Toto je 50. príbeh série o zotavení z duševnej choroby. Marjolein je prispôsobivá silná mladá žena plná ambícií. Nedovolí, aby ju jej duševná porucha určovala alebo ovládala jej život. Toto je jej príbeh:
Marjolein van Deurzen je z Holandska a v súčasnosti študuje neuropsychológiu. Rada hrá divadlo, sleduje divadelné hry a muzikály, najmä herectvo. A nielen to, miluje aj umenie, históriu, disneyovky a varenie. Jej cieľom je mať stabilný vzťah a niečo znamenať pre iných ľudí. Marjolein sa narodila s autizmom a ADHD, ale jej sociálna úzkosť je výsledkom oboch týchto porúch. Povedala: „Vždy som sa cítila veľmi „iná“ a ostatné deti si ma často doberali. Cítila som sa veľmi menejcenná a začala som byť posadnutá možnosťou, že sa nejakým spôsobom ‚znemožním‘.“ Marjolein v detstve absolvovala rôzne druhy terapií, ktoré však na ňu nepôsobili.
Marjolein povedala, že jej život bol ťažký: „Často to opisujem ako pocit, že žijem vo svete, ktorý je pre mňa príliš rýchly a príliš hlučný. Môj mozog spracúva informácie menej efektívnym spôsobom, a preto sa mi často zdá, že veci sú preťaženejšie, ako by sa zdalo neurotypickej osobe.“ Cítila sa nepríjemne pri prekvapeniach alebo neočakávaných situáciách. Jej ADHD ju nútilo veľa rozprávať a jej sociálna úzkosť v nej neustále vyvolávala strach, že bude ostatných obťažovať. Marjolein povedala: „Okrem toho mám problémy so štruktúrovaním svojho života, pričom potrebujem veľa štruktúry. Mám tendenciu zabúdať na veci, strácať ich alebo ich nechávať a celkovo mám pocit, že mi život neustále uniká pomedzi prsty.“
To v mnohom ovplyvnilo jej každodenný život. Marjolein sa po bežnom pracovnom dni môže cítiť veľmi unavená a podráždená, pretože množstvo podnetov ju vyčerpáva. Vyrovnáva to tým, že na chvíľu zostáva doma, aby sa zotavila. Marjolein sa hnevá, ak stratí veci, ktoré majú pre ňu sentimentálnu hodnotu, a má pocit, že sa to vymyká jej kontrole. Povedala: „Vymýšľam veľa stratégií, aby som veci nestratila alebo nezabudla, ale akonáhle sa stane niečo neočakávané, som mimo svojej rutiny a veci strácam. Napríklad som si párkrát zabudla kufor vo vlaku, väčšinou v dňoch, keď bolo buď veľmi veľa ľudí, alebo bolo nečakané meškanie, alebo niečo, čo spôsobilo rozptýlenie.“ Marjolein sa necíti nepríjemne, keď ľuďom povie, že má ADHD, ale s tým, že iným povie, že má autizmus, je to iné. Povedala: „Ľudia s autizmom sú v médiách vždy vykresľovaní ako samotári s veľmi malými sociálnymi investíciami, ktorí majú jeden špecifický záujem, ktorým najradšej trávia celý deň. Vždy som bola extrémne spoločenský človek a mám pocit, že ľudia sa ku mne už viac nepribližujú, pretože si myslia, že radšej zostávam sama.“
Sociálna úzkosť Marjoleins spôsobuje, že sa počas sociálnych interakcií cíti nepríjemne. Dáva prednosť tomu, aby ostatní urobili prvý krok, pretože tak vie, že ľudí neobťažuje. Nikdy sa jej nedostalo podpory od ostatných autistov, pretože jej nerozumejú. Marjolein povedala: „Aj preto som bola vždy tak trochu kráľovnou drámy. V médiách ľudia s autizmom vždy pôsobia trochu ‚roboticky‘, zdá sa, že nevyjadrujú veľa emócií alebo ich nevedia vyjadriť. Vždy som chcela prejavovať emócie ostatným. Plač som cítila oveľa lepšie, keď to ostatní videli, pretože to bol konečný dôkaz pre svet, že aj ja mám city, vidíte, som normálna, mám city!“.
Keď sa cítila bolestivo alebo ťažko, unikala zo situácie fantazírovaním o možnej budúcnosti, v ktorej je všetko dokonalé. Našťastie má Marjolein podporujúcich rodičov, vždy sa ju snažili pochopiť. Marjolein však vždy mala pocit, že je pre nich veľkým bremenom. Povedala: „Mám dvoch bratov, ktorí sú obaja neurotypickí, a vždy som sa obávala, že tajne milujú mojich bratov viac ako mňa a že si dokonca želajú, aby som sa nikdy nenarodila.“ Marjolein nikdy nemala romantický vzťah, kvôli ktorému sa cítila neisto. Povedala: „Nemôžem sa zbaviť pocitu, že muži ma jednoducho nechcú, pretože je tu toľko ‚normálnych‘ žien. Prečo by mali chcieť chodiť s takým zlyhancom, ako som ja, keď môžu mať aj normálnu priateľku? Mám pocit, že ma nikto nemôže milovať z vlastného rozhodnutia.“
Zlomom pre Marjolein bolo, keď nastúpila na vysokú školu. Nikdy predtým nemala priateľov a na rôznych školách ju vždy šikanovali. Na vysokej škole sa však všetko zmenilo. Všetci boli voči Marjolein mimoriadne otvorení a akceptovali ju. Povedala: „Cítila som sa „normálnejšia“ ako kedykoľvek predtým, bez toho, aby som na sebe musela niečo meniť. Stačilo mi byť sama sebou a užívať si to, čo som rada robila. Zistila som, že mám talent, napríklad divadelné herectvo. Predtým som si myslela, že som v podstate vo všetkom zlyhala. Stále sa veľa učím, ale myslím si, že to bol veľmi zásadný bod, vďaka ktorému som prekonala väčšinu svojich problémov so sociálnou úzkosťou. Zistila som, že som menej posadnutá tým, čo si o mne môžu myslieť ostatní, a strachom, že sa ponížim. Stále je tu, ale už ma neprenasleduje tak veľmi ako predtým. Jednoducho sa obklopujem priateľmi, ktorí ma viac podporujú, a učím sa akceptovať svoj stav, vďaka čomu sa cítim oveľa lepšie.“
Keďže autizmus a ADHD nie je niečo, čo by Marjolein mohla prekonať, využíva svoje duševné ochorenia ako výhodu a snaží sa stať vzorom pre ostatných ľudí s autizmom, najmä pre mladé ženy. Povedala: „Problémy so sebaúctou u ľudí s autizmom sú veľmi samozrejmé, a to bola primárna vec, s ktorou som bojovala.“ Ďalšou skúsenosťou, ktorá Marjolein motivovala, bola osobná učiteľka, ktorú kedysi mala. Jej tútor sa jej opýtal, čo by chcela robiť po vysokej škole. Keď sa dozvedela, že Marjolein sa chce stať psychologičkou špecializovanou na autizmus, jej tútorka jej povedala, že sa ňou nemôže stať, pretože autistom chýba empatia. Marjolein povedala: „Vždy som sa považovala za veľmi empatickú, ale ona sa mi len vysmiala a povedala mi, že príliš snívam. O tejto skúsenosti a o nebezpečenstve takejto stigmatizácie a zovšeobecňovania som napísala eseje pre lekársku sociológiu. Teraz chcem popri poskytovaní podpory smerom k ľuďom, ktorí sú v rovnakej situácii, urobiť niečo aj proti stigmatizácii ľudí s autizmom. Možno aj zlepšiť diagnostiku.“
Stratégie, ktoré používala na zvládnutie svojich duševných porúch, spočívali v tom, že sa obklopovala ľuďmi, s ktorými sa cítila dobre. Marjolein používa rôzne metódy, ktoré jej pomáhajú zostať sústredená, napríklad používa budíky na svojom telefóne, aby jej pripomínali veci. Lekcia, ktorú sa naučila od priateľov, je byť menej súdna a náročná voči sebe. Marjolein sa tiež naučila, že existujú aj iné pohľady a riešenia ťažkej situácie. Teraz je uvoľnenejšia a cíti sa pohodlnejšie vo svojej koži.
Toto je jej rada pre ostatných, ktorí bojujú s podobnými duševnými stavmi:
„Prijmite svoju individualitu a snažte sa príliš nesústrediť na samotnú poruchu. Najmä ak bola diagnostikovaná v mladom veku a navštívili ste mnoho lekárov, môže sa vám zdať, že porucha je všetko. Ale ona vás nedefinuje! Ste osoba, individualita a čokoľvek je v knihách, nemusí sa všetko vzťahovať na vás. Pokúste sa zistiť, čo máte radi a čo chcete od života, ako vy, a nie ako osoba s poruchou. Takisto na vás nie je nič zlé. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí vás budú akceptovať takého, aký ste, aj keď ste ich ešte nestretli. Len sa snažte robiť to, čo máte radi, a na ceste stretnete tých správnych ľudí.“
Marjolein by sa o to tiež rada podelila:
„Dokumentárne filmy a mnohé médiá o autizme sa zameriavajú predovšetkým na rodinu týchto detí a nikdy nie na pocity týchto detí samotných. Myslím si, že to súvisí najmä s tým, že väčšina ľudí s autizmom nie je veľmi verbálne silná, a preto je pre nich veľmi ťažké vyjadriť svoje pocity.“
Marjolein prešla dlhú cestu a mám pocit, že to v živote dotiahne ďaleko. Pomôžte mi zmeniť situáciu tým, že sa podelíte o svoj príbeh.
Kvíz na záver
Aké je najčastejšie duševné ochorenie, ktorým trpí Marjolein?
- Úzkostné poruchy
Čo nie je niečo, čo Marjolein dokáže prekonať?
- Mentálna retardácia
- Vakcíny
- Neurologické poruchy
- Asd.
Aká je najčastejšia duševná porucha, ktorou môže človek trpieť?
- Duševné choroby
- Trpiaci
- Anorexia nervosa
Čo jej bolo nepríjemné, keď bola prekvapená?
- Scenáre
- Konkrétna situácia
Koľko sa Marjolein dozvedela o svojom stave?
- Celá tona
- Primeraná suma
- Loooot
Na čo zabúdam, čo strácam alebo opúšťam a mám pocit, že mi život neustále uniká medzi prstami?
- Spôsoby
- Zdá sa, že
- Veci
- Je to…
- Ako
Mám tendenciu zabúdať na veci, strácať ich alebo ich nechávať a celkovo mám pocit, že mi stále niečo uniká pomedzi prsty. Mám tendenciu zabúdať na veci, strácať ich alebo ich opúšťať a celkovo mám pocit, že mi život neustále uniká pomedzi prsty.“ To ovplyvnilo jej každodenný život v mnohých ohľadoch.
- Životy
Čo si Marjolein myslí o ľuďoch s autizmom?
- Len
- Na stránke .
- To
- Vlastne
- Samozrejme
- Dokonca aj
- Ako