Vedomie – podvedomie
Podvedomie – Libido – Pohon
Id, ego a superego
Psychoanalytický výklad
Prenos – Odpor
Psychoanalytické faktory osobnosti
Psychosexuálny vývoj
Psychosociálny vývoj
Freudovská psychoanalytická škola
Analytická psychológia
Psychológia ega
Psychológia seba samého – Lacanova
Neofreudovská škola
Neopsychoanalytická škola
Objektové vzťahy
Interpersonálna – vzťahová
Nezávislá skupina
Psychológia pripútania – Ego
Sigmund Freud – Carl Jung
Alfred Adler – Anna Freudová
Karen Horneyová – Jacques Lacan
Ronald Fairbairn – Melanie Klein
Harry Stack Sullivan
Erik Erikson – Nancy Chodorow
Výklad snov
Štyri základné pojmy
Za princípom potešenia
História psychoanalýzy
Psychoanalytici
Psychoanalytický výcvik
Carl Gustav Jung vytvoril chápanie archetypov ako univerzálnych, archaických vzorov a obrazov, ktoré pochádzajú z kolektívneho nevedomia a sú psychickým náprotivkom inštinktu [1] Sú to autonómne a skryté formy, ktoré sa transformujú, keď vstúpia do vedomia, a dostávajú konkrétny výraz od jednotlivcov a ich kultúr. Keďže sú archetypy nevedomé, ich existenciu možno vyvodiť len nepriamo skúmaním správania, obrazov, umenia, mýtov, náboženstiev alebo snov. Sú to zdedené potenciály, ktoré sa aktualizujú, keď vstúpia do vedomia ako obrazy alebo sa prejavia v správaní pri interakcii s vonkajším svetom[2].
Presne povedané, jungovské archetypy sa vzťahujú na základné jadrové formy alebo archetypy ako také, z ktorých sa vynárajú obrazy a motívy, ako napríklad matka, dieťa, podvodník a potopa. Práve história, kultúra a osobný kontext formujú tieto zjavné predstavy a dávajú im špecifický obsah. Tieto obrazy a motívy sa presnejšie nazývajú archetypálne obrazy. Je však bežné, že pojem archetyp sa používa zameniteľne na označenie archetypov ako takých aj archetypálnych obrazov. [3]
Jungova myšlienka archetypov čiastočne vychádzala z Platónových foriem
Jung odmietal teóriu tabula rasa o psychickom vývoji človeka a namiesto toho veril, že evolučné tlaky majú individuálne predurčenie, ktoré sa prejavuje v archetypoch. Jung prvýkrát použil termín prvotné obrazy na označenie toho, čo neskôr označil ako – archetypy. Jungova predstava o archetypoch vychádzala z Kantových foriem, Platónových ideí a Schopenhauerových prototypov. 4 Pre Junga je „archetyp introspektívne rozpoznateľná forma apriórnej psychickej usporiadanosti.“[5] Tieto obrazy treba považovať za obrazy bez pevného obsahu, teda za nevedomé. Pevnosť, vplyv a prípadné vedomie nadobúdajú až pri stretnutí s empirickými faktami“[6].
Archetypy tvoria dynamický základ, ktorý je spoločný pre celé ľudstvo a na ktorom si každý jednotlivec buduje vlastnú životnú skúsenosť, ktorú podfarbuje svojou jedinečnou kultúrou, osobnosťou a životnými udalosťami. Hoci teda samotné archetypy možno chápať ako relatívne málo vrodených hmlistých foriem, môže z nich vzniknúť nespočetné množstvo obrazov, symbolov a vzorcov správania. Zatiaľ čo vznikajúce obrazy a formy sú vnímané vedome, archetypy, ktoré ich informujú, sú elementárne štruktúry, ktoré sú nevedomé a nie je možné ich zachytiť.
Jung s obľubou prirovnával formu archetypu k osovej sústave kryštálu, ktorá vytvára kryštalickú štruktúru materskej kvapaliny, hoci sama o sebe nemá hmotnú existenciu. Tá sa najprv objavuje podľa špecifického spôsobu, akým sa agregujú ióny a molekuly. Archetyp sám o sebe je prázdny a čisto formálny, je to možnosť reprezentácie, ktorá je daná a priori. Samotné reprezentácie nie sú dedičné, iba formy, a v tomto ohľade zodpovedajú inštinktom. Existenciu inštinktov nemožno dokázať o nič viac ako existenciu archetypov, pokiaľ sa neprejavujú konkrétne[7].
Carl Jung stojí pred klinikou Burghölzli, Zürich 1909
Intuícia, že psychika je viac ako individuálna skúsenosť, sa pravdepodobne začala v Jungovom detstve. Prvý sen, ktorý si pamätal, bol sen o podzemnom falickom bohu. Neskôr v živote jeho výskum psychotických pacientov v nemocnici Burgholzli a jeho vlastná sebaanalýza neskôr podporili jeho ranú intuíciu o existencii univerzálnych psychických štruktúr, ktoré sú základom všetkých ľudských skúseností a správania. Jung ich prvýkrát označil ako „prvotné obrazy“ – termín, ktorý si požičal od Jacoba Burckhardta. Neskôr v roku 1917 ich Jung nazval „dominantami kolektívneho nevedomia“.
V neskorších rokoch Jung koncept archetypov ešte viac prepracoval a rozšíril, chápal ich ako psychofyzické vzorce existujúce vo vesmíre, ktorým ľudské vedomie a kultúra dali špecifický výraz. Jung navrhol, že archetyp má dvojakú povahu: existuje v psychike aj vo svete ako celku. Tento nepsychický aspekt archetypu nazval „psychoidným“ archetypom.
Ilustroval to na analógii s elektromagnetickým spektrom. Časť spektra, ktorá je pre nás viditeľná, zodpovedá vedomým aspektom archetypu. Neviditeľný infračervený koniec spektra zodpovedá nevedomým biologickým aspektom archetypu, ktoré sa spájajú s jeho chemickými a fyzikálnymi podmienkami [9]. naznačil, že archetypálne štruktúry nielenže riadia správanie všetkých živých organizmov, ale že sú prepojené aj so štruktúrami riadiacimi správanie anorganickej hmoty.
Archetyp nebol len psychickou entitou, ale v podstate mostom k hmote všeobecne.Jung používal termín unus mundus na označenie jednotnej reality, ktorá podľa neho spočívala v pozadí všetkých prejavujúcich sa javov. Archetypy chápal ako sprostredkovateľov unus mundus, ktorí organizujú nielen idey v psychike, ale aj základné princípy hmoty a energie vo fyzickom svete.
Práve tento psychoidný aspekt archetypu tak zapôsobil na nositeľa Nobelovej ceny za fyziku Wolfganga Pauliho. Pauli, ktorý si osvojil Jungovu koncepciu, veril, že archetyp poskytuje spojenie medzi fyzikálnymi udalosťami a mysľou vedca, ktorý ich skúma. Zopakoval tak postoj, ktorý zaujal nemecký astronóm Johannes Kepler. Archetypy, ktoré usporiadali naše vnímanie a predstavy, sú teda samy o sebe produktom objektívneho poriadku, ktorý presahuje ľudskú myseľ aj vonkajší svet[3].
Severský boh šibal Loki zobrazený na islandskom rukopise z 18. storočia
Ja označuje celú škálu psychických javov v človeku. Vyjadruje jednotu osobnosti ako celku.
Tieň je reprezentáciou osobného nevedomia ako celku a zvyčajne stelesňuje kompenzačné hodnoty k hodnotám, ktoré zastáva vedomá osobnosť. Tieň teda často predstavuje temnú stránku človeka, tie jeho aspekty, ktoré existujú, ale človek si ich nepriznáva alebo sa s nimi nestotožňuje. [13]
Archetyp anima sa objavuje u mužov a je jeho prvotným obrazom ženy. Predstavuje biologické očakávanie muža od ženy, ale je aj symbolom ženských možností muža, jeho kontrasexuálnych sklonov. Archetyp animus je analogický obraz mužského, ktorý sa vyskytuje u žien.
Akýkoľvek pokus o vyčerpávajúci zoznam archetypov by však bol do značnej miery zbytočný, pretože archetypy majú tendenciu sa navzájom kombinovať a vymieňať si vlastnosti, takže je ťažké rozhodnúť, kde jeden archetyp končí a kde začína iný. Napríklad vlastnosti archetypu tieňa môžu byť výrazné v archetypálnom obraze anima alebo animus. Jeden archetyp sa môže vyskytovať aj v rôznych odlišných podobách, čo vyvoláva otázku, či sa má hovoriť o štyroch alebo piatich odlišných archetypoch, alebo len o štyroch alebo piatich podobách jedného archetypu. [14]
Presne povedané, archetyp bohyne je vhodnejšie nazývať archetypálnym obrazom.