Kategórie
Psychologický slovník

Morton Prince

Morton Prince pochádzal z bohatej bostonskej rodiny a bol zapojený do spoločenského a intelektuálneho života tohto mesta. Navštevoval súkromné školy a potom Harvard College. V roku 1879 získal lekársky titul na Harvard Medical School. Po skončení Harvardu absolvoval „Grand Tour“ po Európe, čo bolo v tom čase pre Američanov z vyšších vrstiev takmer povinnosťou. V Paríži navštívil Jeana Martina Charcota v Salpêtrière. Charcotove teórie naňho urobili veľký dojem, ale vrátil sa do Bostonu a založil si otolaryngologickú prax. Čaro charizmatického Charcota však bolo silné a on rýchlo zmenil svoju prax na neurológiu, a dokonca si osvojil Charcotove šoumenské spôsoby vyučovania.

Stal sa oddaným a zanieteným propagátorom používania sugescie pri liečbe duševných chorôb v Spojených štátoch a pritiahol okolo seba všetkých významných odborníkov v tom čase sa rozvíjajúcej oblasti abnormálnej psychológie: Stanleyho Halla, Borisa Sidisa, Jamesa Jacksona Putmana, Williama Jamesa a ďalších. Stal sa americkým odborníkom na disociatívne poruchy, ktoré nazýval aj viacnásobnou poruchou osobnosti. (Mnohí z jeho pacientov by dnes boli pravdepodobne diagnostikovaní ako hraničná porucha osobnosti). Publikoval množstvo opisov prípadov v akademickej i populárnej tlači. Jeho najznámejším prípadom bol prípad Sally Beauchampovej, podrobne opísaný v knihe The Dissociation of a Personality (1906), ktorá vyvolala isté zdesenie, a to kvôli senzačnej povahe prezentovaných prípadov aj kvôli spletitému štýlu prózy.

Prince viedol aktívny profesionálny život, a to nielen v oblasti psychopatologických štúdií, ale aj ako praktický lekár. Bol plodným spisovateľom, publikoval približne 14 kníh a množstvo esejí. Písal najmä o disociácii a abnormálnej psychológii, ale svoje chápanie nevedomia aplikoval aj na vtedajšiu politiku. Hoci sa jeho psychologické myšlienky nikdy neujali, zostal významnou osobnosťou a v roku 1927, len dva roky pred svojou smrťou, založil Harvardskú psychologickú kliniku. Táto klinika vytvorila významnú americkú pevnú pozíciu pre rozsiahle psychologické výskumy osobnosti, na ktorých sa podieľali viaceré osobnosti tejto oblasti (Henry Murray, Gordon Allport a Robert W. White), ktoré sa preslávili rozšírením myšlienok, ktoré ich Prince ako prvý naučil.

Prince bol ako mnohí významní muži psychologickej vedy na prelome 19. a 20. storočia, ktorí sa stali neznámymi. Zaujala ich nová veda o duševnom živote, ktorá sa pokúšala vymaniť psychopatológiu z pazúrov moralizmu, ktorý ju považoval za degeneráciu, alebo z pazúrov medicíny, ktorá v nej videla dedičnú degeneráciu, ale ešte nevypracovala zastrešujúcu teóriu. Prince zdôrazňoval význam podvedomia pre hysterické symptómy v rovnakom čase ako Freud, ale bol kritický voči psychoanalýze a radšej načrtol svoj idiosynkratický postoj, ktorý sa nikdy nestal populárny. A jeho prelomová práca o osobnosti sa stala známou prostredníctvom Henryho Murraya, ktorý prevzal funkciu riaditeľa kliniky a pracoval na jej rozpracovaní do systematickejšej a prístupnejšej podoby.