Vo freudovskej psychoanalytickej teórii sú obranné mechanizmy psychologické stratégie, ktoré jednotlivci, skupiny a dokonca aj národy využívajú na vyrovnanie sa s realitou a na udržanie si obrazu o sebe samom. Zdraví ľudia zvyčajne používajú rôzne obranné mechanizmy počas celého života. Obranný mechanizmus ega sa stáva patologickým až vtedy, keď jeho pretrvávajúce používanie vedie k maladaptívnemu správaniu, ktoré negatívne ovplyvňuje fyzické a/alebo duševné zdravie jednotlivca. Účelom obranných mechanizmov ega je chrániť myseľ/ja/ego pred úzkosťou, sociálnymi sankciami alebo poskytnúť útočisko pred situáciou, s ktorou si človek momentálne nevie poradiť.
Presnejšie sa označujú ako obranné mechanizmy ega, a preto ich možno rozdeliť na tie, ktoré sa vyskytujú, keď sú impulzy id vo vzájomnom konflikte, keď sú impulzy id v konflikte s hodnotami a presvedčeniami super ega a keď ego ohrozuje vonkajšia hrozba.
Termín „obranný mechanizmus“ sa často považuje za definitívne jednotné označenie pre osobnostné črty, ktoré vznikajú v dôsledku straty alebo traumatických zážitkov, ale presnejšie sa vzťahuje na niekoľko typov reakcií, ktoré boli identifikované v čase dcéry Anny Freudovej a po nej.
Štrukturálny model: Id, ego a superego
Pojem id impulzov pochádza zo štrukturálneho modelu Sigmunda Freuda. Podľa tejto teórie sú id impulzy založené na princípe slasti: okamžité uspokojenie vlastných túžob a potrieb. Sigmund Freud veril, že id predstavuje biologické pudové impulzy v nás samých, ktorými sú agresia (Thanatos alebo pud smrti) a sexualita (Eros alebo pud života). Keď sú napríklad impulzy id (napr. túžba mať sexuálny styk s neznámym človekom) v konflikte so superegom (napr. viera v spoločenské konvencie o tom, že sa nemá mať sex s neznámymi osobami), na povrch vyplávajú pocity úzkosti. Na zmiernenie týchto negatívnych pocitov môže ego použiť obranné mechanizmy.
Freud sa tiež domnieval, že konflikty medzi týmito dvoma štruktúrami vedú ku konfliktom spojeným s psychosexuálnymi štádiami.
Metafora ľadovca sa často používa na vysvetlenie vzájomného vzťahu jednotlivých častí psychiky.
Definície jednotlivých psychických štruktúr
Freud navrhol tri štruktúry psychiky alebo osobnosti:
Primárne a sekundárne procesy
V egu prebiehajú dva procesy. Po prvé, je tu nevedomý primárny proces, pri ktorom myšlienky nie sú usporiadané koherentným spôsobom, pocity sa môžu meniť, protiklady nie sú v konflikte alebo sa jednoducho takto nevnímajú a vznikajú kondenzácie. Neexistuje žiadna logika ani časová línia. Chtíč je pre tento proces dôležitý. Naopak, existuje vedomý sekundárny proces, kde sú stanovené pevné hranice a myšlienky musia byť usporiadané koherentným spôsobom. Tu vzniká väčšina vedomých myšlienok.
Idické impulzy nie sú vhodné pre civilizovanú spoločnosť, preto nás spoločnosť núti modifikovať princíp rozkoše v prospech princípu reality, teda požiadaviek vonkajšieho sveta.
Používanie obranných mechanizmov ega
Keď sa úzkosť stane príliš ohromujúcou, je na mieste ega, aby použilo obranné mechanizmy na ochranu jednotlivca. Pocity viny, rozpakov a hanby často sprevádzajú pocit úzkosti. V prvej definitívnej knihe o obranných mechanizmoch Ego a obranné mechanizmy (1936) Anna Freudová zaviedla pojem signálna úzkosť; uviedla, že nejde „priamo o konfliktné inštinktívne napätie, ale o signál vyskytujúci sa v egu očakávaného inštinktívneho napätia“. Signálna funkcia úzkosti sa teda považuje za kľúčovú a biologicky prispôsobenú na varovanie organizmu pred nebezpečenstvom alebo ohrozením jeho rovnováhy. Úzkosť sa pociťuje ako zvýšenie telesného alebo duševného napätia a signál, ktorý organizmus takto dostáva, mu umožňuje prijať obranné opatrenia voči vnímanému nebezpečenstvu. Obranné mechanizmy fungujú skresľovaním id podnetov do prijateľnej podoby alebo nevedomým blokovaním týchto podnetov.
Kategorizácia obranných mechanizmov
Obranné mechanizmy úrovne 1
Mechanizmy na tejto úrovni, ak prevládajú, sú takmer vždy vážne patologické. Tieto tri obranné mechanizmy v spojení umožňujú človeku účinne preskupiť vonkajšiu realitu a eliminovať potrebu vyrovnať sa s realitou. Patologickí používatelia týchto mechanizmov sa ostatným často javia ako blázni alebo šialenci. Ide o „psychotické“ obrany, ktoré sú bežné pri otvorenej psychóze. Vyskytujú sa však aj v snoch a počas celého detstva ako zdravý mechanizmus.
Obranné mechanizmy 2. úrovne
Tieto mechanizmy sú často prítomné u dospelých a častejšie sa vyskytujú v období dospievania. Tieto mechanizmy zmierňujú stres a úzkosť vyvolané ohrozujúcimi osobami alebo nepríjemnou realitou. Ľudia, ktorí nadmerne používajú takéto obranné mechanizmy, sú považovaní za spoločensky nežiaducich, pretože sú nezrelí, ťažko sa s nimi jedná a sú vážne mimo reality. Ide o takzvané „nezrelé“ obrany a ich nadmerné používanie takmer vždy vedie k vážnym problémom v schopnosti človeka účinne sa vyrovnať so situáciou. Tieto obrany sa často vyskytujú pri ťažkých depresiách, poruchách osobnosti. V období dospievania je výskyt všetkých týchto obrán normálny.
Obranné mechanizmy úrovne 3
Tieto mechanizmy sa považujú za neurotické, ale u dospelých sú pomerne bežné. Takéto obranné mechanizmy majú krátkodobé výhody pri zvládaní situácie, ale často môžu spôsobiť dlhodobé problémy vo vzťahoch, v práci a pri užívaní si života, ak sa používajú ako hlavný štýl zvládania sveta.
Obranné mechanizmy úrovne 4
Tie sa bežne vyskytujú u emocionálne zdravých dospelých a považujú sa za najzrelšie, hoci mnohé z nich majú pôvod v nezrelej úrovni. Tie sa však v priebehu rokov prispôsobili tak, aby optimalizovali úspech v živote a vo vzťahoch. Používanie týchto obranných mechanizmov zvyšuje potešenie používateľa a pocit majstrovstva. Tieto obrany pomáhajú používateľom integrovať protichodné emócie a myšlienky a zároveň zostávajú efektívne. Osoby, ktoré používajú tieto mechanizmy, sú považované za osoby s cnosťami.
Rôzne teórie a klasifikácie
Zoznam jednotlivých obranných mechanizmov je obrovský a neexistuje teoretická zhoda o množstve obranných mechanizmov. Pokúsilo sa klasifikovať obranné mechanizmy podľa niektorých ich vlastností (t. j. základných mechanizmov, podobností alebo súvislostí s osobnosťou). Rôzni teoretici majú rôzne kategorizácie a konceptualizácie obranných mechanizmov. Veľké prehľady teórií obranných mechanizmov sú k dispozícii od Paulhusa, Fridhandlera a Hayesa (1997)[1] a Cramera (1991)[2]. Aj Journal of Personality (1998)[3] má špeciálne číslo venované obranným mechanizmom.
Otto Kernberg (1967) vypracoval teóriu hraničnej organizácie osobnosti (ktorej jedným z dôsledkov môže byť hraničná porucha osobnosti). Jeho teória vychádza z teórie ego-psychologických objektových vzťahov. Hraničná organizácia osobnosti vzniká vtedy, keď dieťa nedokáže integrovať pozitívne a negatívne psychické objekty dohromady. Kernberg považuje za ústredný prvok tejto organizácie osobnosti používanie primitívnych obranných mechanizmov. Primitívne psychologické obranné mechanizmy sú projekcia, popieranie, disociácia alebo rozštiepenie a nazývajú sa hraničné obranné mechanizmy. Aj devalvácia a projektívna identifikácia sa považujú za hraničné obranné mechanizmy. [4]
Podľa kategorizácie Georgea Vaillanta (1977) tvoria obrany kontinuum vzhľadom na ich psychoanalytický vývinový stupeň [5]. Úrovne sú:
Teória Dyonisia Plutchika (1979) vníma obrany ako deriváty základných emócií. Obranné mechanizmy v jeho teórii sú (v poradí podľa umiestnenia v cirkumplexovom modeli): tvorba reakcie, popretie, potlačenie, regresia, kompenzácia, projekcia, vytesnenie, intelektualizácia. [6]
Diagnostický a štatistický manuál duševných porúch (DSM-IV) vydaný Americkou psychiatrickou asociáciou (1994) obsahuje predbežnú diagnostickú os pre obranné mechanizmy [7]. Táto klasifikácia je do veľkej miery založená na Perryho škále hodnotenia obranných mechanizmov, ale má určité modifikácie.
Štúdie ukázali, že muži a ženy sa v používaní obranných mechanizmov líšia (napr. Cramer, 1991; Petraglia, 2009; Watson a Sinha, 1998). Ako a prečo tento rozdiel existuje, nie je jasné.
Posúdenie obranných mechanizmov
Na hodnotenie štruktúry obranných mechanizmov jednotlivcov bolo vyvinutých niekoľko nástrojov.
Neurologický základ obranných mechanizmov
Northoff a kol. sa pokúsili stanoviť koncepčný rámec a metodológiu skúmania tejto otázky [8].