Objektivita má vo filozofii rôzne významy a je určite jedným z najdôležitejších filozofických problémov, pretože sa týka epistemologického statusu poznania, pojmu objektívnej reality a otázky nášho subjektívneho vzťahu k iným objektom vo svete.
Vo vede sa objektivita zvyčajne považuje za výsledok dodržiavania vedeckej metódy vedeckou komunitou, vrátane diskusie a dohody o určitých paradigmách. V histórii sa objektívnosť často považuje za výsledok používania historickej metódy, ktorá bola definovaná koncom 19. storočia, a vzájomného hodnotenia. Zaujatie objektívneho prístupu k problému teda znamená náležité zohľadnenie známych dôkazov (relevantných faktov týkajúcich sa daného problému). Ak sa relevantné dôkazy popierajú alebo falšujú, objektívny prístup nie je možný. Objektívny prístup je obzvlášť dôležitý vo vede a v rozhodovacích procesoch, ktoré sa týkajú veľkého počtu ľudí (napr. v politike).
Na jednej strane môže objektívnosť definovať status poznania na rozdiel od „subjektívneho poznania“. V tomto bežnom používaní sa (vedecké) poznatky považujú za objektívne, zatiaľ čo o osobných názoroch sa hovorí, že sú subjektívne. Paradigmu tohto vymedzenia objektivity možno nájsť v platónskej epistemológii, ktorá si za vzor berie matematiku. Platón bol známy tým, že znalosť geometrie považoval za podmienku filozofického učenia, pričom obidvom ide o univerzálne pravdy. Platónova opozícia medzi objektívnym poznaním a doxou (grécky výraz pre „názory“) sa tak stane základom pre neskoršie filozofie, ktoré sa chcú popasovať s problémom reality, poznania a ľudskej existencie. Epistéma je grécky výraz pre poznanie a môže vysvetľovať, prečo podľa Platóna môže existovať len vedecké alebo filozofické poznanie, ale žiadne „subjektívne poznanie“. Osobné názory sú podľa Platóna jednoducho irelevantné, pretože patria do meniacej sa sféry zmyslového, ktorá je v protiklade s pevnou a večnou sférou inteligibility. Odtiaľto je Platónova koncepcia často jadrom modernej ideológie vedy, ktorá za legitímne považuje len vedecké poznanie a bežné, laické poznanie diskvalifikuje ako ideologické (alebo ako „subjektívne poznanie“, čo je výraz, ktorý by Platón nepochybne kritizoval ako oxymoron). Rôzne filozofie vedy však s touto platónskou epistemológiou nesúhlasia, tvrdia, že jej konštitutívny dualizmus je príliš zjednodušujúci, alebo trvajú na iných spôsoboch dosahovania objektivity, napríklad intersubjektivitou (t. j. cestou konsenzu, ku ktorému vedecká komunita dospeje prostredníctvom dialógu; porov. napríklad Jürgen Habermas).
Výraz „subjektívne poznanie“ sa môže vzťahovať na falošné tvrdenia o poznaní, ako napríklad v Platónovej kritike doxy. Kritici však namietali proti politickým dôsledkom takejto epistemológie a tvrdili, že legitimizuje technokraciu, ak nie scientizmus alebo pozitivizmus. Viacerí autori totiž poukázali na to, že takáto koncepcia, hlboko zakorenená v okcidentálnom etnocentrizme, je nielen antidemokratická, ale aj intelektuálne nedostatočná. Slávny etnológ Claude Lévi-Strauss napríklad v knihe The Savage Mind (1962) dokázal, že „primitívne“ poznanie je rovnako platné a objektívne ako vedecké poznanie. Michel de Certeau by tiež obhajoval typ umelecko-remeselného empirického poznania; tento postoj zdieľa aj „etnometodológia“ Harolda Garfinkela, ktorá sa zameriava na spôsoby, akými ľudia už rozumejú svetu a ako toto porozumenie používajú. Grécke metis (čo možno zhruba preložiť ako „úskok“) niektorí autori tiež obhajovali ako praktickú formu inteligencie a poznania, ktorá je protikladom vedeckého poznania .
V inom, slabšom zmysle sa „subjektívne poznanie“ vzťahuje na introspektívne poznanie. Objektívne poznanie je potom poznanie objektov vrátane iných subjektov, zatiaľ čo subjektívne poznanie by bolo poznanie seba samého. Tento význam objektívnosti sa vzťahuje na predpokladané rozdelenie sveta na subjekty a objekty a predstavuje problém vedomia. Všimnite si, že pojem „subjektívne poznanie“, ako sa používa v marketingu a spotrebiteľskom správaní, sa vzťahuje na hodnotenie kvality vlastných poznatkov človekom.
Záver, že človek našiel „objektívnu“ odpoveď na problém (alebo objektívny opis ontologického stavu), mu zvyčajne znemožňuje skúmať alternatívy. To vedie k problémom, pretože predpoklad môže byť nesprávny alebo len čiastočne správny.
Okrem toho „objektívny prístup“ nemusí byť vždy relevantný, najmä v prípadoch, keď nie je možné byť objektívny buď preto, že chýbajú potrebné relevantné fakty a stanoviská, alebo preto, že dôležitý je subjektívny názor alebo reakcia. Takto je možné zaujať „objektívny prístup“ nevhodne v situáciách, ktoré si vyžadujú vyjadrenie subjektívneho myslenia alebo pocitu.
Objektivita je teda akt alebo sklon k objektívnosti a nie je samotným objektom. O možnosti úplnej objektivity sa často diskutuje, najmä v oblasti histórie, žurnalistiky a epistemológie (pozri aj filozofiu vedy). Uvažovalo sa o nej ako o výsledku špecifickej historickej metódy alebo vedeckej metódy, alebo dokonca, ako v klasickom marxistickom poňatí, ako o výsledku sociálnych interakcií. V tomto zmysle je objektivita diskurzu výsledkom sociálnych interakcií a vedecký diskurz nemožno oddeliť od sociálneho kontextu.
Jürgen Habermas, naopak, veril v dialóg, ktorý by mohol byť izolovaný od mocenských vzťahov a nakoniec by mohol dosiahnuť konsenzus, považovaný za podmienku možnosti samotného diskurzu. Domnieval sa teda, že objektivita sa dosahuje prostredníctvom nepretržitého dialógu, ktorý vedie len k ďalšiemu zdokonaľovaniu a presnosti. Podľa tejto koncepcie si objektivita vyžaduje komunikáciu a dobrú vôľu. Aj keď človek neuznáva existenciu nezávislých propozícií alebo nadčasových právd, nevylučuje to možnosť životaschopnej komunikácie alebo poznania.
Tento optimistický pohľad na nevyhnutný pokrok prostredníctvom konverzácie kritizovali filozofi ako Michel Foucault alebo Gilles Deleuze, ktorí upevnili údajnú definíciu filozofie ako „marketingu“ alebo ako jednoduchej „demokratickej konverzácie“, v ktorej by každý odhalil svoj osobný názor.
Objektivizmus má tendenciu tvrdiť, podobne ako platónsky idealizmus, že existuje realita alebo sféra objektov, ktoré existujú nezávisle od mysle. Metafyzický objektivizmus, na rozdiel od subjektivizmu (napríklad Berkeleyho empirizmu), teda verí v existenciu objektívnej reality. Objektivizmus potom zahŕňa aj objekty, o ktorých nemusíme vedieť a ktoré nie sú zamýšľanými objektmi mentálnych aktov. Objektivita si vyžaduje pravdu a samotné objekty nie sú pravdivé ani nepravdivé. Pravdivé alebo nepravdivé sú len propozície alebo objektívne zložky našich propozičných aktov.
O význame vnímania pri hodnotení a chápaní objektívnej reality sa vedú diskusie. Realizmus zastáva názor, že vnímanie je kľúčové pri priamom pozorovaní objektívnej reality, zatiaľ čo inštrumentalizmus tvrdí, že vnímanie nemusí byť nevyhnutne užitočné pri priamom pozorovaní objektívnej reality, ale je užitočné pri interpretácii a predpovedaní reality. Koncepcia, ktorá zahŕňa tieto myšlienky, je dôležitá pre filozofické základy vedy.
Vzťah pravdepodobnosti a objektivizmu
Význam pravdepodobnosti pre objektivizmus sa uznáva pri snahe pochopiť situácie s neznámou základnou pravdou. Možno napríklad predpokladať, že sa hodí minca bez toho, aby sme sa na ňu pozreli, a potom sa zakryje kúskom papiera. Objektivizmus predpokladá, že existuje základná pravda o stave mince bez ohľadu na to, že ju pozorovateľ nemôže vidieť. Pravdepodobnosť sa stáva užitočnou pri pochopení a uvedomení si možných situácií tejto neznámej časti objektívnej reality.
Objektivita v žurnalistike a histórii
Pri politickom rozhodovaní by ignorovanie relevantných dôkazov alebo alternatívnych interpretácií mohlo viesť k politikám, ktoré majú síce dobré úmysly, ale opačný účinok, než sa zamýšľalo. V tejto súvislosti sa často tvrdí, že hoci demokracia môže brániť rýchlemu a rozhodnému konaniu, je napriek tomu najlepšou zárukou, že do procesu budú zahrnuté všetky relevantné fakty a interpretácie, čo povedie k politikám s väčším dlhodobým prínosom.
Objektívny prístup často kontrastuje s argumentáciou autoritou, keď sa tvrdí, že X je pravda, pretože to tvrdí autorita Y. Predpokladá sa, že Y je autorita schopná zaujať čo najobjektívnejší prístup. Môže však byť potrebné posúdiť názor Y v porovnaní s inými autoritami, ktoré rovnako tvrdia, že zaujímajú objektívny prístup. Toto je dôležitý aspekt akademickej vedeckej metódy v modernom zmysle.
Niektorí marxistickí autori, ako napríklad Georg Lukacs, tvrdili, že skutočnú objektivitu v skutočnosti dosahuje len dialektický materializmus, ktorý by ako jediná „veda“ mal perspektívu „totality“ historického procesu. Okrem polemického zámeru pri kritike „buržoáznej vedy“ bola Lukacsova slávna kniha „Dejiny a triedne vedomie“ (1923) silnou kritikou Kantovej kritiky a jeho „buržoáznej koncepcie vedy“, ktorá vyvolávala neprekonateľnú priepasť medzi subjektom a objektom poznania, a tým odsudzovala rozum na poznávanie jednoduchých javov. Kant sa teda domnieval, že skutočnosť („noumenon“) nemožno objektívne poznať. Lukacs kritizoval túto idealistickú koncepciu, ktorá odsúvala bokom spoločenský a historický proces, ktorý je podľa jeho projektu „ontológie spoločenského bytia“ v skutočnosti konečnou realitou.