Príjem sa vzťahuje na možnosť spotreby, ktorú subjekt získal v určitom časovom rámci a ktorá je vo všeobecnosti vyjadrená v peňažnom vyjadrení. V prípade domácností a jednotlivcov však „príjem predstavuje súčet všetkých miezd, platov, ziskov, úrokových platieb, nájomného a iných foriem príjmov získaných… v danom časovom období“. V prípade firiem sa príjem vo všeobecnosti vzťahuje na čistý zisk: to, čo zostane z príjmov po odpočítaní nákladov. V oblasti verejnej ekonómie sa môže vzťahovať na akumuláciu peňažnej aj nepeňažnej spotrebnej schopnosti, pričom prvá z nich sa používa ako zástupný ukazovateľ celkového príjmu.
Odmeňovanie môže byť vo forme platu alebo mzdy a zamestnaneckých výhod.
Príjmová nerovnosť označuje mieru nerovnomerného rozdelenia príjmov. V rámci spoločnosti sa môže merať rôznymi metódami vrátane Lorenzovej krivky a Giniho koeficientu. Ekonómovia sa vo všeobecnosti zhodujú, že určitá miera nerovnosti je potrebná a žiaduca, ale že nadmerná nerovnosť vedie k problémom s efektívnosťou a sociálnej nespravodlivosti.
Národný dôchodok meraný štatistikami, ako je čistý národný dôchodok (ČND), vyjadruje celkový príjem jednotlivcov, podnikov a vlády v ekonomike. Viac informácií nájdete v časti miery národného dôchodku a produkcie.
Plný a Haig-Simonsov príjem
Úplný príjem sa vzťahuje na akumuláciu peňažných aj nepeňažných spotrebných schopností akéhokoľvek subjektu, napríklad osoby alebo domácnosti. Podľa toho, čo ekonóm Nicholas Barr označuje ako „klasickú definíciu príjmu“: Haig-Simonsova definícia z roku 1938, „príjem možno definovať ako… súčet (1) trhovej hodnoty práv uplatňovaných v spotrebe a (2) zmeny hodnoty zásoby majetkových práv…“ Keďže spotrebný potenciál nepeňažných statkov, ako je napríklad voľný čas, nemožno merať, peňažný dôchodok možno považovať za náhradnú hodnotu plného dôchodku. Ako taký je však kritizovaný za to, že je nespoľahlivý, t. j. že presne neodráža bohatstvo, a teda spotrebné možnosti každého daného subjektu. Vynecháva úžitok, ktorý môže osoba získať z nepeňažného príjmu, a na makroekonomickej úrovni nedokáže presne vykresliť spoločenský blahobyt. Podľa Barra „v praxi sa peňažný príjem ako podiel na celkovom príjme značne a nesystematicky mení. Nepozorovateľnosť úplného príjmu bráni úplnej charakteristike súboru individuálnych príležitostí, čo nás núti používať nespoľahlivé meradlo peňažného príjmu.“ Na makroekonomickej úrovni sa národný príjem na obyvateľa, zvyšuje so spotrebou činností, ktoré produkujú škody a vynecháva mnohé premenné spoločenského zdravia.