzkosti, situáciu len zhoršujú a spôsobujú ďalšie utrpenie. V súvislosti s touto stratégiou zvládania bola dokonca definovaná ako „symbolické správanie na obranu pred nadmernou psychobiologickou bolesťou…“, ktoré „… sa samo udržiava, pretože symbolické uspokojenie nemôže naplniť skutočné potreby“. (Janov 1998)

Niektoré neurózy môžu mať korene v obranných mechanizmoch ega, ale tieto dva pojmy nie sú synonymá. Obranné mechanizmy sú normálnym spôsobom rozvoja a udržiavania konzistentného pocitu vlastného ja (ega), zatiaľ čo neurózami by sa mali nazývať len tie vzorce myslenia a správania, ktoré spôsobujú ťažkosti v živote.

Neuróza je v psychoanalytickej teórii neúčinná stratégia zvládania, ktorú Sigmund Freud označil za situáciu, keď snaha ega vyriešiť emocionálne konflikty medzi Id a Superegom pomocou jedného alebo viacerých mechanizmov zvládania alebo obrany zlyháva. Ako uvádza sám Freud vo svojich Úvodných prednáškach, človek „ochorie na neurózu len vtedy, ak jeho ego stratilo schopnosť nejakým spôsobom alokovať svoje libido“. Podobne aj v teórii analytickej psychológie Carla Junga je neuróza výsledkom konfliktu dvoch psychických obsahov, z ktorých jeden musí byť nevedomý.

… úzkosť, smútok alebo depresia, hnev, podráždenosť, duševný zmätok, nízky pocit vlastnej hodnoty atď., behaviorálne symptómy, ako je fóbické vyhýbanie sa, ostražitosť, impulzívne a nutkavé konanie, letargia atď., kognitívne problémy, ako sú nepríjemné alebo rušivé myšlienky, opakovanie myšlienok a posadnutosť, zvyčajné fantazírovanie, negativizmus a cynizmus atď. Z interpersonálneho hľadiska neuróza zahŕňa závislosť, agresivitu, perfekcionizmus, schizoidnú izoláciu, sociokultúrne nevhodné správanie atď (Boeree 2002).

Hoci sa na neurózy zameriava psychoanalýza, psychoterapia/poradenstvo alebo iné psychiatrické techniky, stále sa vedú polemiky o tom, či aj títo odborníci dokážu stanoviť presnú a spoľahlivú diagnózu a či sú mnohé z výsledných liečebných postupov vhodné, účinné a spoľahlivé. Niektoré štúdie nepreukazujú žiadny dodatočný prínos získaný z terapií rozhovorom v porovnaní s inými druhmi (neškoleného) osobného sprevádzania a diskusie.

Hoci tradičné terapie rozhovorom (napr. psychoanalýza) povzbudzujú pacienta, aby skúmal tieto myšlienkové vzorce, možno argumentovať, že kognitívna terapia (ktorá ponúka pacientom konkrétne usmernenia na pretváranie a nahrádzanie starých vzorcov novými, funkčnejšími) by mala byť účinnejšia. Keďže sa však kognitívna terapia spolieha na logickú a rozumnú komunikáciu a myšlienkové vzorce, môže sa stať, že mnohí pacienti nie sú dostatočne inteligentní a sebakontrolovaní na to, aby mali z týchto techník prospech. Je potrebný ďalší výskum o vzťahu medzi rôznymi typmi inteligencie, osobnosťou a reakciou pacienta na rôzne techniky liečby.

História a používanie pojmu

Tento termín zaviedol škótsky lekár William Cullen v roku 1769 na označenie „porúch zmyslov a pohybu“ spôsobených „všeobecným postihnutím nervového systému“. Označoval ním rôzne nervové poruchy a symptómy, ktoré sa nedali vysvetliť fyziologicky. Pochádza z dvoch gréckych slov: neuron (nerv) a osis (chorý alebo abnormálny stav).

V priebehu svojej histórie sa pojem „neuróza“, hoci sa vo všeobecnosti drží vyššie uvedených definícií, používal ako súhrnný termín pre mnohé medicínske alebo psychologické javy. Čiastočne kvôli tejto nedostatočnej definícii sa už klinicky bežne nepoužíva. Súčasné klasifikačné systémy upustili od kategórie neurózy; DSM-IV túto kategóriu úplne vylúčil. Poruchy, ktoré sa predtým označovali ako neurózy, sa teraz opisujú pod špecifickejšími poruchami, ako sú úzkosti, depresie a poruchy osobnosti. Napriek tomu zostáva používanie termínu neuróza kontroverzné a tvrdí sa, že je potrebné nahradiť ho vhodnejším termínom.

Kategórie
Psychologický slovník

Tanečná terapia

Tanečná terapia alebo tanečno-pohybová terapia je psychoterapeutické využitie pohybu (a tanca) pri emocionálnych, kognitívnych, sociálnych, behaviorálnych a fyzických stavoch. Je to forma expresívnej terapie. Certifikovaní taneční terapeuti majú magisterskú úroveň vzdelania.

Tanečná terapia je založená na predpoklade, že telo a myseľ sú vzájomne prepojené kontinuum (pozri bodymind) a že stav tela môže rôznym spôsobom ovplyvňovať duševnú a emocionálnu pohodu. Na rozdiel od umeleckého tanca, ktorý sa zvyčajne zaoberá estetickým vzhľadom pohybu, tanečná terapia skúma podstatu celého pohybu. Prostredníctvom pozorovania a zmeny kinestetických pohybov klienta taneční pohyboví terapeuti diagnostikujú a pomáhajú riešiť rôzne psychické problémy. Keďže každý vedomý človek sa môže na určitej úrovni hýbať, táto terapia môže pracovať s akoukoľvek populáciou.

Marion Chaceová sa považuje za hlavnú zakladateľku dnešnej tanečnej terapie v Spojených štátoch.

V Spojenom kráľovstve bola táto profesia premenovaná na tanečnú pohybovú psychoterapiu, aby odrážala psychoterapeutickú povahu tejto práce (pozri diskusiu Meekums 2002).

LMA alebo Labanova pohybová analýza je tiež súčasťou tanečnej pohybovej terapie, pretože sa používa na kategorizáciu pohybov do úsilia, ktoré možno použiť ako náhľad na duševný stav pacienta.

Kategórie
Psychologický slovník

Hanba

Hanba je psychologický stav a forma náboženskej, politickej, súdnej a sociálnej kontroly, ktorá pozostáva z myšlienok, emocionálnych stavov, fyziologických stavov a súboru správania, vyvolaného vedomím alebo uvedomením si zneuctenia, hanby alebo odsúdenia. Skutočná hanba je spojená so skutočnou potupou, hanbou alebo odsúdením. Falošná hanba je spojená s falošným odsúdením, ako je to v dvojzmyselnej forme falošnej hanby; „to, čo sme mu urobili, si spôsobil sám“. Terapeut John Bradshaw nazýva hanbu „emóciou, ktorá nám dáva najavo, že sme koneční“.

Zahanbovať znamená vyvolávať hanbu u iných tým, že sa útočí na osobnú dôstojnosť osoby alebo skupiny alebo sa táto dôstojnosť ničí. Hanbu možno vyvolať verbálne zosmiešňovaním, nadávaním alebo verejným odhaľovaním zraniteľnosti alebo slabosti osoby alebo skupiny; a fyzicky napadnutím, znásilnením a bitím. Zahanbujúce činy útočia na ľudskú dôstojnosť osoby alebo skupiny a znižujú ju a vyčleňujú ju z ľudskej rodiny.

Keď niekto povie: „Mal by si sa hanbiť“, často tým myslí, že cieľová skupina urobila niečo, o čom sa oprávnene alebo neoprávnene domnieva, že je to hanba. Niekedy sa táto forma zahanbenia skracuje na „Hanbi sa.“ Táto forma zahanbenia skôr zahanbuje cieľ ako ľudskú bytosť než samotný čin.

Hanba útočí na ľudskú dôstojnosť. Keďže hanba je komplikovaný a často tabuizovaný stav, ľudia si pri hanobení druhých často zamieňajú hanbu s vinou (pozri nižšie vinu a vysvetlenia). Okrem toho pre tých, ktorým záleží na ľudskej dôstojnosti, je vždy dôležité oddeliť falošné odsúdenie od skutočnej viny, pretože falošné zahanbenie sa často používa ako forma vzťahovej agresie voči nevinným ľuďom.

Je tiež možné zahanbiť sa pravými alebo falošnými formami sebaobviňovania. Kanadský film Black Robe v jednej z názorných foriem ukazuje katolíckeho kňaza, ktorý sa bičuje za to, že má zakázané túžby. Iná forma zahanbovania sa vyskytuje u ľudí, ktorí spájajú svoju vnútornú sebaúctu s vonkajšími podmienkami, ako napríklad: „Prehral som, preto som lúzer.“, „Odmietol ma, preto nie som dobrý.“ alebo „Zasiahla nás prílivová vlna, preto sme sa mýlili“. Keďže hanba za seba často závisí od internalizovaných ideológií hanblivého verzus nehanebného sebectva, často ide o mocnú, ale skrytú formu náboženskej, právnej alebo sociálnej kontroly, ktorá sa začína už v detstve.

Zahanbovanie sa môže byť internalizované ako identita po zneužití. Osoba môže mať pocit, že jej dôstojnosť bola natrvalo stratená, buď tým, že je členom skupiny, ktorá je spoločensky stigmatizovaná, alebo tým, že zažíva zneužívanie alebo výsmech. Deti sú počas svojho vývoja obzvlášť zraniteľné voči vytvoreniu identity hanobenia sa.

Neexistuje štandardný rozdiel medzi hanbou a vinou. Kultúrna antropologička Ruth Benedictová opisuje hanbu ako porušenie kultúrnych alebo spoločenských hodnôt, zatiaľ čo pocity viny vyplývajú z porušenia vnútorných hodnôt. Je možné cítiť sa zahanbene za myšlienky alebo správanie, o ktorých nikto nevie, rovnako ako cítiť sa vinný za činy, ktoré získavajú súhlas iných. Terapeuti Fossum a Mason však v knihe Facing Shame (Tvárou v tvár hanbe) uvádzajú: „Zatiaľ čo vina je bolestivý pocit ľútosti a zodpovednosti za svoje činy, hanba je bolestivý pocit o sebe ako o osobe.“ Hanba je potrebná na stanovenie hraníc, a to v detstve, pretože malé deti nie sú schopné samé spájať príčiny a následky. Keď však deti lepšie dokážu posúdiť svoje vlastné činy, pocit viny sa stáva bývalým svedomím. Hoci vo všeobecnosti vina usmerňuje svedomie dospelých, vnútorný stud je často prítomný aj u dospelých, keďže zahanbenie je v kultúrach na celom svete formou náboženskej, politickej a/alebo právnej kontroly.

Hanba sa od rozpakov líši tým, že nemusí nevyhnutne zahŕňať verejné poníženie: človek sa môže hanbiť za čin, o ktorom vie len on sám, ale aby sa cítil trápne, musí byť jeho konanie odhalené ostatným. Hanba tiež nesie konotáciu reakcie na vlastnosti, ktoré sa považujú za morálne nesprávne, zatiaľ čo človek môže byť v rozpakoch v súvislosti s činmi, ktoré sú morálne neutrálne, ale spoločensky neprijateľné (napríklad nehoda). Iný názor na rozdiel medzi hanbou a rozpakmi je, že tieto dve emócie ležia na kontinuu a líšia sa len intenzitou. Túžba ponoriť sa do zeme a zmiznúť z dohľadu, skryť sa pred očami, ktoré sú svedkami našich rozpakov alebo poníženia, je spoločná obom.

Psychológovia často používajú termín „toxický“ stud na označenie falošného, a teda patologického studu. Terapeut John Bradshaw uvádza, že toxický stud je v deťoch vyvolaný všetkými formami zneužívania detí. Incest a iné formy sexuálneho zneužívania detí môžu spôsobiť obzvlášť silný toxický stud. Toxický stud často vyvoláva tzv. komplexnú traumu u detí, ktoré sa s toxickým studom nedokážu vyrovnať v jeho priebehu a disociujú ho, kým sa s ním nedokážu vyrovnať. Podľa Bradshawovej môže správanie spojené s toxickým zahanbením zahŕňať perfekcionizmus, snahu o kontrolu, hnev, obviňovanie, odsudzovanie, pohŕdanie, povyšovanie, starostlivosť a pomoc, obľubovanie ľudí a závisť.

Hanba (a zahanbovanie) sa často spája s mučením (pozri psychológiu mučenia). Je tiež hlavným znakom trestu, vyhýbania sa alebo ostrakizmu. V závislosti sa hanba často vyskytuje u obetí zanedbávania detí, zneužívania detí a množstva iných trestných činov proti deťom. Rodičovský incest považujú detskí psychológovia za najvyššiu formu hanby.

Hanba je kľúčovou (aj keď kontroverznou) témou náboženstva. Náboženstvá, ktoré tvrdia, že iba Boh alebo iné duchovné bytosti sú v tomto zmysle dokonalé, pripisujú ľuďom určitý druh hanby. V mnohých prípadoch sa táto hanba spája so sexualitou a inými telesnými charakteristikami ľudských bytostí, hoci iní by tvrdili, že hanbou by mali byť len hriešne prejavy týchto charakteristík.

Náboženská viera môže byť základom hanby, pretože hanba odráža internalizované predstavy o tom, čo je správne a vhodné a čo je zlé a nevhodné. To znamená, že mučiace taktiky, ktorých cieľom je zahanbiť náboženských prívržencov, môžu ostatných ľudí len dráždiť (napr. nahota). Naopak, náboženstvá môžu spájať česť s určitým správaním (napr. mučeníctvo v kresťanstve, závoje v islame), ktoré ostatní považujú za hanebné. Zdá sa, že predstavy a sila, s akou sú náboženské (a iné) predstavy zastávané, ovplyvňujú to, či sa u subjektu hanba vyskytuje a do akej miery.

Psychológovia nedávno zaviedli pojem zástupný stud, ktorý sa vzťahuje na prežívanie hanby v mene inej osoby. Jednotlivci sa líšia v tendencii prežívať zástupný stud, ktorý súvisí s neuroticizmom a s tendenciou prežívať osobný stud. Ľudia s extrémnym sklonom k hanbe môžu dokonca zažívať vicarious shame: hanbu v mene inej osoby, ktorá už pociťuje hanbu v mene tretej strany (prípadne v mene vlastného jednotlivca).

Hanba sa tiež všeobecne považuje za jeden z pilierov socializácie vo všetkých spoločnostiach.

Hanba je zakotvená v právnom precedense ako pilier trestu a zdanlivej nápravy.

V psychoanalytickej literatúre sa hanba spája s narcizmom. Je to jedna z najintenzívnejších emócií. Jedinec, ktorý prežíva hanbu, sa môže cítiť úplne opovrhnutiahodný, bezcenný a má pocit, že neexistuje žiadne vykúpenie.

Podľa antropologičky Ruth Benedictovej možno kultúry klasifikovať podľa toho, či sa v nich kladie dôraz na používanie hanby alebo viny na reguláciu sociálnych aktivít ich členov. Niektoré ázijské kultúry, napríklad Čína a Japonsko, sa považujú za kultúry hanby. Európske a moderné americké kultúry, ako napríklad Spojené štáty, sa považujú za kultúry viny. Napríklad o tradičnej japonskej a starovekej gréckej spoločnosti sa niekedy hovorí, že sú skôr „založené na hanbe“ než na „vine“ v tom zmysle, že sociálne dôsledky „pristihnutia“ sa považujú za dôležitejšie než individuálne pocity alebo zážitky aktéra.

Zdieľané názory a očakávané správanie, ktoré vyvolávajú pocit hanby (ako aj s tým spojenú výčitku), ak ich jednotlivec poruší, sú v každom prípade veľmi účinné pri usmerňovaní správania v skupine alebo spoločnosti.

Hanba je obľúbenou formou kontroly, ktorú používajú ľudia, ktorí sa dopúšťajú vzťahovej agresie, známej (nesprávne) aj ako šikanovanie žien. Je to silná zbraň v manželstve, rodine a cirkevnom prostredí. Používa sa aj na pracovisku ako forma skrytej sociálnej kontroly alebo agresie.

Psychopatológia. Personality and Individual Differences, 17, 719-722.

Hanba: (s. 176-190): New York:
Oxford University Press.

prežívanie vo vzťahu k depresii. Personality and Individual Differences, 36, 1143-1153.

Gilbert, P. (1998). Čo je hanba? Niektoré základné otázky a kontroverzie. In, P. Gilbert &
B. Andrews, (eds) Shame: In: Interpersonal Behavior, Psychopathology and Culture. (s. 3-36).
New York: Oxford University Press.

„iný ako hanba“. Personality and Individual Differences, 17, 713-717.

psychoterapeutické aspekty. In, P. Gilbert & B. Andrews (eds.). Shame: Interpersonal .
Behavior, Psychopathology and Culture (s. 225-245). New York: Oxford University Press.

Medicine, 147, 1653-1658.

of the Social Sciences, 70, 1181-1204

Sociologická revue, 53, 395-406.

(eds). Hanba: Interpersonálne správanie, psychopatológia a kultúra (s. 191-205). New
York: Oxford University Press

Náklonnosť – Ambivalencia – Hnev – Zlosť – Rozčúlenie – Očakávanie – Úzkosť – Apatia – Úžas – Nuda – Pokoj – Súcit – Zmätok – Pohŕdanie – Spokojnosť – Zvedavosť – Depresia – Zúfalstvo – Sklamanie – Znechutenie – Pochybnosti – Extáza – Rozpaky – Empatia – Prázdnota – Nadšenie – Závisť – Epifánia – Zjavenie – Eufória – Fanatizmus – Strach – Frustrácia – Uspokojenie – Vďačnosť – Smútok – Pocit viny – Šťastie – Nenávisť – Domovská tieseň – Nádej – Nepriateľstvo – Poníženie – Hystéria – Inšpirácia – Záujem – Žiarlivosť – Láskavosť – Vápno – Osamelosť – Láska – Chtíč – Melanchólia – Nostalgia – Panika – Trpezlivosť – Ľútosť – Pýcha – Hnev – Ľútosť – Výčitky – Pokánie – Rozhorčenie – Spravodlivé rozhorčenie – Smútok – Saudade – Schadenfreude – Sehnsucht – Seba-ľútosť – hanba – plachosť – utrpenie – prekvapenie – podozrenie – súcit – údiv – obavy

Kategórie
Psychologický slovník

Šikanovanie v škole

Články týkajúce sa zneužívania

Šikanovanie poškodzuje pohodu a rozvoj žiakov.

Šikanovanie v škole je druh šikanovania, ku ktorému dochádza v súvislosti so vzdelávaním. Šikanovanie môže byť fyzické, verbálne alebo emocionálne.

V školách sa šikanovanie vyskytuje vo všetkých oblastiach. Môže sa vyskytovať takmer v ktorejkoľvek časti školskej budovy alebo v jej okolí, hoci častejšie sa vyskytuje na telesnej výchove, na prestávkach, na chodbách, na toaletách, v školských autobusoch a pri čakaní na autobus, na hodinách, ktoré si vyžadujú skupinovú prácu, a/alebo pri mimoškolských aktivitách.[potrebná citácia] Šikanovanie v škole niekedy spočíva v tom, že skupina študentov využíva alebo izoluje jedného konkrétneho študenta a získava si lojalitu okolostojacich, ktorí sa v niektorých prípadoch chcú vyhnúť tomu, aby sa stali ďalšou obeťou. Títo šikanujúci sa vysmievajú a dráždia svoj cieľ predtým, ako ho fyzicky šikanujú. Terčom šikanovania v škole sú často žiaci, ktorých ich rovesníci na začiatku považujú za zvláštnych alebo odlišných, čo im sťažuje situáciu.

Jeden študent alebo skupina študentov môže šikanovať iného študenta alebo skupinu študentov. Okoloidúci sa môžu zúčastňovať alebo pozorovať, niekedy zo strachu, že sa stanú ďalšou obeťou. Niektoré výskumy však naznačujú, že značná časť „normálnych“ školákov nemusí násilie v škole (viktimizáciu žiakov) hodnotiť tak negatívne alebo ako neprijateľné, ako to vo všeobecnosti robia dospelí, a dokonca z neho môžu mať radosť, a preto nemusia vidieť dôvod, prečo mu brániť, ak im na určitej úrovni prináša radosť.

Šikanovania sa môžu dopúšťať aj učitelia a samotný školský systém: V systéme existuje prirodzený rozdiel v moci, ktorý môže ľahko predurčovať k nenápadnému alebo skrytému zneužívaniu (vzťahová agresia alebo pasívna agresia), ponižovaniu alebo vylučovaniu – dokonca aj pri zachovaní otvorených záväzkov voči politike proti šikanovaniu.

Programy proti šikanovaniu sú navrhnuté tak, aby učili študentov spolupracovať, ako aj školili rovesníckych moderátorov v technikách intervencie a riešenia sporov ako formy vzájomnej podpory [potrebná citácia].

Ženský tyran, stvárnený v nemom filme Rebecca of Sunnybrook Farm z roku 1917.

Kyberšikanovanie je akékoľvek šikanovanie prostredníctvom technológií. Táto forma šikanovania môže ľahko zostať neodhalená z dôvodu nedostatočného dohľadu rodičov/autority. Keďže sa šikanujúci môžu vydávať za niekoho iného, je to najanonymnejšia forma šikanovania. Kyberšikanovanie zahŕňa okrem iného zneužívanie pomocou e-mailu, blogu, okamžitých správ, textových správ, webových stránok, sociálnych sietí atď.

Sexuálne šikanovanie je „akékoľvek šikanujúce správanie, či už fyzické alebo nefyzické, ktoré je založené na sexualite alebo pohlaví osoby. Ide o situáciu, keď chlapci alebo dievčatá používajú sexualitu alebo pohlavie ako zbraň voči iným chlapcom alebo dievčatám – hoci častejšie je namierené proti dievčatám. Môže sa uskutočňovať do tváre, za chrbtom alebo prostredníctvom technológií.“

V rámci výskumu sexuálneho šikanovania na školách si program BBC Panorama objednal
dotazník zameraný na mladých ľudí vo veku 11 – 19 rokov v školách a mládežníckych kluboch v piatich regiónoch Anglicka. Z prieskumu vyplynulo, že z 273 mladých ľudí, ktorí odpovedali na dotazník, bolo 28 donútených k sexuálnemu násiliu a 31 bolo svedkom toho, že sa to stalo niekomu inému. Z 273 respondentov 40 zažilo nechcené dotyky. Z údajov vlády Spojeného kráľovstva vyplýva, že v školskom roku 2007/8 bolo v Anglicku 3 450 prípadov vylúčenia na dobu určitú a 120 prípadov vylúčenia zo školy z dôvodu sexuálneho zneužívania. Patria sem incidenty ako ošahávanie a používanie sexuálne urážlivých výrazov. Od apríla 2008 do marca 2009 poskytla ChildLine poradenstvo celkovo 156 729 deťom. Z nich 26 134 detí hovorilo o šikanovaní ako o hlavnom probléme a 300 z nich hovorilo konkrétne o sexuálnom šikanovaní.

Niektorí ľudia, vrátane britskej charitatívnej organizácie Beatbullying, tvrdia, že deti sú šikanované, aby poskytovali „sexuálne služby“ výmenou za ochranu, pretože kultúra gangov preniká do škôl v mestách. Iné skupiny bojujúce proti šikanovaniu a učiteľské odbory vrátane Národnej únie učiteľov vyzvali charitatívnu organizáciu, aby o tom poskytla dôkazy, pretože nemajú žiadne dôkazy o tom, že sa takéto správanie v školách deje.

Doktorka Melinda Gentryová, výkonná riaditeľka neziskovej organizácie v Atlante, vytvorila pracovnú skupinu, ktorá sa zaoberala problémom šikanovania v súvislosti so sexuálnou orientáciou. „Po práci v atlantských verejných školách v Atlante v štáte Georgia som zažila šikanovanie na vlastnej koži. Kvôli mojej sexuálnej orientácii sa moji spolupracovníci zhromaždili, aby ma degradovali, aby som ich nemala na starosti. Povedali mi, že ma v škole nechcú a nie som vítaný. Bola som prijatá, aby som posilňovala deti, a ako rezort som bola demoralizovaná. V komunite som nemala žiadnu podporu. Ľudí treba zastupovať, som zástankyňou ľudských práv LGBT osôb v komunite. Títo jednotlivci platia dane, vychovávajú výrečných občanov a milujú a rešpektujú ostatných; zaslúžia si receprocitu. Z vlastnej skúsenosti viem, že na základných a stredných školách dochádza k šikanovaniu. Ľudia na vedúcich pozíciách nie vždy rešpektujú rozmanitosť. Organizácia House of Pink Inc. sa snaží vytvoriť stratégie na boj proti šikanovaniu na školách. Je neprijateľné, aby boli dospelí a/alebo deti v školách šikanovaní na základe ich sexuality. Školy potrebujú jednotný systém, ktorý strategicky rieši problémy, ako je šikanovanie a násilie. „Tieto problémy sa často minimalizujú, ale majú veľmi dlhodobý vplyv na jednotlivcov, ktorých sa týkajú. Obete šikanovania sa v budúcnosti stávajú obeťami domáceho násilia. Šikanovanie je predzvesťou ďalších skutkov občianskoprávneho a trestného porušovania. Štúdie o počte detí a dospelých, ktorí sa stanú samovrahmi alebo zavraždenými pri trestných činoch z nenávisti, sú smiešne vysoké a treba s tým hneď niečo urobiť,“ doktorka Melinda Gentryová.

V Spojenom kráľovstve Komisia pre rovnosť a ľudské práva v roku 2010 uviedla, že „homofóbne šikanovanie je na britských stredných školách veľmi rozšírené. Takmer polovica všetkých učiteľov stredných škôl v Anglicku priznáva, že takéto šikanovanie je bežné, a len 1 zo 6 si myslí, že ich škola je veľmi aktívna v presadzovaní rešpektu voči LGBT študentom.“

Podľa Tary Kutherovej, docentky psychológie na Western Connecticut State University, „…je šikanovanie na strednej škole oveľa sofistikovanejšie a rafinovanejšie. Je viac vzťahové. Pre tínedžerov je ťažšie zistiť, kedy zasiahnuť, zatiaľ čo u mladších detí je šikanovanie fyzickejšie, a teda jasnejšie“.

Šikanovanie je vo väčšine škôl bežným javom. Podľa Americkej psychologickej asociácie približne „40 % až 80 % detí v školskom veku sa niekedy počas svojej školskej kariéry stretne so šikanovaním“. Bez ohľadu na stupeň, sociálno-ekonomické prostredie, pohlavie, náboženstvo alebo sexuálnu orientáciu sa šikanovanie môže stať každému. Rôzne štúdie však poukazujú na to, že žiaci z nižšieho sociálno-ekonomického prostredia sú šikanovaní viac ako žiaci z vyššieho sociálno-ekonomického prostredia.
Väčšina detí sa niekedy počas svojej akademickej kariéry stretne so šikanovaním. Nasleduje zoznam štatistík, ktoré ilustrujú závažnosť šikanovania v triedach:

Vzhľadom na nízky počet žiakov, ktorí skutočne nahlásia prípady šikanovania, musia mať učitelia určitú úroveň informovanosti, ktorá zabráni prípadným problémom. Toto povedomie sa začína pochopením šikanovania.

Krátkodobé a dlhodobé účinky

Dombeck hovorí, že ako štyridsaťročný muž stále pociťuje následky šikanovania, ktorému bol vystavený ako desaťročný. Každý deň sa bál cestovať autobusom zo školy domov, pretože ho šikanovali staršie deti v autobuse. Dombeck definuje niektoré bežné krátkodobé a dlhodobé účinky šikanovania. Patria medzi ne okrem iného:

Šikanovanie na školách je hlavnou príčinou streľby na školách. Motiváciou 71 % útočníkov bolo šikanovanie a vysmievanie. Školskí strelci, ktorí zomreli alebo spáchali samovraždu, po sebe zanechali dôkazy o tom, že boli šikanovaní, vrátane Erica Harrisa a Dylana Klebolda, Nathana Ferrisa, Edmara Aparecida Freitasa, Seung-Hui Cho, Wellingtona Menezesa Oliveiru a Jeffa Weiseho.

Komplexná dynamika kultúry šikanovania v škole

Stratégie na zníženie šikanovania v škole

Šikanovanie sa prejavuje v rôznych formách a neobmedzuje sa len na jedno pohlavie. Medzi formy patrí slovné, fyzické, priame, sexuálne obťažovanie a vzťahové šikanovanie. Šikanovanie sa týka širokého spektra vekových skupín, ale obzvlášť výrazné je vo veku od 9 do 18 rokov. Chlapci majú tendenciu šikanovať viac ako dievčatá, najmä vo forme fyzického šikanovania. Dievčatá sú však rovnako vinné. Zvyčajne majú tendenciu šikanovať vo verbálnej forme.

Pochopenie semiotiky šikanovania v školskom veku môže zvýšiť šance na zastavenie problému skôr, ako obete podniknú drastické kroky, ako je napríklad samovražda. Šikanovanie, cieľ a pozorovateľ sú označenia, ktoré boli vytvorené s cieľom pomôcť opísať a pochopiť úlohy jednotlivcov zapojených do tohto bludného kruhu. Barbara Coloroso, odborníčka v oblasti prevencie šikanovania, vysvetľuje, že tieto nálepky slúžia skôr ako opis správania dieťaťa než ako trvalé označenie dieťaťa.

Šikanovanie sa zvyčajne spája s nerovnováhou moci. Šikanujúci má vnímanú autoritu nad druhým kvôli faktorom, ako je veľkosť, pohlavie alebo vek. Šikanujúcich nie je možné identifikovať na základe ich vzhľadu alebo skupinovej identifikácie; skôr sa musíme zamerať na to, ako sa správajú. Definícia šikanovania stručne opisuje konanie, ktoré prejavuje jednotlivec, ktorý hrá úlohu šikanujúceho. Chlapci nachádzajú motiváciu na šikanovanie vo faktoroch, ako je nezapadanie, fyzická slabosť, krátkozrakosť, kto boli ich kamaráti a oblečenie, ktoré nosili. Na druhej strane u dievčat vyplývajú z faktorov, ako je nezapadanie, vzhľad tváre, emócie, nadváha a akademický status. U oboch pohlaví sa terčom šikanovania môže stať aj nejaká porucha reči (napríklad koktanie).

Osoby, ktoré sa rozhodnú byť tyranom, sa s touto vlastnosťou zvyčajne nerodia. Je to dôsledok zaobchádzania, ktorého sa im dostáva od autorít vrátane rodičov. Tyrani často pochádzajú z rodín, ktoré používajú fyzické formy trestania. To do istej miery obracia karty proti tyranovi a robí z neho obeť. Nanešťastie to vedie k stratégii šikanuj alebo buď šikanovaný.

Šikanovanie má rôzne podoby a veľkosti. Šikanujú dievčatá aj chlapci. Dievčatá sú spoločenskí tyrani, ktorí šíria klebety, rozbíjajú priateľstvá atď. Chlapci sú viac fyzickí tyrani, bijú, udierajú a fackujú. Šikanujúci sa zvyčajne nadmerne zaujímajú o svoj vzhľad a postavenie v rebríčku obľúbenosti. Majú snahu byť dominantní alebo mať nad ostatnými kontrolu. Šikanujúci sú zvyčajne ľahko vystavení tlaku svojich rovesníkov a cítia potrebu zapôsobiť na nich. Existuje niekoľko rôznych typov tyranov: sebavedomý, spoločenský, plne obrnený, hyperaktívny, šikanovaný tyran, banda tyranov a gang tyranov. Sebavedomý tyran má o sebe veľmi vysokú mienku a má pocit nadradenosti nad ostatnými žiakmi. Sociálny tyran používa klebety, ohováranie a slovné posmešky na urážanie ostatných. Sociálny šikanista je zvyčajne žena, ktorá má nízke sebavedomie, a preto sa snaží ostatných znižovať. Plne obrnený tyran prejavuje len veľmi málo emócií a často šikanuje, keď ho nikto nevidí alebo nezastaví. Hyperaktívny tyran má zvyčajne problémy s učením a sociálnymi zručnosťami. Tento žiak často niekoho šikanuje a potom zvalí vinu na niekoho iného. Šikanujúci žiak je zvyčajne niekto, kto bol v minulosti šikanovaný alebo ho šikanuje starší súrodenec. Partia šikanujúcich je skupina kamarátov, ktorá sa spolčuje s ostatnými. Banda šikanujúcich je skupina žiakov, ktorí nie sú skutočnými priateľmi, ale spája ich túžba po moci. Vytlačiť Žiaci sa stávajú šikanujúcimi z mnohých dôvodov, napríklad chcú zapôsobiť na svojich rovesníkov, sami boli kedysi šikanovaní a teraz sa cítia veľkí, keď šikanujú iných, a niektorí to dokonca robia ako odplatu za to, že ich v škole potrestali.

Overenie znakov, ktoré označujú vlastnosti šikanovania, je o niečo ťažšie, ako sa očakávalo. Zvyčajne sú vnímané ako hlasné a asertívne a v určitých situáciách môžu byť dokonca nepriateľské. Šikanujúci zvyčajne nie sú najväčším dieťaťom v triede, ale môžu byť súčasťou skupiny populárnych alebo cool detí. Šikanujúci, ktorí sú súčasťou populárnej skupiny, nemusia pochádzať z domovov s intenzívnou disciplínou, skôr získajú prijatie od rovesníckej skupiny šikanovaním obete.

Obete šikanovania sú zvyčajne fyzicky menšie, citlivejšie, nešťastné, opatrné, úzkostlivé, tiché a uzavreté. Často sa opisujú ako pasívne alebo submisívne. Vlastnosť týchto vlastností robí týchto jedincov zraniteľnými voči viktimizácii. Nanešťastie, tyrani vedia, že títo žiaci sa nebudú mstiť, čo z nich robí ľahký cieľ.

Pri práci s rôznymi typmi šikanovania je užitočný všeobecný sémantický termín nazývaný indexovanie. Indexovanie je spôsob kategorizácie znakov. Pedagógom a rodičom to umožňuje pomôcť pri rozpoznávaní toho, ako sa šikanujúce správanie líši. Pochopenie a rozpoznanie rôznych odrôd správania pomáha umožniť flexibilitu v reakciách na tieto odrody.

Zaujímavým výsledkom predchádzajúceho výskumu je, že väčšina detí má postoje proti šikanovaniu. Existuje však malé množstvo detí, ktoré obdivujú tých, ktorí šikanujú, a prejavujú málo empatie voči tým, ktorí sú šikanovaní.

Niektoré štáty USA zaviedli zákony na riešenie šikanovania v školách. „“ Zákon zakazuje šikanovanie žiakov na základe sexuálnej orientácie a rodovej identity „“ Zákon zakazuje šikanovanie žiakov na základe sexuálnej orientácie „“ Školský predpis alebo etický kódex pre učiteľov, ktorý sa zaoberá šikanovaním žiakov na základe sexuálnej orientácie „“ Zákon zakazuje šikanovanie v škole, ale neuvádza žiadne kategórie ochrany „“ Žiadny celoštátny zákon, ktorý by výslovne zakazoval šikanovanie v školách

Americké obete a ich rodiny majú k dispozícii právne prostriedky, napríklad žalobu na školu alebo učiteľa za nedostatočný dohľad, za rasovú alebo rodovú diskrimináciu alebo za iné porušenie občianskych práv. Študenti špeciálnych škôl, ktorí sa stali obeťami, môžu žalovať školu alebo školskú radu na základe zákona ADA alebo článku 504. Okrem toho obete niektorých prípadov streľby na školách zažalovali rodiny strelcov aj školy.

Phoebe Prince 24. novembra 1994 – 14. januára 2010 sa presťahovala z Írska do Spojených štátov. Navštevovala strednú školu South Hadley High School v Massachusetts, kde sa stala obeťou šikanovania. Po tom, čo istý čas trpela šikanou, spáchala samovraždu obesením. To viedlo k trestnému konaniu. V máji 2011 sa obžalovaní priznali k menším obvineniam a dostali podmienečný trest a verejnoprospešné práce. Je pochovaná v Írsku.

Články týkajúce sa zneužívania

Články týkajúce sa zneužívania

Abstraktné pojmy
Hlásenie zneužívania /Antisociálne správanie
Nátlak / Krutosť
Zneužitie moci
Prenasledovanie / Rituálne zneužívanie / Násilie

Fyzické zneužívanie
Mučenie/zneužívanie detí
Tvrdé telesné tresty
Domáce násilie

Psychické zneužívanie
Zanedbávanie detí
Ponižovanie / zastrašovanie
Mobbing / šikanovanie
Nenávistné prejavy / Manipulácia
Stalking / vzťahová agresia
Odcudzenie rodičov
Psychologické mučenie
Kontrola mysle / vyhýbanie sa
Popoluškin efekt / nátlakové presviedčanie
Slovné zneužívanie

Sexuálne zneužívanie
Incest / Sexuálne zneužívanie detí
Znásilnenie / Sexuálne obťažovanie

Týrané ženy/zneužívanie detí
Zneužívanie starších ľudí / Násilie v rodine
Týranie väzňov / Týranie zvierat
Zneužívanie partnerov / Zneužívanie pacientov
Zneužívanie manželov/šikanovanie na pracovisku

Kategórie
Psychologický slovník

Apatia

Apatia je nedostatok emócií, motivácie alebo nadšenia. Apatia je psychologický termín pre stav ľahostajnosti – keď jedinec nereaguje alebo je „ľahostajný“ k aspektom emocionálneho, sociálneho alebo fyzického života. Za klinickú apatiu sa považuje apatia na zvýšenej úrovni, zatiaľ čo mierna úroveň by sa mohla považovať za depresiu a extrémna úroveň by mohla byť diagnostikovaná ako disociálna porucha. Fyzický aspekt apatie spojený s telesným zhoršením, úbytkom svalstva a nedostatkom energie sa nazýva letargia – ktorá má aj mnoho patologických príčin.

Apatia môže byť objektovo špecifická – voči osobe, činnosti alebo prostrediu. Je to bežná reakcia na stres, pri ktorej sa prejavuje ako „naučená bezmocnosť“ a bežne sa spája s depresiou. Môže tiež odrážať nepatologický nedostatok záujmu o veci, ktoré človek nepovažuje za dôležité.

Je známe, že niektoré lieky spôsobujú príznaky spojené s apatiou alebo k nej vedúce.

Kategórie
Psychologický slovník

Vplyv domáceho násilia na deti

Vplyv svedectva domáceho násilia na deti

Deti, ktoré sú svedkami domáceho násilia, žijú v domácnosti, kde jeden z rodičov týra druhého rodiča.
Domáce násilie nemá vplyv len na dospelé obete, ale zohráva obrovskú úlohu aj na blaho a vývoj detí, ktoré sú svedkami násilia. V roku 2009 sa odhadovalo, že v Spojených štátoch je domácemu násiliu vystavených až 7 až 14 miliónov detí, ktoré sa stávajú obeťami jeho dôsledkov. Mnohé deti, ktoré sú svedkami domáceho násilia v rodine, veria, že sú na vine, a žijú v neustálom strachu. Tieto deti sa stávajú obeťami aj fyzického násilia. Ukázalo sa, že v rodinách, kde je prítomné domáce násilie, je 15-krát vyššia pravdepodobnosť, že dôjde k zneužívaniu detí. U detí žijúcich s násilím sa prejavuje mnoho príznakov a symptómov. Dôkladné pozorovanie počas interakcie môže poskytovateľov upozorniť na potrebu ďalšieho vyšetrovania a intervencie. Tieto znaky a príznaky sa objavujú ako následky toho, že deti sú vystavené domácemu násiliu. Deti už zažili násilie, ktoré spôsobuje dysfunkcie vo fyzickej, behaviorálnej, emocionálnej a sociálnej oblasti života. Primeraná identifikácia účinkov detí vystavených domácemu násiliu v rodine môže pomôcť pri včasnej intervencii a pomoci detským obetiam.

Príznaky, ktoré môžu mať deti počas pozorovania

Fyzické príznaky Hoci deti v rodinách, kde dochádza k domácemu násiliu, pravdepodobne trpia aj fyzickým násilím, fyzické dôsledky toho, že sú svedkami domáceho násilia, sú úplne iné ako samotné príznaky násilia. Fyzické účinky domáceho násilia na deti sa môžu začať už počas prítomnosti plodu v maternici matky. Štúdie ukázali, že nízka pôrodná hmotnosť detí súvisí s priamou fyzickou traumou spôsobenou matke plodu, ako aj s emocionálnym stresom, ktorému je vystavená obeť domáceho násilia. Priame fyzické týranie obete ženského pohlavia môže viesť k viacerým fyzickým zraneniam spojeným s dieťaťom, od predčasného pôrodu, nadmerného krvácania až po smrť plodu. Zvýšený stres matky v čase týrania, najmä v kombinácii s fajčením a užívaním drog, môže tiež viesť k predčasným pôrodom a nízkej hmotnosti detí. Kojenci, ktorí sú prítomní v domácnosti, kde dochádza k domácemu násiliu, sa často stávajú obeťami „krížovej paľby“. Môžu utrpieť fyzické zranenia v dôsledku neúmyselného úrazu, keď je ich rodič bitý. Dojčatá môžu byť nepokojné a podráždené, nedostatočne reagujú sekundárne v dôsledku chýbajúcej citovej a fyzickej väzby na matku, trpia oneskorením vo vývoji a majú nadmerné hnačky z traumy aj stresu.

Fyzické dôsledky svedectva domáceho násilia sú u starších detí menej zjavné ako behaviorálne a emocionálne dôsledky. Trauma, ktorú deti zažívajú, keď sú svedkami domáceho násilia v rodine, zohráva významnú úlohu v ich vývoji a fyzickej pohode. U detí sa však prejavia fyzické symptómy spojené s ich problémami v správaní alebo emocionálnymi problémami, ako je uzavretosť pred okolím, neverbálnosť a regresívne správanie, ako je priľnavosť a fňukanie. Úzkosť – ako správanie je tiež bežným fyzickým príznakom u detí, ktoré sú svedkami domáceho násilia v domácnosti. Tieto deti prechovávajú pocity viny, obviňovania a sú neustále v napätí. Môžu sa zľaknúť aj najmenších vecí, ako je napríklad zabuchnutie dverí auta alebo náhodný pád skleneného pohára na zem. Ak ich úzkosť prejde do fyzickejších príznakov, môžu sa u nich prejaviť známky únavy z nedostatku spánku a zmeny hmotnosti a výživy zo zlých stravovacích návykov.

Deti, ktoré sú svedkami domáceho násilia v rodine, môžu popri emocionálnom a behaviorálnom stave zúfalstva trpieť obrovským množstvom fyzických symptómov. Tieto deti sa môžu sťažovať na celkové bolesti, ako sú bolesti hlavy a žalúdka. Môžu mať aj podráždené a nepravidelné črevné návyky, opary a môžu mať problémy s pomočovaním. Tieto sťažnosti sa spájajú s depresívnymi poruchami u detí, ktoré sú častým emocionálnym dôsledkom domáceho násilia. Popri týchto všeobecných sťažnostiach, že sa necítia dobre, môžu deti, ktoré sú svedkami domáceho násilia, pôsobiť nervózne, ako už bolo spomenuté, a mať skrátenú pozornosť. Tieto deti vykazujú niektoré z rovnakých príznakov ako deti, u ktorých bola diagnostikovaná porucha pozornosti s hyperaktivitou. Naopak, tieto deti môžu vykazovať príznaky únavy a neustálej vyčerpanosti. Môžu zaspávať v škole v dôsledku nedostatku spánku doma. Veľkú časť noci môžu stráviť počúvaním alebo pozorovaním násilia v domácnosti. Deti obetí domáceho násilia sú často choré a trpia nedostatočnou osobnou hygienou. Deti, ktoré sú svedkami domáceho násilia, majú tiež tendenciu zúčastňovať sa na rizikových hrách, sebapoškodzovaní a samovražde. Deti, ktoré sú svedkami domáceho násilia, môžu vykazovať mnohé fyzické príznaky traumy, emocionálneho stresu a prípadne aj fyzického násilia.

Deti, ktoré sú svedkami domáceho násilia v domácnosti, by mali byť posudzované z hľadiska fyzických následkov násilia všetkými osobami v ich okolí. Ak sa domáce násilie zmení na týranie detí, je ľahké vidieť fyzické zranenia, avšak ostatné fyzické nálezy môže byť ťažké vyhodnotiť. Každé dieťa, ktoré má zmeny v stravovacích návykoch, spánkovom režime alebo spôsobe vyprázdňovania, by malo byť ďalej vyšetrené alebo vypočuté niekým, komu dôveruje.

Symptómy správania Domáce násilie v rodine ovplyvňuje deti rôznymi spôsobmi a u detí vystavených tomuto druhu násilia sa pravdepodobne vyvinú problémy so správaním. Domáce násilie môže u detí spôsobiť regresiu s nekontrolovateľným správaním. Keď je dieťa svedkom domáceho násilia, často napodobňuje správanie. Deti si myslia, že násilie je prijateľné správanie v intímnych vzťahoch. Môžu si vytvoriť pocit spoločenskej akceptácie tohto správania a stať sa týraným alebo zneužívaným.

Niektoré varovné príznaky domáceho násilia u detí môžu byť pomočovanie alebo nočné mory. Niektoré deti môžu byť nedôverčivé voči dospelým. Dieťa sa môže snažiť správať tvrdo a môže mať problém vpustiť do svojho života iných ľudí a niektoré deti sa môžu dokonca izolovať od svojich blízkych priateľov a rodiny. Ďalšou reakciou správania na domáce násilie môže byť, že dieťa môže klamať, aby sa vyhlo konfrontácii a nadmernému získavaniu pozornosti.

Dospievajúcim hrozí zlyhanie v štúdiu, predčasné ukončenie školskej dochádzky a zneužívanie návykových látok.
Ich správanie je ostražité a sú tajnostkárski voči členom svojej rodiny. Za situáciu v rodine sa hanbia. Dospievajúci neradi pozývajú priateľov a voľný čas trávia mimo domova. Popieranie a agresia sú ich hlavnými formami riešenia problémov. Dospievajúci sa vyrovnávajú s domácim násilím obviňovaním iných, stretávajú sa s násilím vo vzťahu alebo utekajú z domu. Odhaduje sa, že 1/5 až 1/3 tínedžerov, ktorí sú zapojení do vzťahov na schôdzkach, sú pravidelne týraní alebo zneužívaní svojimi partnermi verbálne, psychicky, emocionálne, sexuálne a/alebo fyzicky. V 30 až 50 % vzťahov na rande sa môže prejaviť rovnaký cyklus stupňujúceho sa násilia ako v manželských vzťahoch.

Emocionálne príznaky Približne 3,3 milióna detí je každoročne vystavených domácemu násiliu v rodinách. Tieto deti sú nielen vystavené riziku vzniku fyzických, behaviorálnych a sociálnych problémov, ale sú náchylné aj na vznik emocionálnych problémov.

Tieto deti majú často rozporuplné pocity voči svojim rodičom. Pocity nedôvery a náklonnosti k násilníkovi často existujú súčasne. Dieťa sa stáva prehnane starostlivým voči obeti a ľutuje ju. U detí vystavených domácemu násiliu sa často objavuje úzkosť. Obávajú sa, že počas hádky medzi rodičmi môžu byť zranené, alebo sa dokonca obávajú, že ich rodičia opustia. Deti sa tiež obávajú o bezpečnosť rodiča, ktorý je týraný. Mnohokrát sa deti obávajú, že sú na vine za násilie, ktoré sa vyskytuje v ich domovoch. Smútok, hanba a nízke sebavedomie sú bežné emócie, ktoré deti vystavené domácemu násiliu prežívajú. Častým problémom týchto detí je depresia. Dieťa sa často cíti bezmocné a bezmocné. Dievčatá viac internalizujú svoje emócie a vykazujú známky depresie ako chlapci. Chlapci majú väčšiu tendenciu správať sa agresívne a nepriateľsky. Svedectvo násilia v domácnosti môže v dieťati vyvolať predstavu, že na svete nie je nič bezpečné a že nestojí za to, aby bolo v bezpečí, čo prispieva k jeho pocitom nízkej sebahodnoty a depresii. Niektoré deti sa správajú prostredníctvom hnevu a sú agresívnejšie ako iné deti. Deti reagujú hnevom aj v situáciách, ktoré si to nevyžadujú. Posttraumatická stresová porucha môže byť u detí dôsledkom vystavenia domácemu násiliu. Jej príznakmi sú nočné mory, nespavosť, úzkosť, zvýšená ostražitosť voči okoliu, problémy so sústredením a môže viesť k fyzickým príznakom. Týmto deťom nie je umožnené normálne detstvo. Dochádza k výmene rolí medzi dieťaťom a rodičom a zodpovednosť obete, ktorá je emocionálne a psychicky dysfunkčná, sa prenáša na dieťa. (pozri parentification.ua.edu) Tento jav je známy aj ako parentifikácia. 20,21 V tejto situácii sa rodičia správajú k svojmu dieťaťu ako k terapeutovi alebo dôverníkovi, a nie ako k svojmu dieťaťu. Sú nútení dozrievať rýchlejšie ako priemerné dieťa. Preberajú na seba domáce povinnosti, ako je varenie, upratovanie a starostlivosť o mladšie deti. Povinnosti, ktoré preberajú, sú nad rámec bežných pridelených povinností a nie sú primerané veku. Dieťa sa dostáva do sociálnej izolácie a nie je schopné zúčastňovať sa na aktivitách, ktoré sú pre dieťa v jeho veku bežné. Rodičovsky odkázanému dieťaťu hrozí, že sa zapletie do búrlivých vzťahov, pretože bolo izolované a nemá skúsenosti s vytváraním úspešných vzťahov. Taktiež majú tendenciu stať sa perfekcionistami, pretože sú nútené plniť také vysoké očakávania svojich rodičov.

Sociálne príznaky Deti vystavené domácemu násiliu často nemajú základ bezpečia a istoty, ktorý im bežne poskytuje rodina. U detí dochádza k desenzibilizácii voči agresívnemu správaniu, zlému zvládaniu hnevu a zručnostiam pri riešení problémov a učia sa zapájať do vykorisťovateľských vzťahov. Príznaky detí žijúcich s násilím sa v rôznych vekových obdobiach vývoja prejavujú rôzne.

Deti v školskom veku, ktoré sú vystavené domácemu násiliu, majú nadmerné obavy z možného nebezpečenstva a pociťujú odpor voči páchateľovi. Príznaky zahŕňajú izoláciu od priateľov a príbuzných v snahe zostať v blízkosti súrodencov a rodiča, ktorý sa stal obeťou násilia. Dospievajúce deti majú problém dôverovať dospelým a nadmerne sa zapájajú do spoločenského života, aby sa vyhli nestabilným situáciám doma. Dospievajúci môže tieto príznaky prejaviť tým, že sa pridá ku gangu alebo sa zapojí do vzťahov, ktoré napodobňujú naučené správanie.

Deti vystavené domácemu násiliu potrebujú bezpečné prostredie a priestor a rešpekt, aby mohli napredovať vlastným tempom. Opatrovateľ by mal poskytnúť upokojenie a zvýšiť pocit bezpečia tým, že poskytne vysvetlenie a útechu v prípade vecí, ktoré deti znepokojujú, t. j. hlasné zvuky. Deti by mali rozvíjať a udržiavať pozitívny kontakt s významnými inými osobami, ako sú vzdialení členovia rodiny. Všetkým členom rodiny sa odporúča, aby sa zapojili do komunitných organizácií určených na pomoc rodinám v situáciách domáceho násilia.

Účinky na dojčatá a batoľatá

Deti vystavené domácemu násiliu v dojčenskom veku často nie sú schopné vytvárať väzby a bezpečné pripútanie. To sa prejavuje tým, že dieťa má zosilnené reakcie na úzkosť a potlačený zmysel pre skúmanie a hru.

Deti môžu na domáce násilie v rodine reagovať rôznym spôsobom. Dieťa v predškolskom veku a dieťa v materskej škole nerozumie významu násilia a môže sa domnievať, že urobilo niečo zlé. Sebaobviňovanie môže u dieťaťa vyvolať pocity viny, obavy a úzkosť. Mladšie deti nemajú schopnosť vyjadriť svoje pocity slovne a tieto emócie môžu spôsobiť problémy so správaním. Dieťa môže byť uzavreté, neverbálne a môže mať regresívne správanie, ako je napríklad držanie sa a fňukanie. Ďalšie bežné správanie dieťaťa, ktoré je obeťou domáceho násilia, sú problémy s jedlom a spánkom a problémy so sústredením.

Predškoláci, ktorí zažívajú násilie, si osvojujú naučené rodové roly spojené s viktimizáciou, t. j. muži ako páchatelia a ženy ako obete. Tento symptóm sa prejavuje tým, že predškolák napodobňuje naučené správanie zastrašovania a zneužívania. Predškolák sa môže prejavovať agresívnym správaním, útočením alebo obranným správaním, extrémnou úzkosťou z odlúčenia od primárneho opatrovateľa.

Vplyv dojčiat, ktoré sú svedkami domáceho násilia

Účinky batoliat, ktoré sú svedkami domáceho násilia

Spôsoby, ako môžu dospelí pomôcť deťom, ktoré sú svedkami zneužívania

1. Projekt Tvorba medicíny. Centrum pre zneužívanie a zanedbávanie detí. 2005. Oklahoma City, OK.

5. Hooper, L. M., Marotta, S. A., & Lanthier, R. P. (2008). Prediktory rastu a distresu po parentifikácii u vysokoškolských študentov. The Journal of Child and Family Studies, 17, 693-705.

Články týkajúce sa zneužívania

Abstraktné pojmy
Hlásenie zneužívania /Antisociálne správanie
Nátlak / Krutosť
Zneužitie moci
Prenasledovanie / Rituálne zneužívanie / Násilie

Fyzické zneužívanie
Mučenie/zneužívanie detí
Tvrdé telesné tresty
Domáce násilie

Psychické zneužívanie
Zanedbávanie detí
Ponižovanie / zastrašovanie
Mobbing / šikanovanie
Nenávistné prejavy / Manipulácia
Stalking / vzťahová agresia
Odcudzenie rodičov
Psychologické mučenie
Kontrola mysle / vyhýbanie sa
Popoluškin efekt / nátlakové presviedčanie
Slovné zneužívanie

Sexuálne zneužívanie
Incest / Sexuálne zneužívanie detí
Znásilnenie / Sexuálne obťažovanie

Týrané ženy/zneužívanie detí
Zneužívanie starších ľudí / Násilie v rodine
Týranie väzňov / Týranie zvierat
Zneužívanie partnerov / Zneužívanie pacientov
Zneužívanie manželov / Šikanovanie na pracovisku