Skutočný idealizmus bol formou idealizmu, ktorú rozvinul Giovanni Gentile a ktorá prerástla do „uzemneného“ idealizmu, kontrastujúceho s transcendentálnym idealizmom Immanuela Kanta a absolútnym idealizmom G. W. F. Hegela. Pre Gentileho bol jeho aktualizmus jediným liekom na filozofické zachovanie slobodného konania tým, že akt myslenia bol samovoľný, a teda bez akejkoľvek náhodnosti a nie v potencii inej skutočnosti.
Bola úspešná v tom, že presadzovala teóriu myslenia, ktorá si získala dostatočnú pozornosť, aby sa stala konkurenciou novým vlnám pozitivizmu, a teda materialistickým koncepciám spoločenského života, ktoré sa uchádzali o reformné tendencie vo vtedajšej politike. Jeho myšlienky boli preto kľúčom k tomu, aby pomohli fašistickej strane upevniť moc v Taliansku vlastnou reformou, a neoddeliteľnou súčasťou toho, aby fašizmus dostal obsah svojho filozofického cítenia. Napriek tomu Gentile tvrdil, že aktuálny idealizmus je skutočnou odrodou pozitivizmu a správnou interpretáciou pojmu pozitivizmus.
Skutočný idealizmus zastáva názor, že skutočnosť definuje akt myslenia ako vnímania, nie tvorivé myslenie ako predstavivosť. Preto tá či oná idea môže byť len formuláciou jednotlivostí v rámci poznanej totality, v ktorej sa jedna idea nenachádza na žiadnej strane týchto jednotlivostí. Totalita tvoriaca celú súdržnú skutočnosť je v takejto idei sama osebe negovaná. Integrácia totality proti idei, v odvolávaní sa na seba samého, je jediným plodným prostriedkom idey, ktorá nepredstavuje nijaké uprednostňovanie rozvinutých ideí dávajúcich poznateľnú prednosť svetu, do ktorého sa vytvorila. Čokoľvek iné je predpokladom, a teda vnútorne nereálne. Táto totalita je aktom myslenia, nie myšlienok, ktoré sa tak považujú za myslenie.
Realisti síce súhlasia s tým, že svet, ktorý poznajú, je jediný, ktorý môžu poznať „ako statický pojem“, ale naďalej považujú za niečo reálne, čo nemá nič spoločné s ich myslením. Skutoční idealisti neberú do úvahy statický pojem, ako úplne falošný, pokiaľ ide o svet pre nich, kde jediné skutočné je v „akte myslenia“ v rámci bytia.
Postoj realizmu tvrdí, že opakovateľnosť skúsenosti je dôkazom základu, ktorý presahuje a prekonáva naše vnímanie, čo vyvracia idealizmus. Neuvažuje však o tom, že proces myslenia ako tvorby a myslenie o myslení ako abstrakcia sa navzájom vymieňajú v závislosti od kvality vlastného aktu. Práve proces myslenia vytvára myslenie, ktoré sa nemusí opakovať, ale to, čo sa deje ako myslenie o ňom, je to, čo nemôže byť prekonané ako konceptualizácia, pretože je to samotný imanentný proces, ktorý je tým, čo rozhodne je. Nie ako myšlienky vnímané, ale ako vnímajúce myslenie pred tým, než je konštruované mimo svojej vlastnej totality ako myšlienka, nie je urobené abstrakciou, ktorá nemôže existovať ani sa nedá predpokladať, že by existovala v akejkoľvek podobe mimo vlastného myslenia. Prekonať sa dá len vlastné myslenie dosiahnuté z -a teda postavené mimo- myslenia; ale len myslením, nie abstraktným vonkajškom.
Aktuálny idealizmus preto odmieta hegeliánske „Absolútno“ ako predpoklad nedokázateľný pre myseľ, pokiaľ ho nepovažuje za synonymum toho, čo je známe, alebo celku aktu myslenia. Čo by v ňom dialektické procesy robiace z „ja“ & „nie ja“ úvahu dokazujúcu vonkajšiu existenciu reálne, nakoľko je v skutočnosti súčasťou vlastného myslenia ja, keďže ja, považované samo o sebe, je vždy pojmom a ako také nemôže mať realitu. Aktuálny idealizmus nepripúšťa ani archetypálne pojmy v tom zmysle, že možné poňatie ich vo vzťahu ku všetkému ostatnému im nedáva žiadnu realitu. Gentile urobil kľúčové rozlíšenie faktorov týkajúcich sa vlastných kritérií idealizmu pre realitu, ktoré stáli od Berkeleyho výroku „Esse est percipi“, keď rozlišoval medzi „pensiero pensante“ „aktom myslenia“ a „statickým myslením“ „pensiero pensato“.
Gentile teda tvrdil, že poznanie ako myslenie fixované na plnší rozsah myslenia obmedzuje každú propozíciu myslenia. Ak je pravda to, čo presahuje podmienky každej propozície, prijatie známeho postulátu za pravdu zbavuje jeho kritériá tejto schopnosti v myslení. Objektivizácia aktuálnosti. Pravda potom nemôže byť poznaná myslením, pretože poznanie držané ako myslenie je privatívne voči mysleniu ako rozhodované tým, čo je myslené. Pravdou môže byť len myslenie, ako preniká, nie je dané tým, na čo ho orientujú kategórie myslenia, pokiaľ sa pri tom neuchýli k mysleniu, ktoré by ho objektivizovalo. Takéto myslenie je pravdou, pretože teda určuje skutočnosť ako týmto myslením, a nie vylučuje pravdu z možnosti myslenia pre jej vzťah k poddajným myšlienkam. Iba preto, že výsledky myslenia, konkrétne myšlienky, sa netýkajú toho, čo vyplýva z jeho aktu, teda pravdy, sa samotné myslenie stáva spochybniteľným ako správny sprievodca pravdy. To však nič neuberá na povahe pravdy, ktorá je definovaná v rámci aktu ako konkrétna. Myslenie, ktoré je stavom, v ktorom sa pravdy merajú, v skutočnosti potvrdzuje vlastný stav myslenia ako pravdy, a keď sa spojí s myšlienkou, že vytvára myšlienky, ktoré ju negujú, musí sa konkrétno stotožniť s myslením, a nie sa jednoducho popierať s myslením, chápať ako abstraktné a mať to spolu s myslením za popreté tiež. Myslenie teda nemôže byť pre Gentila výlučne len producentom myšlienok, ako to zastávajú materialisti, pretože myšlienky sú pre neho tým, čo ho neguje, ale musí byť aj tým, čo vytvára stabilné prostredie, v ktorom sa deje bytie. Ktoré je potom priamym dôsledkom seba samého ako ďalšej kvality, v ktorej sa skutočnosť nepopiera, ako to robia myšlienky sebe samým.
Preto tento postulát tvrdí, že myslenie je aktívny proces a statické poňatie myšlienky je jej dialektickým opakom. Tam, kde je myslenie vitalitou psychologického bytia, je myšlienka protikladom tejto vitality, a preto by bola protikladom tej imanentnej kvality, v ktorej jediná existencia nadobúda pre Aktuálneho idealistu svoju realitu. Žiadny zmysel alebo predstava niečoho, čo je mimo alebo mimo aktu myslenia ako takého pre mysliteľa nemôže byť reálne, a preto nemožno povedať, že existuje, aj keď na pokračovanie aktu myslenia treba povedať, že existuje ako výtvor aktu myslenia, ak aj potom zostáva nereálny. Čo sa pri uvažovaní o ňom realizuje mierou jeho existencie, lebo potom je vystavené aktu myslenia a podlieha realite; od „apriórneho“ začiatku k neempirickému záveru bez predpokladu.
Benedetto Croce namietal, že Gentileho „čistý čin“ nie je nič iné ako Schopenhauerova vôľa. Schopenhauer však „… spočinul v Absolútne, ktoré presahuje konkrétnu skúsenosť… a pre (Schopenhauera) bola kritická filozofia len prolegoménou či propedeutikou k špekulatívnej či ‚transcendentnej‘ filozofii toho druhu, proti ktorej sa Gentile a Kant svorne stavajú“, uvádza sa v knihe H. S. Harrisa o základnej metafyzike Giovanniho Gentila v kontraste so Schopenhauerovou.