V psychiatrii a psychológii má pojem splitting tri rôzne použitia.
V oblasti psychoanalýzy sa rozštiepenie vzťahuje na mechanizmus zvládania, pri ktorom jedinec, ktorý nie je schopný integrovať určité obzvlášť ťažké pocity alebo zážitky do celkovej štruktúry ega, rozdeľuje svoje reakcie na tieto pocity alebo zážitky. Často sa to označuje aj ako dezintegrácia ega alebo v extrémnych prípadoch ako disociácia.
Rozdelenie prvýkrát opísal Sigmund Freud a neskôr ho jasnejšie definovala jeho dcéra Anna Freudová. Rozštiepenie možno vysvetliť ako myslenie výlučne v extrémoch, napr. dobrý verzus zlý, mocný verzus bezbranný atď. Dvojročné dieťa nedokáže vnímať osobu, ktorá mu robí niečo nepríjemné (napr. nedá mu najesť, keď je hladné), ako osobu, ktorá má len jednu alebo niekoľko zlých vlastností. Pre ešte nie celkom vyvinutý mozog je to príliš komplikované. Druhý človek môže byť v danom okamihu vnímaný len ako všetko zlé. Keď však táto osoba dieťa uspokojí, bude ho opäť vnímať ako všetko dobré.
Rozdelenie možno vnímať ako vývojové štádium a ako obranný mechanizmus.
Rozdelenie ako vývojové štádium:
Vo vývinovom modeli Otta Kernberga je dôležitou vývinovou úlohou aj prekonanie rozštiepenia. Dieťa sa musí naučiť integrovať pocity lásky a nenávisti.
Kernberg rozlišuje tri rôzne štádiá vo vývoji dieťaťa, pokiaľ ide o rozpoltenosť:
Rozdelenie ako obranný mechanizmus
Ľudia s diagnostikovanou narcistickou poruchou osobnosti tiež používajú rozpoltenosť ako hlavný obranný mechanizmus. Robia to preto, aby si zachovali sebaúctu. Robia to tak, že seba vidia ako čisto dobrého a ostatných ako čisto zlých. Používanie štiepenia predpokladá aj používanie ďalších obranných mechanizmov, a to devalváciu, idealizáciu a popieranie.
Rozdelenie spôsobuje nestabilitu vo vzťahoch, pretože jeden človek môže byť v rôznych obdobiach vnímaný ako dobrý alebo zlý, podľa toho, či uspokojuje potreby alebo ich frustruje. Toto a podobné oscilácie v prežívaní seba samého vedú k chaotickým a nestabilným vzťahovým vzorcom, rozptylu identity a výkyvom nálad.
V dôsledku toho môže byť terapeutický proces týmito osciláciami značne sťažený, pretože aj terapeut sa môže stať obeťou rozštiepenia. Na prekonanie negatívnych účinkov na výsledok liečby sú potrebné neustále interpretácie zo strany terapeuta.
Hraničná porucha osobnosti
V oblasti psychológie osobnosti je splitting termín označujúci kognitívnu chybu, ktorá sa často považuje za charakteristický znak hraničnej poruchy osobnosti. Vyznačuje sa sklonom buď úplne idealizovať, alebo úplne znehodnocovať iných ľudí, miesta, myšlienky alebo predmety, t. j. vidieť ich buď ako všetko dobré, alebo všetko zlé. Neoficiálne osoby a odborníci, ktorí zažívajú toto správanie u osôb s hraničným spektrom, ktoré vidia niekoho alebo niečo ako všetko zlé, hovoria o tomto objekte ako o „rozdelenom čiernom“, zatiaľ čo niekto alebo niečo, čo vidia ako všetko dobré, bolo „rozdelené na bielo“.
V oblasti liečebného prostredia, ako je ústavná liečba a ústavná psychiatrická hospitalizácia, sa rozdelenie vzťahuje na pacienta, ktorý sa pokúša manipulovať s členmi personálu v prostredí tým, že zapojí jedného člena personálu proti jednému alebo viacerým iným v prospech pacienta. Takéto správanie je najúspešnejšie, ak si členovia personálu nedokážu udržať profesionálny odstup a kontrolovať svoje vlastné problémy s protiprenosom.