Pokánie

Pokánie je pocit a skutok, ktorým si človek uvedomuje a snaží sa napraviť chybu alebo získať odpustenie od niekoho, komu ublížil. V náboženskom kontexte sa zvyčajne vzťahuje na pokánie za hriech proti Bohu. Vždy zahŕňa priznanie viny a tiež aspoň jednu z týchto možností: slávnostný sľub alebo odhodlanie neopakovať priestupok; pokus o náhradu škody alebo nejakým spôsobom zvrátiť škodlivé účinky priestupku, ak je to možné.

V biblickej hebrejčine sa pokánie vyjadruje dvoma slovesami: שוב šuv (vrátiť sa) a נחם nicham (cítiť smútok).

V Novom zákone je slovo preložené ako „pokánie“ gréckym slovom μετάνοια (metanoia), „po/za mysľou“, ktoré je zloženým slovom z predložky „meta“ (po, s) a slovesa „noeo“ (vnímať, myslieť, výsledok vnímania alebo pozorovania). V tomto zloženom slove predložka spája dva významy času a zmeny, ktoré možno označiť slovami „po“ a „iný“; takže celé spojenie znamená: „myslieť inak po“. Metanoia je teda predovšetkým premýšľanie po, odlišné od predchádzajúceho premýšľania; zmena myslenia sprevádzaná ľútosťou a zmenou správania, „zmena mysle a srdca“, alebo, „zmena vedomia“. Jedným z kľúčových opisov pokánia v Novom zákone je podobenstvo o márnotratnom synovi, ktoré sa nachádza v Lukášovom evanjeliu 15, 11.

V hebrejskej Biblii sa pokánie považuje za nevyhnutnú podmienku, od ktorej závisí spása a vykúpenie izraelského ľudu, ako aj každého jednotlivého človeka. 54,22; 55,6-10; Joel 2,12; Jonáš 2,10).

Judaizmus zdôrazňuje vykupiteľskú silu tešuvy, ktorá nie je ničím iným ako sebavykúpením človeka z otroctva hriechu.

Tóra (päť Mojžišových kníh) rozlišuje medzi urážkami Boha a urážkami človeka. V prvom prípade prejav pokánia spočíva v: (1) Vyznaní svojho hriechu pred Bohom (Lv 5, 5; Num 5, 7), pričom podstatnou časťou je slávnostný sľub a pevné predsavzatie, že sa už nedopustí toho istého hriechu. (2) Prinášanie určitých predpísaných obiet (Lv 5,1-20). Previnenia proti človeku si okrem vyznania a obety vyžadujú náhradu v plnej výške všetkého, čo bolo neprávom získané alebo zadržané od blížneho, a k tomu sa pridáva jedna pätina jeho hodnoty (Lv 5, 20 – 26). Ak poškodený človek zomrel, náhrada sa musí odovzdať jeho dedičovi; ak nemá dediča, musí sa odovzdať kňazovi, ktorý slúži obetu vykonanú na odpustenie hriechu (Nm 5, 7-9).

Pohľad biblických prorokov

. 7,6); modlitba (II Sam 12,16); sebaukájanie ako pôst, roztrhnutie vrchného odevu a nosenie vrecoviny; sedenie a spanie na zemi (I Kr 21,27; Joel 2,13; Jon 3,5).

Proroci znevažovali všetky takéto vonkajšie prejavy pokánia a trvali skôr na úplnej zmene duševného a duchovného postoja hriešnika. Požadovali obnovu srdca, t. j. rozhodné odvrátenie sa od hriechu a návrat k Bohu prostredníctvom úsilia o spravodlivosť. „Izrael, vráť sa k Pánovi, svojmu Bohu, lebo si padol svojou neprávosťou. Vezmi si so sebou slová a vráť sa k Pánovi; povedz mu: Odstráň všetku neprávosť a prijmi nás milostivo; tak odovzdáme ako býčkovia obetu svojich rtov“ (Oz 14,1-2, hebr.). „Obráťte svoje srdce, a nie svoje rúcho, a obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu, lebo je milostivý a plný zľutovania, pomalý v hneve a hojný v milosrdenstve a ľutuje ho zlý“ (Joel 2, 13).

Doporučujeme:  Napodobňovač (softvér)

Pokánie prináša odpustenie a odpustenie hriechu (Izaiáš 55,7). Mimo pokánia proroci a apoštoli nepoznajú žiadny spôsob, ako si zabezpečiť odpustenie. Žiadne obety ani náboženské obrady ho nemôžu zabezpečiť. Nie že by si pokánie zaslúžilo odpustenie, ale je jeho podmienkou. Pokánie kvalifikuje človeka na odpustenie, ale neoprávňuje ho naň.

„Svätý, nech je požehnané jeho meno, povedal Eliášovi: „Hľa, vzácny dar, ktorým som obdaroval svoj svet: hoci človek znova a znova hreší, ale vracia sa v pokání, ja ho prijmem“ (Jer. Sanh. 28b).

„Veľké je pokánie: prináša svetu uzdravenie“; „siaha až k Božiemu trónu“ (porov. Oz 14,2.5); „prináša vykúpenie“ (porov. Iz 59,20); „predlžuje život človeka“ (porov. Ez 18,21; Joma 86a.b).

„Pokánie a skutky lásky sú orodovníkmi človeka pred Božím trónom“ (Šab. 32a). Úprimné pokánie sa rovná obnove chrámu, obnove oltára a prinášaniu všetkých obetí (Peši, ed. Buber, 25, 158; Lev. R. 7; Sanh. 43b).

Úprimná ľútosť sa prejaví vtedy, keď sa za rovnakých podmienok vždy rozhodne odolá tomu istému pokušeniu k hriechu (Joma 86b). „Ten, kto vyznáva svoj hriech a stále na ňom lipne, je prirovnávaný k človeku, ktorý drží v ruke poškvrňujúci predmet; hoci sa okúpe vo všetkých vodách sveta, neočistí sa; ale v okamihu, keď od seba odhodí poškvrňujúci predmet, jediný kúpeľ ho očistí, ako je povedané (Prís 28, 13): „Kto sa prizná a opustí ich [svoje hriechy], dostane milosť“ (Ta’an. 16a; „Yad“, l. c. ii. 3).

Podľa židovskej doktríny je pokánie predpokladom zmierenia (Talmud Joma viii. 8). Jom kipur, deň zmierenia, odvodzuje svoj význam len od skutočnosti, že je vyvrcholením desiatich dní pokánia, ktorými sa začína židovský náboženský rok, a preto je bez pokánia bezcenný (Talmud Joma viii. 8; Midraš Sifra, Emor, xiv.). Hoci človek by mal byť kajúcny každý deň (Ab. ii. 10; Šab. 153a), prvých desať dní každého roka je prijateľný čas, ktorý ohlásil prorok (Iz. lv. 6): „Hľadajte Pána, kým ho možno nájsť, vzývajte ho, kým je blízko“ (R. H. 18a; „Jad“, l. c. ii. 6).

Doporučujeme:  Schizmogenéza

Pokánie a Deň zmierenia oslobodzujú len od hriechov spáchaných proti Bohu; od hriechov proti inej osobe oslobodzujú len vtedy, keď bola vykonaná náprava a urazená strana dostala odpustenie (Joma 87a; „Jad“, l.c. ii. 9).

Nikto nemusí zúfať kvôli svojim hriechom, pretože Boh milostivo prijíma každého kajúceho hriešnika. (Jer 31,9)

Židovské učenie tvrdí, že nikdy nie je neskoro, dokonca ani v deň smrti, vrátiť sa k Bohu s úprimným pokáním, pretože „ako je more vždy otvorené pre každého, kto sa chce očistiť, tak sú brány pokánia vždy otvorené pre hriešnika“ (Pesikta, ed. Buber, xxv. 157; Midraš Deuteronómium Rabba ii.; Midr. Teh. lxiii.) a Božia ruka je neustále vystretá, aby ho prijala (Talmud Pesachim 119a; Deut. Rabba ii.). Jeden z názorov v Talmude tvrdí, že kajúci hriešnik dosiahne vznešenejšiu duchovnú hodnosť ako ten, kto nikdy nezhrešil (Berachot 34b.) Je hriechom vysmievať sa kajúcemu hriešnikovi pripomínaním jeho predchádzajúcich hriešnych ciest (B. M. 58b; „Yad“, l.c. vii. 8).

Učenie o pokání sa v Písme javí ako veľmi dôležité. O pokání v Starej zmluve pozri vyššie uvedený opis pokánia v hebrejskej Biblii. V Novej zmluve Ján Krstiteľ začal svoju verejnú službu, rovnako ako Ježiš, výzvou na pokánie (Mt 3,1.2; 4,17).

Keď Ježiš vyslal poslov, aby hlásali jeho evanjelium, prikázal im, aby hlásali pokánie (Lukáš 24,47; Marek 6,12). Učenie o pokání nachádzame v Novom zákone u Petra (Sk 2, 38); Pavla (Sk 20, 21). Boh chce, aby každý činil pokánie (2 Pt 3,9; Sk 17,30). Skutočne, ak človek neuposlúchne Božiu výzvu k pokániu, znamená to, že úplne zahynie (Lk 13,3).

Svätý Izák Sýrsky povedal: „Tento život ti bol daný za pokánie. Nepremárnite ho na márne snahy.“

Skutočné pokánie má tri aspekty:

Mat 21,29 – „On odpovedal a povedal: Ale potom sa obrátil a odišiel. Slovo, ktoré sa tu používa pre „pokánie“, znamená zmeniť svoju myseľ, myšlienku, zámer, názor na nejakú vec; znamená to mať iný názor na nejakú vec. Túto zmenu dobre ilustruje konanie márnotratného syna a mýtnika v známom príbehu o farizejovi a mýtnikovi (Lk 15 a 18).

Pokiaľ ide o vôľu a dispozíciu

Jedno z hebrejských slov pre pokánie znamená „obrátiť sa“. Márnotratný syn povedal: „Vstanem… a vstal“ (Lukáš 15, 18.20). Časť
vôle a dispozície pri pokání je znázornená:

Vo vyznaní hriechu Bohu

Ž 38,18 – „Lebo ja oznámim svoju neprávosť, ľutujem svoj hriech.“ Mýtnik sa bil v prsia a hovoril: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“ (Lk 18,13). Márnotratník povedal: „Zhrešil som proti nebu“ (Lk 15, 21).

Doporučujeme:  Presbyopia

Vyznanie sa musí uskutočniť aj voči človeku, pokiaľ bol človek poškodený naším hriechom (Mt 5,23.24; Jak 5,16).

Nestačí sa odvrátiť od hriechu, musíme sa obrátiť k Bohu. 1 Tes. 1,9; Sk 26,18.

Ako vzniká pokánie

Pokánie je božský dar

Podľa kresťanov skutky pokánia neznamenajú, že si človek zaslúži Božie odpustenie za svoje hriechy; odpustenie je skôr darom od Boha pre tých, ktorých zachraňuje. Skutky 11,18 – „Boh teda udelil pokánie aj pohanom na život.“ 2 Tim 2,25 – „Ak im Boh dá pokánie, aby uznali pravdu.“ Sk 5,30.31.

Podľa tohto názoru sú ľudia vyzývaní k pokániu, aby sme pocítili svoju vlastnú neschopnosť a následne sa vrhli na Boha a prosili ho, aby vykonal toto dielo milosti v našich srdciach. Mnohí cirkevní otcovia sa o tom zmieňovali ako o „dare pokánia“ alebo ako o „dare sĺz“.

Boh všetkých vyzýva k pokániu prostredníctvom počúvania evanjelia. Boh udeľuje úplné pokánie, keď každý jednotlivec odpovedá na pokánie vierou v Ježišovu obeť na vykúpenie za všetky hriechy.
„Viera teda prichádza z počutia a počutie z Božieho slova.“
(Rimanom 10, 17).

Pokánie je podľa definície dané pred všetkým ostatným. Človek nemôže prejaviť skutočnú zmenu vo svojom živote skôr, než sa sám zmení [pokánie], aby priniesol prejavy tejto zmeny/pokánia. Z tohto dôvodu musí pokánie nevyhnutne predchádzať takým obradom, ako je krst vodou a Večera Pánova – známe kresťanské obrady znázorňujúce Kristovu smrť, náhradu za ľudské hriechy, zmierenie, vzkriesenie a očistenie od hriechov.

Napriek tomu sa vyrába pomocou prostriedkov

Sk 2,37.38.41. Samotné evanjelium, ktoré vyzýva k pokániu, ho aj vyvoláva. Keď
Ninivčania (Jonáš 3, 5 – 10) počuli Jonášovo kázanie Božieho slova, uverili posolstvu a obrátili sa k Bohu. Nie akékoľvek posolstvo, ale evanjelium je nástrojom, ktorý Boh používa na dosiahnutie tohto želaného cieľa. Okrem toho toto posolstvo
musí byť zvestované v moci Ducha Svätého (1 Sol 1,5-10).

Zj 3,19; Žid 12,6.10-11. Božie tresty majú niekedy za cieľ priviesť jeho blúdiace deti späť k pokániu.

2 Tim 2,24-25. Boh si často používa láskavé, kresťanské pokarhanie brata, aby nás priviedol späť k Bohu.

Slovo „Tawbah“ (pokánie) v arabčine doslova znamená „návrat“ a spomína sa v Koráne. V islamskom kontexte sa vzťahuje na akt opustenia toho, čo Boh zakázal, a návratu k tomu, čo prikázal.