Podmieňovanie strachu je metóda, pomocou ktorej sa organizmy učia báť sa nových podnetov. Je to forma učenia, pri ktorej sa strach spája s určitým neutrálnym kontextom (napr. miestnosť) alebo neutrálnym podnetom (napr. tón). Môže sa to uskutočniť tak, že sa neutrálny podnet spojí s averzívnym podnetom (napr. šokom, hlasným hlukom alebo nepríjemným zápachom). Nakoniec môže samotný neutrálny podnet vyvolať stav strachu. V slovníku klasického podmieňovania je neutrálny podnet alebo kontext „podmienený podnet“ (CS), averzívny podnet je „nepodmienený podnet“ (US) a strach je „podmienená reakcia“ (CR).
Podmieňovanie strachu sa skúmalo u mnohých druhov, od slimákov až po ľudí. U ľudí sa podmienený strach často meria pomocou slovného hlásenia a galvanickej kožnej reakcie. U iných zvierat sa podmienený strach často meria pomocou zmrazenia (obdobie bdelej nehybnosti) alebo strachom zosilneného štartu (zosilnenie štartovacieho reflexu strachovým podnetom). Na meranie podmieneného strachu sa môžu použiť aj zmeny srdcovej frekvencie, dýchania a svalových reakcií prostredníctvom elektromyografie.
Predpokladá sa, že podmienenie strachu závisí od oblasti mozgu nazývanej amygdala. Ablácia alebo deaktivácia amygdaly môže zabrániť učeniu aj prejavom strachu. Niektoré typy podmieňovania strachu (napr. kontextové a stopové) zahŕňajú aj hipokampus, oblasť mozgu, o ktorej sa predpokladá, že prijíma afektívne impulzy z amygdaly a integruje tieto impulzy s predtým existujúcimi informáciami, aby boli zmysluplné. Niektoré teoretické opisy traumatických zážitkov naznačujú, že strach založený na amygdale obchádza hipokampus počas intenzívneho stresu a môže byť uložený somaticky alebo ako obrazy, ktoré sa môžu vrátiť ako fyzické symptómy alebo flashbacky bez kognitívneho významu (Bromberg 2003). Podmieňovanie strachu sa využíva na štúdium tvorby pamäte strachu a na skúmanie procesov, ktoré môžu viesť k patologickým stavom, ako je disociácia, fóbie a posttraumatická stresová porucha.
Joseph Ledoux a jeho výskum podmieňovania strachom
Pomocou podmienenia strachu a štúdie lézií zistil, že v mozgu laboratórnych myší sa nachádzajú dve dráhy amygdaly. Nazýva ich „vysoká cesta“ a „nízka cesta“. Nízka cesta je dráha, ktorá je schopná preniesť signál z podnetu do talamu, do amygdaly, ktorá potom aktivuje reakciu strachu v tele. Táto postupnosť funguje bez vedomého prežívania toho, z čoho sa podnet skladá, a je to rýchla cesta k telesnej reakcii. Súčasne sa aktivuje diaľková cesta, to je pomalšia cesta, ktorá zahŕňa aj kortikálne časti mozgu, čím sa vytvára vedomý dojem o tom, čo je podnet. Nízka cesta zahŕňa len podkôrovú časť mozgu. Považuje sa preto za primitívnejší obranný mechanizmus, ktorý existuje vo svojej samostatnej podobe len u menej vyvinutých živočíchov, u ktorých sa nevyvinula zložitejšia časť mozgu. U vyspelejších živočíchov funguje vysoká a nízka cesta súčasne, aby zabezpečili reakciu na strach aj spätnú väzbu vnímania (Ledoux, 1996).