Interpersonálna regulácia emócií sa vzťahuje na proces, v ktorom sa snažíme ovplyvniť spôsob, akým sa cíti iná osoba alebo osoby. Niekedy sa označuje ako vonkajšia regulácia emócií alebo interpersonálne riadenie emócií.
Interpersonálna regulácia emócií sa vzťahuje na zámerné ovplyvňovanie pocitov iných ľudí.Príkladom je snaha rozveseliť rozrušeného priateľa, snaha vyvolať vo vašom partnerovi pocit viny za to, že vás zanedbáva, alebo snaha upokojiť vystresovaného spolupracovníka. Tieto príklady ilustrujú, že interpersonálna regulácia emócií môže byť použitá na to, aby sa iní cítili lepšie alebo horšie, hoci oveľa častejšie sa zdá byť to, aby sa iní cítili lepšie.
Mnohé prípady medziľudskej regulácie emócií, ako napríklad tie, ktoré sú opísané vyššie, sú dyadické, inými slovami, zahŕňajú jednu osobu, ktorá sa snaží ovplyvniť pocity druhej osoby. K interpersonálnej regulácii emócií však môže dochádzať aj medzi väčšími sociálnymi skupinami. Napríklad na pracovisku sa vedúci môže pokúsiť ovplyvniť pocity celej skupiny nasledovníkov, aby sa cítili viac nadšení a motivovaní[2], alebo v podporných skupinách môže celá skupina spolupracovať, aby ovplyvnila pocity niektorého člena, aby sa cítil menej úzkostný alebo depresívny[3].
Interpersonálna regulácia emócií sa používa vo väčšine dôležitých sociálnych vzťahov, ktoré máme. V oblasti vývinovej a klinickej psychológie výskumníci už dlho uznávajú, že ľudia sa snažia ovplyvňovať emócie druhých (napr. matky ovplyvňujú pocity svojich detí[4], terapeuti sa snažia zmierniť smútok svojich klientov[5]). Nedávno sociálni a organizační psychológovia zdokumentovali aj používanie interpersonálnej regulácie emócií v rámci romantických a rodinných vzťahov[6][7] a v rôznych pracovných prostrediach (napr. v nemocniciach[8], advokátskych kanceláriách[9], agentúrach na vymáhanie pohľadávok[10] a vo väzniciach[11]). Interpersonálna regulácia emócií sa môže používať aj voči úplne cudzím ľuďom ako spôsob, ako zabezpečiť hladší priebeh sociálnych interakcií[12].
Koncepcia interpersonálnej regulácie emócií vychádza z predchádzajúcich výskumov emočnej sebaregulácie, čo je vnútorný proces, ktorým ľudia ovplyvňujú a menia svoje vlastné pocity[13].Podobne ako pri interpersonálnej regulácii emócií, aj pri sebaregulácii emócií ide zvyčajne o zlepšenie pocitov (napr. aby sa človek cítil šťastnejší alebo pokojnejší), hoci výskumy naznačujú, že ľudia môžu byť ochotní cítiť sa horšie, ak veria, že to prinesie výhody (napr. keď sa nahnevajú, aby vyhrali pri vyjednávaní alebo hádke)[14].
Podobne interpersonálna regulácia emócií súvisí s emocionálnou prácou, reguláciou emócií ako súčasťou pracovnej úlohy [15].Pri emocionálnej práci sa od zamestnanca (zvyčajne v úlohe služby alebo starostlivosti) vyžaduje, aby riadil svoje emócie ako súčasť práce (napr. „služba s úsmevom“). Keďže od zamestnancov sa môže vyžadovať, aby v rámci svojej práce zvládali aj emócie svojich zákazníkov alebo klientov (napr. od exekútorov sa vyžaduje, aby v uvoľnených dlžníkoch vyvolávali úzkosť, aby ich povzbudili k zaplateniu[10]), interpersonálna regulácia emócií sa môže vykonávať ako forma emocionálnej práce[16].
Medziľudská regulácia emócií má tiež spoločné súvislosti s inými procesmi, ktorými ľudia ovplyvňujú emócie iných, ako je napríklad emočná nákaza, pri ktorej emócie jednej osoby „zachytí“ iná osoba v dôsledku samotného kontaktu (napr, ak by ste mali hrozný deň, mohli by ste „nakaziť“ svojich priateľov svojou zlou náladou).[17] Podobne aj nutkanie povedať iným ľuďom o našich emocionálnych zážitkoch (označované ako sociálne zdieľanie emócií) môže viesť k tomu, že iní ľudia začnú cítiť to, čo cítime my.[18] Rozdiel medzi týmito procesmi a interpersonálnou reguláciou emócií sa týka úrovne spracovania, ktoré sa na nich podieľa. Interpersonálna regulácia emócií je riadený proces, pri ktorom sa človek zámerne snaží zmeniť spôsob, akým sa cítia ostatní. Naproti tomu sa predpokladá, že emocionálna nákaza je relatívne automatická, zapojená bez vedomého uvedomenia, zatiaľ čo sociálne zdieľanie je o niečo vedomejšie, ale zvyčajne chýba zámer ovplyvniť emócie druhých.
K ďalším súvisiacim procesom patrí sociálna podpora, ktorá zahŕňa poskytovanie emocionálnej, informačnej alebo praktickej podpory druhým ľuďom[19], a interpersonálne ovplyvňovanie, ktoré zahŕňa snahu zmeniť postoje a/alebo správanie druhých ľudí[20]. Kľúčovým rozdielom je, že interpersonálna regulácia emócií sa primárne týka zmeny pocitov druhých ľudí; akékoľvek zmeny postojov alebo správania sú sekundárne v porovnaní s vplyvom na emócie.
Stratégie regulácie medziľudských emócií
Existujú potenciálne stovky stratégií, ktoré môžu ľudia použiť na ovplyvnenie pocitov druhých. Séria štúdií, o ktorých informovali Niven a jeho kolegovia, vygenerovala takmer 400 jedinečných stratégií, ktoré možno rozlíšiť predovšetkým podľa toho, či sa používajú na zlepšenie alebo zhoršenie pocitov druhých [1]. ďalšie kľúčové rozlíšenie je medzi stratégiami, ktoré zapájajú osobu do konkrétnej situácie, ktorá vyvolala emócie (napr. snaha o to, aby osoba videla situáciu v inom svetle), a stratégiami, ktoré odvádzajú pozornosť (napr. žartovanie s osobou).
Výskum založený na klasifikácii Nivena a jeho kolegov naznačil, že tieto odlišné typy stratégií majú odlišný vplyv na pohodu ľudí, ktorí ich používajú, a tiež na ľudí, voči ktorým sú používané[21][22].[23] Môžu mať dokonca odlišné dôsledky na kvalitu vzťahu medzi týmito dvoma stranami[24].
Iný spôsob rozlišovania stratégií regulácie emócií medzi ľuďmi je podľa fázy emócie, na ktorú sa zameriavajú. Inšpirovaní procesným modelom emócií Jamesa Grossa[13] niektorí výskumníci navrhli, že existuje rozdiel medzi stratégiami, ktoré sa snažia zmeniť základnú emóciu, ktorú niekto cíti, a stratégiami, ktoré sa snažia zmeniť emóciu, ktorú osoba vyjadruje navonok[24][25].
Meranie používania interpersonálnej regulácie emócií
Sebahodnotenie ľudí, ktorí používajú interpersonálnu reguláciu emócií na ovplyvnenie pocitov iných, možno hodnotiť pomocou meradla „EROS“ [26] EROS (skratka pre Emotion Regulation of Others and Self) je voľne dostupné meradlo, ktoré hodnotí stratégie používané na zlepšenie a zhoršenie vlastných emócií aj emócií iných. Má dve subškály. Vnútorná subškála meria sebareguláciu emócií pomocou 10 položiek. Vonkajšia subškála meria interpersonálnu reguláciu emócií pomocou 9 položiek[27].