Toto je 26. príbeh série o zotavení z duševnej choroby. Aldo si prešiel peklom a späť. Zvrátil svoje chyby a vyrástol z nich. Toto je jeho príbeh:
Aldo pochádza zo Salvádoru, ale od svojich šiestich rokov žije v Los Angeles v Kalifornii. Jeho koníčkom je počúvanie hudby, písanie, čítanie a hranie hier na xboxe. Aldove obľúbené filmy sú Fontána, Matrix, Dvojročný muž a Čokoľvek sa sníva. Má rád aj čierne komédie, ako napríklad Wristcutters: Príbeh lásky, Šťastie a Pravidlá príťažlivosti, pretože mu zlepšujú náladu. Aldovým obľúbeným básnikom je Edgar Allan Poe a jeho obľúbené skupiny sú Nirvana, System of a Down, Nine Inch Nails a Tool. Snaží sa vrátiť ku kresleniu a maľovaniu.
Jeho ciele sú nedávno stanovené, pretože bol mladík bez smeru a neočakával, že bude žiť dlhšie ako do 18 rokov. Aldo mal len jeden vzor, ktorý zomrel, keď mal 13 rokov. Kvôli tomu začal skĺzavať do samoty a bojazlivosti. Teraz, vo veku 33 rokov, si uvedomil, že sa v dohľadnom čase nechystá zomrieť. Teraz sa chce stať právnym zástupcom v advokátskej kancelárii, v ktorej pracuje ako referent pre spisy. A nielen to, chce získať magisterský titul z angličtiny na univerzite alebo vysokej škole. Aldo v súčasnosti píše román a má niekoľko poviedok, ktoré ešte neboli publikované. Povedal: „Keď sa stanem právnikom, presťahujem sa do štátu Washington. Los Angeles som nikdy nemal veľmi rád a existuje tu veľa bolestných spomienok. Pre moje duševné zdravie by bolo najlepšie, keby som sa odsťahoval. Dúfam tiež, že sa mi jedného dňa podarí stať sa publikujúcim autorom a dúfam, že sa dostanem na zoznam bestsellerov New York Times.“
V roku 2000 mu bola diagnostikovaná veľká depresia a úzkosť. Aldo si myslí, že z depresie nevyrastie, a nie je si istý, či ju pripisuje úzkosti. Aldo absolvoval terapiu a bol mu nasadený liek Paxil, ktorý však, bohužiaľ, spôsobil, že sa u neho depresia ešte viac prehĺbila a mal sklony k samovražde. Práve to ho priviedlo k prvým pokusom o samovraždu, preto teraz absolvuje len psychoterapiu. Jeho duševné choroby boli spôsobené traumami z detstva, ale vďaka terapii sa naučil o stresoroch a o tom, ako sa im vyhnúť. Pri zvládaní svojich porúch sa teraz spolieha aj na podporný systém.
Aldo sa musel vyrovnať s hroznými príznakmi. Povedal: „Mnohé z týchto príznakov ma stále trápia, napríklad nespavosť, nepokoj, podráždenosť, prejedanie sa a únava.“ Aldo tiež povedal: „Moja depresia v mladosti často vyúsťovala do záchvatov nekontrolovateľného vzlykania, straty chuti do jedla, pocitov bezcennosti, depersonalizácie, samovražedných myšlienok (hoci som sa o to nikdy nepokúsil, kým som nebral lieky), hnevu a hanby.“ To ovplyvnilo jeho každodenný život najmä počas strednej školy, Aldo prešiel od priemeru 3,4 k tomu, že sotva zmaturoval. Povedal: „V poslednom ročníku strednej školy mi depresia skutočne ovládla život. Bol som hospitalizovaný, potom, keď jedna z mojich pozornejších učiteliek videla rany na mojich rukách, vzala ma do poradne. Okrem rezania som sa aj popálil, jazvy sú na mojej ľavej ruke stále viditeľné.“ Keď Aldo skončil školu, pokúšal sa pracovať, ale nikdy si nedokázal udržať prácu príliš dlho, pretože kvôli depresii a pokusom o samovraždu vždy musel prácu odvolať.
Bohužiaľ, v roku 2003 si Aldo porezal zápästie nožom na škatule, pričom si takmer pretrhol šľachu a takmer stratil ľavú ruku. Dostal 72-hodinový dištanc, ktorý mu bol predĺžený na dva týždne. Na zašitie rany potreboval celkovo 12 stehov. Aldo povedal: „Urobil som to vonku pred školou a 3 hodiny som chodil a čakal, kým si ma smrť vezme. Nevedel som, že fajčenie zahusťuje krv, za tie 3 hodiny, čo som chodil, som reťazovo vyfajčil krabičku cigariet. Omámený a dezorientovaný som zavolal na pomoc svojho najlepšieho priateľa. Zavolala som k nej domov a ona zdvihla, pričom znela prekvapene, nie preto, že sa jej ozývam, ale preto, že jej doma už niekoľko týždňov nefungovala telefónna linka. Bol som prvý hovor, ktorý sa za ten čas podarilo vybaviť.“
Pre Aldo je ťažké udržiavať priateľstvá alebo romantické vzťahy kvôli jeho negativizmu. Hoci mal niekoľko dlhodobých vzťahov, skončilo to ovplyvnené jeho divokými zmenami nálad. Povedal: „Niekedy potrebujem veľa upokojovania a starostlivosti, ale sú aj chvíle, keď potrebujem byť sám a od všetkých preč. Moje priateľky v minulosti neboli príliš ochotné nechať ma samého, pretože mali pocit, že musíme každú chvíľu tráviť spolu.“ Kvôli tomu sa cítil ako príťaž, nahnevaný a nechcený. Cíti sa, akoby bol zlomenou vecou, ktorú nikto nechce, pretože je toho naňho priveľa.
Ako povedal, posledné Aldove pokusy o samovraždu ho posilnili:
„Vzal som si 50 tabletiek na spanie a sedel som na zadnom sedadle auta v očakávaní smrti. Začal som byť ospalý a prepadol som sa, pamätám si, ako ma začala obchádzať zima napriek tomu, že bola teplá aprílová noc. Pamätám si, ako som sa zosunul, vedel som, že sa blíži smrť, a spomínam si, že keď všetko začalo slabnúť, zostal len chlad a niečo, čo sa zdalo byť obrovským priestorom ničoho. Prežil som, ale ten zážitok otriasol mojím vnútrom. Veľmi dlho som sa považoval za agnostika, ale keď som ležal a umieral, dúfal som, že niečo bude, žiaľ, sme to len my a naša smrteľnosť. Táto skúsenosť ma poznačila, ale rozhodol som sa, že z nej vyťažím to najlepšie. Od tej noci som sa dostal tak ďaleko a nikdy som si nemyslel, že to bude možné, ale všetko odvtedy bolo najlepším obdobím v mojom živote.
Zlomovým bodom pre Alda bolo, keď si uvedomil, že svojím konaním stratil prehľad a kontrolu nad tým, čo sa snažil vybudovať. Hoci sa s tým nikdy celkom nezmieri, rozhodol sa, že už toho bolo dosť. Naučil sa, že kľúčom k úspechu je poznať svoje hranice. Vždy, keď má pocit, že sa rúti dole, obráti sa na svoj podporný systém a požiada o pomoc. Bol to pre neho obrovský boj, pretože po pobyte na psychiatrickom oddelení nemal ani potuchy, čo má robiť! Po prepustení mu neponúkli žiadnu pomoc. Na tejto ceste mu pomohli jeho priatelia, Aldo povedal: „Moji priatelia sú už roky jedinou podpornou skupinou, ktorú mám. V mnohých ohľadoch sú pre mňa rodinou, ktorú som si vždy zaslúžil, ale nemal som ju. Vždy ma pozorne počúvajú a ponúkajú mi svoju podporu. Nielen emocionálnu, ale aj miesto, kde môžem zostať, keď sa necítim bezpečne alebo som unavený. Ponúkajú mi impulz a uistenie, že môžem dosiahnuť to, čo som si predsavzal.“
Poučil sa, že je lepšie byť sám ako v zlej spoločnosti a že sa neoplatí pre niekoho vzdať svojho šťastia. Táto skúsenosť Alda zmenila, teraz sa venuje veciam, ktoré ho robia šťastným. Teraz chce zlepšiť svoj život. Toto je jeho rada pre ostatných, ktorí bojujú s podobnými situáciami:
„Nikdy to nie je také ťažké, ako si myslíte. Požiadajte o pomoc správnych ľudí, ktorým na vás záleží. Ak ju nemôžete nájsť alebo si myslíte, že ju nemáte, potom sa podujmite na vyhľadanie odbornej pomoci. Zavolajte na linku pomoci pre samovrahov, porozprávajte sa s niekým. Často som sa rozprávala s cudzími ľuďmi, len aby som to zo seba dostala. nepoznajú ma, a tak necítim žiadne odsudzovanie, len uvoľnenie a veľmi mi to pomáha. Počúvajte aj klišé. Sú to klišé, pretože sú správne. Trpezlivosť je cnosť, to je pravda. Učila som sa to znova a znova. To neznamená, že by ste mali byť spokojní alebo čakať, kým sa niečo stane. Niektoré veci musíte aktívne vyhľadávať a pracovať na nich.“
Aldo by sa chcel podeliť aj o toto:
„Za tie roky som sa naučil veľa vecí, ale hlavne som sa naučil, že nezáleží na tom, čo si myslia ostatní. Robte to správne. Ak máte chuť plakať, tak plačte, uľaví sa vám potom a je to zdravé a terapeutické. Plačte, kým už nebudete môcť plakať. V rovnakom duchu sa nestarajte o pocity druhých. Možno sa obávate, že niekomu ublížite na citoch, či už v dobrom alebo zlom, a tak si dovolíte byť v nepríjemnej situácii, pretože by ste radšej boli milí. Nerobte to. Naučil som sa, že môžete kontrolovať len to, ako sa VY cítite. Radšej by som bol milý a vyhol sa tomu, aby som niekoho zranil, aj keď by mi to bolo nepríjemné, ale nakoniec to, ako sa cíti, nie je vaša vec. Buď sa s tým vyrovnajú, alebo nie. Možno kvôli tomu stratíte ľudí, ale v skutočnosti je to ich strata. Buďte úprimní. Ak skúsite terapiu a budete mať pocit, že by nemusela fungovať, spýtajte sa sami seba: Som k tejto osobe úprimný a otvorený? Je pravdepodobné, že nie ste. Vybudovali ste si bariéru, ktorá vás má chrániť pred KAŽDÝM, ale terapeut sa vám len snaží pomôcť. Buďte teda otvorení a pravdiví a výsledky sa dostavia. Nakoniec, ak stále nemáte pocit, že vám táto osoba nepomáha, potom je to v poriadku, nájdite si niekoho iného. Dôležité je, aby ste dostali pomoc.“
Som rád, že Aldo dokázal zmeniť svoj život. Nebolo to pre neho ľahké. Dúfam, že sa mu podarí udržať si v živote stabilitu a nájsť si skvelú romantickú partnerku, s ktorou bude zdieľať zvyšok života. Pomôžte mi zmeniť situáciu tým, že sa podelíte o svoj príbeh.
Kvíz na záver
Kto povedal, že depresia v mladosti často vyústi do záchvatov nekontrolovateľného vzlykania, straty chuti do jedla, pocitov bezcennosti, depersonalizácie, myšlienok na samovraždu (hoci som sa o ňu nikdy nepokúsil, kým som nebral lieky), hnevu a hanby?
- Mcgregor
- Pettis
- Siver
- Khabib
- Bendo
- Dillashaw
- Weidman
- Machida
Aký bol Aldov prvý pokus o samovraždu?
- Samovražednosť
- Pokusy o samovraždu
- Problémy s duševným zdravím
- Zneužívanie drog
- Samopoškodzovanie
Aká bola Aldova veľká depresia?
- Úzkosť
- Myšlienky na samovraždu
- Panická porucha
Aký je Aldov príbeh?
- Počítajte
Čo mu nasadili na 72 hodín?
- Umiestnite stránku .
- Na stránke
- Prineste si
- Miesto
- Stojan
- Presun
- Zvyšok
Čo povedal Aldo, že jeho depresia ovplyvnila jeho každodenný život najmä počas strednej školy?
- Životy
Ako dlho sú Aldovi priatelia jedinou skupinou podpory, ktorú má?
- Mesiace
- Desaťročia
- Rokov
- Týždne
- Ago