Spoločné rodičovstvo

Spoločná výchova sa vzťahuje na rodinnú dohodu v rámci starostlivosti o deti alebo rozvodového konania, v ktorej sa starostlivosť o deti rovnomerne alebo viac ako podstatne delí medzi biologických rodičov. Takéto usporiadanie podporuje deti v tom, aby vedeli, že sa na ich výchove podieľajú obaja rodičia a že majú spoločnú zodpovednosť. Vo všeobecnosti sa to považuje za žiaduci plán s cieľom vychovávať deti oddelene. Je však stále nezvyčajný v situáciách, do ktorých sa zapojili odborníci na rodinné právo, čo je spôsobené kontradiktórnou povahou súdov.

Zriedkavejšie sa spoločná výchova vzťahuje na podobnú situáciu po rozchode adoptívnych alebo iných nebiologických rodičov.

Členovia hnutia za práva otcov požadujú zákony, ktoré by vytvorili vyvrátiteľnú domnienku spoločnej starostlivosti 50/50 a spoločnej výchovy.
Takéto zákony vyžadujú, aby boli rodičia vedení k vypracovaniu vzájomne prijateľného plánu rodičovstva. Ak tak nie sú schopní urobiť, sudcovia nariadia rovnaké rozdelenie času fyzickej starostlivosti medzi rodičov, pokiaľ to nie je praktické alebo v najlepšom záujme detí. Otec, ktorý by inak nemal deti vo svojej starostlivosti, by teda trávil viac času so svojimi deťmi, zvýšil by svoje povinnosti v oblasti starostlivosti a pravdepodobne by platil podstatne nižšie výživné druhému rodičovi.
Obhajcovia práv otcov poznamenávajú, že predpoklad takejto spoločnej výchovy je vyvrátiteľný a že rozhodnutia o starostlivosti by sa stále zakladali predovšetkým na najlepšom záujme detí.

Dohovor Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa je spojený s myšlienkou, že výlučná starostlivosť o dieťa by sa mala vykonávať len vtedy, ak je to v „najlepšom záujme dieťaťa“.

Spoločná výchova sa označuje aj ako „vyvážená výchova“ alebo „rovnako zdieľaná výchova“.