Pojem prístup sociálnej identity sa vzťahuje na výskum a teóriu, ktoré sa týkajú dvoch vzájomne prepojených, ale odlišných sociálnopsychologických teórií. Ide o teóriu sociálnej identity a teóriu sebakategorizácie. Prístup sociálnej identity sa uplatnil v mnohých oblastiach a je stále veľmi vplyvný. Kľúčové práce o sociálnej identite sú vysoko citované a ich počet sa neustále zvyšuje.
Aspekty prístupu sociálnej identity
Obrázok 1. Vysvetľujúce profily teórií sociálnej identity a sebakategorizácie.
Pojem „prístup sociálnej identity“ vznikol ako pokus o zmiernenie tendencie spájať tieto dve teórie, ako aj tendencie mylne považovať jednu teóriu za súčasť druhej. Namiesto toho by sa tieto teórie mali považovať za prekrývajúce sa spôsobom, ktorý je znázornený na obrázku 1. To znamená, že hoci existujú podobnosti, teória sebakategorizácie má väčší vysvetľujúci rozsah (t. j. je menej zameraná konkrétne na medziskupinové vzťahy) a bola skúmaná v širšom rozsahu empirických podmienok. Teóriu sebakategorizácie možno tiež považovať za teóriu vyvinutú na riešenie obmedzení teórie sociálnej identity. Konkrétne ide o obmedzený spôsob, akým sa teória sociálnej identity zaoberá kognitívnymi procesmi, ktoré sú základom správania, ktoré opisuje.
Hoci tento termín môže byť užitočný pri porovnávaní širokých sociálno-psychologických hnutí, pri aplikácii jednej z týchto teórií sa považuje za prospešné starostlivo rozlišovať medzi týmito dvoma teóriami tak, aby sa zachovali ich špecifické charakteristiky.
Prístup sociálnej identity bol postavený do protikladu k prístupu sociálnej súdržnosti, pokiaľ ide o definovanie sociálnych skupín. Prístup sociálnej identity predpokladá, že nevyhnutnou a postačujúcou podmienkou na vytvorenie sociálnych skupín je „vedomie príslušnosti k spoločnej kategórii“ a že sociálnu skupinu možno „užitočne konceptualizovať ako množstvo jednotlivcov, ktorí si internalizovali príslušnosť k rovnakej sociálnej kategórii ako súčasť svojej koncepcie seba samého“.
V súvislosti s témou sociálnych skupín niektorí sociálni psychológovia rozlišujú medzi rôznymi typmi skupinových javov. Konkrétne „tie, ktoré vyplývajú z medziľudských vzťahov a vzájomnej závislosti s konkrétnymi inými osobami, a tie, ktoré vyplývajú z členstva vo väčších, neosobnejších kolektívoch alebo sociálnych kategóriách“. Prístup sociálnej identity však toto rozlišovanie nepredpokladá. Namiesto toho predpokladá, že tie isté psychologické procesy sú základom medziskupinových a vnútroskupinových javov zahŕňajúcich malé aj veľké skupiny. S tým súvisí aj pretrvávajúci názor, že prístup sociálnej identity je relevantný len pre fenomén veľkých skupín, čo viedlo niektorých teoretikov sociálnej identity k tomu, aby opätovne zdôraznili (teoreticky aj empiricky) relevantnosť prístupu sociálnej identity pre interakcie v malých skupinách.
Podľa prístupu sociálnej identity je vodcovstvo funkciou skupiny a nie jednotlivca. Jednotlivci, ktorí sú vo svojich skupinách vodcami, majú tendenciu byť bližšie k prototypu člena skupiny ako nasledovníci. Okrem toho bývajú spoločensky atraktívnejší, čo členom skupiny uľahčuje akceptovať ich autoritu a podriadiť sa ich rozhodnutiam. A napokon, vodcovia majú tendenciu byť ostatnými vnímaní ako vodcovia. Pri tomto poslednom rozlišovaní členovia skupiny pripisujú vodcovské vlastnosti osobe, a nie situácii, čím ešte viac prehlbujú rozdiel medzi vodcom a ostatnými v skupine tým, že ho vnímajú ako výnimočného. V súlade s týmto pohľadom na vodcovstvo výskumníci zistili, že jednotlivci môžu manipulovať svojím vlastným statusom vodcu v skupinách tým, že sa predstavujú ako prototyp skupiny.
Koncepty sociálnej identity boli aplikované na ekonómiu a výsledkom je tzv. ekonómia identity. Napríklad v dvoch samostatných prácach a knihe Akerlofa a Krantona je sociálna identita zahrnutá ako faktor v modeli príkazcu a agenta. Hlavným záverom je, že ak sa agenti považujú za insiderov, budú maximalizovať svoj identitárny úžitok tým, že vynaložia väčšie úsilie v porovnaní s predpisovým správaním. Na druhej strane, ak sa považujú za outsiderov, budú vyžadovať vyššiu mzdu, aby kompenzovali svoju stratu za rozdielnosť správania s predpísaným správaním.
Model sociálnej identity účinkov deindividuácie
Na základe ďalšieho výskumu teórie sociálnej identity a teórie sebakategorizácie bol vyvinutý model deindividualizačných účinkov sociálnej identity (SIDE), ktorý ďalej špecifikuje vplyv situačných faktorov na fungovanie procesov navrhovaných týmito dvoma teóriami. Model SIDE využíva tento rámec na vysvetlenie kognitívnych účinkov viditeľnosti a anonymity vo vnútroskupinovom a medziskupinovom kontexte. Model je založený na myšlienke, že sebakoncept je flexibilný a odlišný v rôznych situáciách alebo kontextoch. Teória pozostáva z radu rôznych sebakategórií, ktoré definujú ľudí ako jedinečných jednotlivcov alebo z hľadiska ich príslušnosti k určitým sociálnym skupinám a iným, širším sociálnym kategóriám na základe kontextu situácie. Model SIDE navrhuje, že anonymita presúva ťažisko sebavedomia z individuálneho ja na skupinové ja a vnímanie druhých z prevažne interpersonálneho na skupinové (stereotypizácia).
Výskum naznačil, že vizuálna anonymita nielenže zvyšuje negatívne správanie voči iným, ale môže tiež podporovať pozitívne sociálne vzťahy. V jednej štúdii sa všetci dobrovoľníci individuálne zúčastnili na skupinovej diskusii na tri rôzne témy. V podmienke vizuálnej anonymity bola všetka komunikácia medzi účastníkmi založená na texte, zatiaľ čo v podmienke vizuálnej identifikovateľnosti bola komunikácia doplnená aj obojsmernými videokamerami. Výsledkom štúdie boli zistenia, ktoré ukázali, že anonymita výrazne zvýšila atraktivitu skupiny.
Teória medziskupinových emócií ďalej rozširuje koncept osobne významnej príslušnosti k skupine, ako ho predstavujú teórie sociálnej identity a sebakategorizácie. Táto teória vychádza predovšetkým z koncepcie depersonalizácie a zameniteľnosti ja s ostatnými členmi inskupiny. To spôsobuje, že kognitívne reprezentácie ja a skupiny sa nevyhnutne spájajú, a preto skupina získava emocionálny význam. To znamená, že jednotlivci sa nielen kategorizujú ako členovia ingroup, ale aj „emocionálne reagujú, keď situácie alebo udalosti ovplyvňujú ingroup“. Ľudia napríklad často uvádzajú, že ich skupina je diskriminovaná, hoci majú pocit, že oni osobne tejto diskriminácii vystavení nie sú.
Sociálna identita vs. vzájomná závislosť
Niektorí výskumníci tvrdili, že väčšinu výsledkov výskumu využívajúceho paradigmu minimálnej skupiny možno odvodiť z vlastného záujmu a vzájomnej závislosti a že to predstavuje vážny problém pre teóriu sociálnej identity a teóriu sebakategorizácie, a najmä pre opis sociálnych skupín v rámci teórie sebakategorizácie. Výskumníci sociálnej identity na to reagovali tým, že analýza zameraná na vzájomnú závislosť, ktorá bola navrhnutá ako alternatíva, sa stále vo veľkej miere opiera o procesy sociálnej kategorizácie podrobne opísané v teórii sebakategorizácie. Okrem toho tvrdia, že výskumníci, ktorí vzniesli uvedenú kritiku, tiež výrazne nesprávne interpretovali úlohu sociologických kategórií v týchto dvoch teóriách.