Teória plánovaného správania je v psychológii teória o vzťahu medzi postojmi a správaním. Navrhol ju Icek Ajzen (priezvisko sa niekedy píše „Aizen“) ako rozšírenie teórie odôvodneného konania. Je to jedna z najpredvídateľnejších teórií presviedčania. Uplatnila sa pri skúmaní vzťahov medzi presvedčeniami, postojmi, zámermi správania a správaním v rôznych oblastiach, ako je reklama, vzťahy s verejnosťou, reklamné kampane, zdravotníctvo atď.
Rozšírenie z teórie rozumného konania
Teóriu plánovaného správania navrhol Icek Ajzen v roku 1985 v článku „Od zámerov k činom: Teória plánovaného správania“. Teória bola vyvinutá z Teórie odôvodneného konania, ktorú navrhol Martin Fishbein spolu s Icekom Ajzenom v roku 1975, ktorá vychádzala z rôznych teórií postojov, ako sú teórie učenia, teórie očakávaní a hodnôt, teórie konzistencie a teórie atribúcie. Podľa teórie odôvodneného konania, ak ľudia hodnotia navrhované správanie ako pozitívne (postoj) a ak si myslia, že ich významní druhí chcú, aby toto správanie vykonali (subjektívna norma), vedie to k vyššiemu zámeru (motivácii) a je pravdepodobnejšie, že ho vykonajú. Vysoká korelácia postojov a subjektívnych noriem so zámerom správania a následne so správaním bola potvrdená v mnohých štúdiách.
Bol navrhnutý aj protiargument proti vysokému vzťahu medzi behaviorálnym zámerom a skutočným správaním, pretože výsledky niektorých štúdií neukazujú, že behaviorálny zámer vždy vedie k skutočnému správaniu z dôvodu nepriamych obmedzení. Konkrétne, keďže behaviorálny zámer nemôže byť výlučným determinantom správania, keď kontrola jednotlivca nad správaním nie je úplná, Ajzen zaviedol Teóriu plánovaného správania pridaním novej zložky „vnímaná kontrola správania“. Tým rozšíril Teóriu odôvodneného konania tak, aby zahŕňala vôľové správanie na predpovedanie behaviorálneho zámeru a skutočného správania.
Pôvod konceptu: Sebaúčinnosť
Predchádzajúce výskumy ukázali, že správanie ľudí je silne ovplyvnené ich sebadôverou v ich schopnosť vykonávať toto správanie (Bandura, Adams, Hardy a Howells, 1980). Keďže teória sebaúčinnosti prispieva k vysvetleniu rôznych vzťahov medzi presvedčeniami, postojmi, zámermi a správaním, SET sa široko uplatňuje v oblastiach súvisiacich so zdravím, ako je fyzická aktivita a duševné zdravie u predškolákov a cvičenie.
Presvedčenia o správaní a postoj k správaniu
Normatívne presvedčenia a subjektívne normy
Kontrolné presvedčenia a vnímaná kontrola správania
Zámer správania a správanie
Koncepčné/prevádzkové porovnanie
Vnímaná kontrola správania vs. sebaúčinnosť
Ako uviedol Ajzen (1991) v teórii plánovaného správania, poznatky o úlohe vnímanej kontroly správania pochádzajú z Bandurovej koncepcie sebaúčinnosti. Nedávno Fishbein a Cappella (2006) uviedli, že sebaúčinnosť je v jeho integračnom modeli totožná s vnímanou kontrolou správania, ktorá sa meria aj položkami sebaúčinnosti v predchádzajúcej štúdii (Ajzen, 2002a).
V predchádzajúcich štúdiách konštrukcia a počet položiek inventára vnímanej kontroly správania záviseli od konkrétnej zdravotnej témy. Napríklad pri téme fajčenia sa zvyčajne meria položkami ako „Nemyslím si, že som závislý, pretože naozaj môžem len nefajčiť a nemám na to chuť“ a „Bolo by pre mňa naozaj ľahké prestať fajčiť“.
Koncept sebaúčinnosti má korene v Bandurovej (1977) sociálnej kognitívnej teórii. Odkazuje na presvedčenie, že človek môže úspešne vykonať správanie potrebné na dosiahnutie výsledku. Koncept sebaúčinnosti sa používa ako vnímaná kontrola správania, čo znamená vnímanie jednoduchosti alebo náročnosti konkrétneho správania. Súvisí s presvedčením o kontrole, ktoré sa vzťahuje na presvedčenie o prítomnosti faktorov, ktoré môžu uľahčiť alebo sťažiť výkon správania.
Zvyčajne sa meria pomocou položiek, ktoré sa začínajú vetou „Som si istý/á, že môžem… (napr. cvičiť, prestať fajčiť atď.)“, a to prostredníctvom nástroja sebaposudzovania v dotazníkoch. Konkrétne sa snaží merať istotu voči pravdepodobnosti, uskutočniteľnosti alebo pravdepodobnosti vykonania daného správania.
Postoj k správaniu verzus očakávané výsledky
Teória plánovaného správania špecifikuje povahu vzťahov medzi presvedčeniami a postojmi. Podľa týchto modelov sú hodnotenia alebo postoje ľudí k správaniu determinované ich dostupnými presvedčeniami o správaní, pričom presvedčenie je definované ako subjektívna pravdepodobnosť, že správanie prinesie určitý výsledok.
Konkrétne, hodnotenie každého výsledku prispieva k postoju priamo úmerne subjektívnej možnosti osoby, že správanie spôsobí daný výsledok (Fishbein a Ajzen, 1975).
Očakávané výsledky vznikli na základe modelu očakávanej hodnoty. Je to premenná spájajúca presvedčenie, postoj a očakávanie. Pozitívne hodnotenie vlastného výkonu konkrétneho správania je podľa teórie plánovaného správania podobné konceptu vnímaných prínosov, ktorý sa vzťahuje na presvedčenie o účinnosti navrhovaného preventívneho správania pri znižovaní zraniteľnosti voči negatívnym dôsledkom, zatiaľ čo ich negatívne hodnotenie vlastného výkonu je podobné vnímaným prekážkam, ktoré sa vzťahujú na hodnotenie potenciálnych negatívnych dôsledkov, ktoré by mohli vyplynúť z realizácie presadzovaného zdravotného správania.
Koncept sociálneho vplyvu bol hodnotený sociálnou normou a normatívnym presvedčením v teórii odôvodneného konania aj v teórii plánovaného správania.
Rozpracované myšlienky jednotlivcov o subjektívnych normách sú vnímaním toho, či od nich ich priatelia, rodina a spoločnosť očakávajú, že budú vykonávať odporúčané správanie.
Sociálny vplyv sa meria hodnotením rôznych sociálnych skupín. Napríklad v prípade otázky fajčenia (1) subjektívne normy od rovesníckej skupiny zahŕňajú myšlienky ako: „Väčšina mojich priateľov fajčí“ alebo „Cítim sa zahanbený, že fajčím pred skupinou priateľov, ktorí nefajčia“; (2) subjektívne normy z rodiny zahŕňajú myšlienky ako: „Všetci členovia mojej rodiny fajčia a zdá sa mi prirodzené začať fajčiť“ alebo „Moji rodičia boli na mňa veľmi nahnevaní, keď som začal fajčiť“; a (3) subjektívne normy zo spoločnosti alebo kultúry zahŕňajú myšlienky ako: „Všetci sú proti fajčeniu“ a „Jednoducho predpokladáme, že všetci sú nefajčiari.“
Zatiaľ čo väčšina modelov je koncipovaná v rámci individuálneho kognitívneho priestoru, teória plánovaného správania berie do úvahy sociálny vplyv, ako sú sociálne normy a normatívne presvedčenie, založené na premenných súvisiacich s kolektivistickou kultúrou. Vzhľadom na to, že správanie jednotlivca (napr. rozhodovanie týkajúce sa zdravia, ako je diéta, používanie kondómu, odvykanie od fajčenia a pitia alkoholu atď) sa môže veľmi dobre nachádzať v sociálnych sieťach a organizácii (napr. rovesnícka skupina, rodina, škola a pracovisko) a závisieť od nich, sociálny vplyv bol vítaným doplnkom.
Ľudské správanie sa riadi tromi druhmi úvah: „behaviorálnymi presvedčeniami“, „normatívnymi presvedčeniami“ a „kontrolnými presvedčeniami“.
V príslušných súhrnoch „behaviorálne presvedčenia“ vytvárajú priaznivý alebo nepriaznivý „postoj k správaniu“; „normatívne presvedčenia“ vedú k „subjektívnej norme“; a „kontrolné presvedčenia“ dávajú vzniknúť „vnímanej kontrole správania“.
Kombinácia „postoja k správaniu“, „subjektívnej normy“ a „vnímanej kontroly správania“ vedie k vytvoreniu „zámeru správania“ (Ajzen, 2002b). Predpokladá sa, že najmä „vnímaná kontrola správania“ ovplyvňuje nielen skutočné správanie priamo, ale ovplyvňuje ho aj nepriamo prostredníctvom zámeru správania (Zimmerman a kol., 2005).
Vo všeobecnosti platí, že čím priaznivejší je postoj k správaniu a subjektívna norma a čím väčšia je vnímaná kontrola správania, tým silnejší by mal byť zámer osoby vykonávať dané správanie. Napokon, pri dostatočnej miere skutočnej kontroly správania sa očakáva, že ľudia svoje zámery uskutočnia, keď sa im naskytne príležitosť (Ajzen, 2002b).
V najjednoduchšej podobe možno Teóriu plánovaného správania vyjadriť ako nasledujúcu matematickú funkciu:
AB : Postoj k správaniu
(b): sila každého presvedčenia
(e): hodnotenie výsledku alebo vlastnosti
(n): sila každého normatívneho presvedčenia
(m): motivácia dodržiavať referenciu
PBC: vnímaná kontrola správania
(c): sila každého kontrolného presvedčenia
(p): vnímaná sila kontrolného faktora
Pokiaľ je presným odrazom skutočnej kontroly správania, môže sa vnímaná kontrola správania spolu so zámerom použiť na predpovedanie správania.
Teória plánovaného správania môže najprv pokryť vôľové správanie ľudí, ktoré sa nedá vysvetliť teóriou rozumného konania.
Zámer správania jednotlivca nemôže byť výlučným determinantom správania, ak kontrola jednotlivca nad správaním nie je úplná. Pridaním „vnímanej kontroly správania“ môže teória plánovaného správania vysvetliť vzťah medzi zámerom správania a skutočným správaním.
Viaceré štúdie zistili, že TPB by pomohla lepšie predpovedať behaviorálny zámer súvisiaci so zdravím ako Teória odôvodneného konania (Ajzen, 1988). TPB zlepšila predvídateľnosť zámeru v rôznych oblastiach súvisiacich so zdravím, ako je používanie kondómov vo voľnom čase, cvičenie, strava atď.
Okrem toho teória plánovaného správania, ako aj teória odôvodneného konania môžu vysvetliť sociálne správanie jednotlivca tým, že považujú „sociálnu normu“ za dôležitú premennú.
Teória plánovaného správania je založená na kognitívnom spracovaní a úrovni zmeny správania.
Teória plánovaného správania v porovnaní s modelmi spracovania afektov prehliada premenné emócií, ako sú hrozba, strach, nálada a negatívne alebo pozitívne pocity, a hodnotí ich obmedzene.
Najmä v situácii správania súvisiaceho so zdravím, vzhľadom na to, že väčšina správania jednotlivcov v oblasti zdravia je ovplyvnená ich osobnými emóciami a afektívnou povahou, je to rozhodujúci nedostatok pre predpovedanie správania súvisiaceho so zdravím (Dutta-Bergman, 2005). Slabú predvídateľnosť správania súvisiaceho so zdravím v predchádzajúcich výskumoch v oblasti zdravia možno pripísať vylúčeniu tejto premennej.