September 2013. Čas v mojom živote, keď som sa vydal na novú životnú cestu a po krátkom stretnutí som opustil všetkých členov svojej rodiny v Južnej Kórei.
September 2013. V mesiaci, keď som počúvala ubezpečenia lekára, že moja stará mama, ktorá už tri roky bojuje s rakovinou, bude v poriadku aj bez toho, aby som ju 24 hodín denne ošetrovala pri posteli.
September 2013. Zavolal mi lekár, že moja babička zomrela a ja som zmeškala pohreb.
Každý, kto ma pozná osobne, pozná moju osobnosť – silnú, pevnú, odhodlanú, nezávislú, cieľavedomú… to všetko sa vytratilo, keď som sa dozvedela nečakanú správu o smrti mojej starej mamy.
Bola som pri nej až do týždňa, keď som opustila Kóreu, a osobne som ju ošetrovala 24 hodín denne a 7 dní v týždni v nemocnici.
S ubezpečením lekára, že bude bojovať a zostane silná, som nasledujúci týždeň odišla do Španielska s (trochu) menej zaťaženým srdcom.
Práve keď som sa hrdil, že som nebol vystavený kultúrnemu šoku ako ostatní študenti na univerzite, dostal som jeden telefonát, ktorý zmenil všetko v mojom živote.
Nielenže som sa dozvedel nečakanú správu o jej smrti, ale aj to, že som zmeškal pohreb… zomrela sama a na jej pohrebe sa zúčastnilo menej ako 10 ľudí. V tých mesiacoch som plakala viac ako za celý svoj život, cítila som sa vinná a nahnevaná – ako je možné, že v tejto pozoruhodnej a vplyvnej žene videlo jej hodnotu len 8 ľudí? A ako to, že som nebol jedným z tých ôsmich účastníkov?
Vnútorne ma to zabíjalo a dodnes ma prenasleduje pocit viny.
Upadol som do hlbokej depresie, celé týždne som ležal v posteli, nejedol a nehýbal sa. Nechcela som ani dýchať, pretože všetko, čo som robila, dokonca aj samotné ležanie v posteli, mi spôsobovalo emocionálnu a fyzickú bolesť.
Cieľavedomé, usilovné dievča, ktoré som kedysi poznala ako seba samu, prestalo chodiť na vyučovanie a s nikým sa nestýkalo.
Schudol som 10 kilogramov (asi 22 libier). Stratil som motiváciu. Stratil som vieru v seba a zodpovednosť za jej osamelú smrť som pripísal… sebe.
Psychológ v areáli školy ma odporučil na klinického lekára a on a mnohí ďalší zamestnanci ma nabádali, aby som vyhľadal pomoc.
Zostala som v posteli a vyhýbala sa kontaktu s kýmkoľvek a čímkoľvek, kým som sa necítila lepšie a nerozhodla sa pokračovať v normálnom živote.
Reakcie tých niekoľkých ľudí, ktorí so mnou prišli do kontaktu, ma skutočne nahnevali, a to komentáre typu: „Nie je to už dosť dlho?“, „Je taká deprimovaná“ alebo „Prečo sa s tým jednoducho nedokáže zmieriť?“
V úvodných kurzoch, ale aj v každodennom živote sa učíme, ako všetko „správne“ robiť (dokonca aj to, ako by sme mali „správne“ prechádzať vecami, ako je smútok) v niekoľkých fázach.
Počuli ste niekedy o 5 fázach smútku?
5 štádií smútku, ktoré navrhla psychologička Elisabeth Kübler-Rossová:
Skôr než sa mnohí z nás, ktorí sme zažili smrť blízkej osoby, nahneváme na doktorku Küblerovú-Rossovú, dovoľte mi najprv povedať niečo, čo o tomto zozname „štádií“ vie len málo ľudí.
Pôvodne nebola napísaná pre kroky smútku. Týchto päť stupňov bolo napísaných pre jednotlivcov, ktorí smútia… za svojou vlastnou smrteľnosťou.
Tento model bol napísaný s ohľadom na nevyliečiteľne chorých pacientov ako návod na to, ako čeliť vlastnej smrti.
V tejto súvislosti si to vysvetlíme:
Päť štádií intenzívneho smútku neznamená, že ide o správne „štádiá“ smútenia za niekoho smrťou.
V septembri 2013 mi zľava i sprava hovorili, že smútim „nesprávnym“ spôsobom.
Skrátka – neexistuje správny alebo nesprávny spôsob smútenia. Smrť je bolestivá, mätúca, jedinečná a dezorientujúca.
„Správny“ spôsob smútenia nie je lineárny a univerzálny a je v poriadku vyjadriť a precítiť bolesť spôsobom, ktorý považujete za príjemný.
Či už prejavujete „príliš veľa“ alebo „príliš málo“ emócií, jediný človek, ktorý vie, ako sa cítite vo vnútri, ste vy sami.
September 2014. Čas v mojom živote, ktorý si pamätám na uplynulý rok.
September 2014. Tupé bolesti na hrudi, ale myslím, že budem v poriadku.
12. septembra 2014. V ten deň si spomínam, ako veľmi ovplyvnila môj život, a na posledné slová, ktoré som ju počul povedať.
Milujem ťa. Nezabudni na mňa.“
Vždy si ťa budem pamätať a budeš mi chýbať, stará mama. Odpočívaj v pokoji.
Kvíz na záver
Kde som nechal svoju rodinu po krátkom stretnutí?
- Čína
- Južná Kórea
- Japonsko
- India
- Filipíny
- Nemecko
- Európa
Aké je najdôležitejšie štádium smútku?
- Úzkosť
- Smútok
- Smútok
- Bolesť srdca
- Emocionálny zmätok
- Smútok
- Frustrácia
Ako v živote robíme veci správne?
- Fázy
- Iba fáza
Kde som zostal, kým som sa necítil lepšie?
- Gauč
- Spánok
- Nap
- Vankúš
- Pohovka
- Polohovacie kreslo
- Podlaha v obývacej izbe
- Futon
Ako dlho som bol pri matke, kým som opustil Kóreu?
- 5 dní
Aké je prvé štádium smútku?
- Zomierajúci
Čo pre mňa zmenil tento telefonát?
- Životy