Je náboženstvo príčinou duševnej nestability? Analýza Nietzscheho diela O genealógii morálky

„Lebo u kňazov sa všetko stáva nebezpečnejším, nielen lieky a liečivá, ale aj arogancia, pomsta, prudkosť, zhýralosť, láska, túžba vládnuť, cnosť, choroba – ale je spravodlivé dodať, že práve na pôde tejto v podstate nebezpečnej formy ľudskej existencie, kňazskej formy, sa človek prvýkrát stal zaujímavým živočíchom, že až tu ľudská duša vo vyššom zmysle nadobudla hĺbku a stala sa zlou – a to sú dva základné aspekty, v ktorých človek doteraz prevyšoval ostatné zvieratá!“ -Friedrich Nietzsche, O genealógii morálky

Tento malý úryvok z Nietzscheho knihy podporuje tvrdenie, že v náboženskom kontexte môže byť „dobro“ „zlé“. „Dobrý“ bol termín, ktorý sa pôvodne používal na označenie vyššie postavených členov spoločnosti – napríklad šľachty. Až keď tento termín začala používať ešte vyššie postavená skupina – duchovenstvo -, jeho význam sa pokrivil. Nietzsche uvádza, že „až keď aristokratické hodnotové súdy upadli, celá antitéza ‚egoistický‘ ‚neegoistický‘ sa čoraz viac vtláčala do ľudského vedomia“ (26). Pochopil som to tak, že hodnota „dobra“ sa stala svojím protikladom po tom, ako sa do nej zapojila cirkev. Vzali niečo, čo sa začalo so správnymi úmyslami, napr. „Najdlhšie [Gréci] používali svojich bohov práve preto, aby odvrátili „zlé svedomie“, … čo je pravý opak toho, na čo kresťanstvo použilo svojho‘ Boha“, a v priebehu času mu dali moderný význam „zlého“. Čo má teda človek robiť, aby sa dostal zo zmätku, ktorým je „dobro“ aj „zlo“?

Nietzsche stanovuje pôvod „dobra“ tým, že „[človek] schvaľoval neegoistické činy a nazýval ich dobrými z hľadiska tých, ktorým boli vykonané… neskôr človek zabudol, ako toto schvaľovanie vzniklo, a jednoducho preto, že neegoistické činy boli vždy zvykom chválené ako dobré, pociťoval ich tiež ako dobré“ (25). Interpretujem to tak, že myšlienku „dobra“ začal jednotlivec, pravdepodobne vysoko postavený – ako šľachtic – a pokračoval v nej tým, že bola dostatočne populárna, aby sa stala precedensom. Nanešťastie, po rokoch a rokoch jej odovzdávania prostredníctvom počutia sa pojem „dobrý“ stal pokriveným a zmäteným; presne tak, ako sa dalo očakávať. Stalo sa tak, keď sa do toho vložili kresťania, prevzali toto slovo a vyhlásili ho za svoje vlastné.

Doporučujeme:  10 lekcií pre šťastnejší život

„Človek si už iste domyslel, ako ľahko sa môže kňazský spôsob hodnotenia odkloniť od rytiersko-aristokratického a potom sa vyvinúť do jeho protikladu.“ Pre mňa to predznamenáva zostup „dobra“ do „zla“. Kresťanstvo tak veľmi často, a nesprávne, predpokladá, že to, čo robia, sa vzhľadom na ich oddanosť a oddanosť cirkvi nemôže považovať za zlé. Vezmime si napríklad tento úryvok z knihy O genealógii morálky:

„Nie je nemysliteľné, že by spoločnosť mohla dosiahnuť také vedomie moci, že by si mohla dovoliť najvznešenejší možný luxus – nechať bez trestu tých, ktorí jej škodia… Spravodlivosť, ktorá začala slovami: „Všetko sa dá splatiť, všetko sa musí splatiť“, končí tým, že mrkne a nechá tých, ktorí nie sú schopní splniť svoj dlh, ísť na slobodu: končí, ako každá dobrá vec na svete, tým, že prekoná samu seba. Toto sebaprekročenie spravodlivosti: človek pozná krásne meno, ktoré si dala – milosrdenstvo; je samozrejmé, že milosrdenstvo zostáva výsadou najmocnejšieho človeka, alebo lepšie, jeho -mimo zákon“ (72-73).

Hoci je táto pasáž dlhá, páči sa mi, pretože podľa môjho názoru dokonale vystihuje hlavný argument môjho článku: kresťania využívajú svoj náboženský status ako kartu, ktorá im umožňuje dostať sa z väzenia. V ich očiach nemôžu urobiť nič zlé – v porovnaní s neveriacimi – pretože sa rozhodli odovzdať svoj život vyššej moci.

Veľa sme hovorili o „dobre“ a o tom, že náboženstvo je zodpovedné za to, že sa dobro zmenilo na zlo. Ak je to tak, čo je potom presne „zlé“? Nietzsche definuje zlé svedomie ako: „vážnu chorobu, ktorou človek musel ochorieť pod tlakom najzásadnejšej zmeny, akú kedy zažil – tej zmeny, ktorá nastala, keď sa konečne ocitol uzavretý v múroch spoločnosti a mieru“ (84). Hoci „zlé“ nepovažujem za chorobu, je ľahké pochopiť, ako môže stres z udalosti, ktorá mení život, obrátiť človeka proti jeho lepšiemu úsudku; ako napríklad prefíkanosť, mních alebo žiak? Zamyslite sa nad tým: človek Cirkvi nezačal ako taký. Moja otázka teda znie: akú formu dna dosiahli, aby mali pocit, že náboženstvo je odpoveďou? Výsledkom je, že teraz máme človeka prezlečeného za „dobrého“ – pričom stále má vo svojom pôvodnom bytí zasiate „zlo“ -, ktorý sedí na vysokom náboženskom poste.

Doporučujeme:  6 dôvodov, prečo by ste si mali začať písať denník o jedle a nálade

Ako teda prekonať „dobré“ a „zlé“? Odpoveď je jednoduchá: zrieknutím sa náboženstva. Nietzsche spomína ateizmus, ale nie som si istý, či by som zašiel až tak ďaleko.

„Ak predpokladáme, že sme sa postupne dostali na opačnú cestu, je tu nemalá pravdepodobnosť, že s nezadržateľným úpadkom kresťanského Boha teraz výrazne klesá aj pocit viny ľudstva; ba nemožno odmietnuť ani vyhliadku, že úplné a definitívne víťazstvo ateizmu by mohlo ľudstvo zbaviť celého tohto pocitu viny voči svojmu pôvodu“ (90-91).

To možno interpretovať tak, že bez toho, aby sme si nárokovali na konkrétne náboženstvo ako na vlastné, nemáme žiadneho prostredníka – kňazov atď. – cez ktorého by sme museli ísť. To nás zasa zbavuje viny, ktorú máme cítiť za svoje hriechy. Bohužiaľ, nevidím, že by k zrieknutiu sa náboženstiev došlo v dohľadnej dobe. Ide totiž o hlboko zakorenený ideál, ktorý sa do dieťaťa vštepuje už od útleho veku. Kým sú dostatočne veľké na to, aby poznali rozdiel, ich náboženské presvedčenie je príliš veľkou súčasťou toho, kým sú. Cituje sa Nietzscheho výrok: „Človek sa nikdy nezaobišiel bez krvi, mučenia a obetí, keď cítil potrebu vytvoriť si pamäť… to všetko má svoj pôvod v inštinkte, ktorý si uvedomil, že bolesť je im najmocnejšou pomôckou mnemotechniky“ (61). Myslím si, že tým chce povedať, že náboženstvo nikdy úplne nezanikne. Vzor pokánia je totiž už príliš zakorenený v človeku, aby sa dal úplne vymazať. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa budú snažiť, určitá forma kresťanstva v nich zostane.

Kvíz na záver

Kto napísal knihu O genealógii morálky?

  • Nietzsche
  • Bertrand russell
  • Camus
  • Dostojevskij
  • Schopenhauer
  • Sartre
  • Huxley
  • Ralph waldo emerson
  • Platón
  • C.s. lewis
Doporučujeme:  6 inšpiratívnych spôsobov, ako resetovať svoje telo a viac sa hýbať

Aký je moderný význam slova „zlý“?

  • Judaizmus
  • Katolicizmus
  • Islam
  • Iné náboženstvá

Ako sa volá kniha o morálke?

  • Rodokmeň
  • Rodokmeň
  • Písomnosti
  • Ústna tradícia
  • Záznamy zo sčítania ľudu
  • Ancestry
  • Materská línia

Čo je najnebezpečnejšou formou ľudskej existencie?

  • Morálne hodnoty
  • Vlastná morálka
  • Hodnotový systém
  • Presvedčenia

Čo je zodpovedné za to, že sa dobro zmenilo na zlo?

  • Islam
  • Systém viery
  • Kresťanstvo
  • Náboženská ideológia

Čo je jediná entita, ktorá si môže dovoliť ten najvznešenejší možný luxus?

  • Spoločnosti

Kedy Gréci vytvorili moderný význam slova „zlý“?

  • Deň
  • Každý
  • Keď
  • Celé
  • Prvá stránka
  • Ďalšie
  • Jedna sekunda