Celý život mi hovorili, že som tichý človek. Počul som to od cudzích ľudí, kolegov v práci, a dokonca aj od blízkych priateľov. Väčšinu času si s tým nerobím starosti. Jednoducho som taký, aký som, a keď mám pocit, že príliš veľa rozprávam, môže ma to napĺňať výčitkami. Akoby som sa podelila o príliš veľa zo seba, uvedomila si, koľko pozornosti som na seba strhla, alebo som zabrala príliš veľa miesta v miestnosti.
Boli aj chvíle, keď som si želal, aby som sa vzoprel svojmu mlčaniu a niečo povedal. Ale nie vždy sa mi darí rozprávať všeobecne a môže sa mi zdať, že chvíľa utečie ako voda. Potom je už neskoro na to, aby som sa vyjadril, čo vedie k tomu, že trochu ľutujem. Často zvažujem, čo chcem povedať a ako to povedať.
Zvyknem vidieť tváre svojich priateľov plné sklamania, keď sa s nimi stretávam s neochotným mlčaním namiesto toho, aby som sa s nimi podelila o príbehy. Alebo na prekvapené tváre, ktoré sa tvária, keď sa o mne niečo dozvedia, pretože som im to nepovedala hneď. Rád hovorím o veciach objektívne, ale zdá sa, že moja myseľ urobí hranicu, keď to začne byť príliš osobné, pretože som prirodzene dosť opatrný v tom, čo o sebe zdieľam. Možno by bolo zábavné byť tou, ktorá má všetky príbehy, ale viac mi vyhovuje, keď sú veci takto. Nebudem sa deliť o veci, aby som potešil iných; to jednoducho musia prijať.
Sú však chvíle, keď si úprimne želám, aby som zo seba dostala slová, ale tie jednoducho nevyjdú. Stáva sa mi to najmä pri konfliktoch a rizikách konfrontácie. Nie som človek, ktorý zvyšuje hlas, ale napríklad moja sestra (alias moja najlepšia kamarátka a predchádzajúca niekoľkoročná spolubývajúca) potrebuje dať zo seba všetko von v hlasnej, kričiacej bitke, aby sa zbavila napätia a zlej energie. So mnou to však tak dobre nefunguje. Keď sme sa dostali do hádky, utíchol som, uzavrel sa do seba a/alebo odišiel z miestnosti. A ona by sedela na gauči pripravená vybuchnúť bez toho, aby to mohla na niekom vypustiť.
Nechcel som sa s ňou hádať, pretože podľa mňa by to šírilo ďalšiu zlú energiu. Chcel som nás ochrániť a dať nám čas, aby sme si zhromaždili myšlienky a mohli sa o tom neskôr racionálne a úprimne porozprávať. Nebolo treba kričať, len si pokojne vysvetliť naše názory.
Raz však, keď sme sa obaja po období, keď sme spolu nevychádzali najlepšie, prehovorili cez hrču v krku, som jej dokázal vysvetliť, že mi na nej a na našom vzťahu tak záleží, že si nedokážem pripustiť, že nám to nejde. Všetko sme robili spolu, bola mojou najlepšou priateľkou, a predsa sme sa trápili v každodennom živote, ale nedala by som sa s ňou do veľkej deštruktívnej hádky.
A potom mi trasúcim sa hlasom povedala, že keď som sa takto uzavrela, mala pocit, že mi na mne nezáleží. Vôbec. Akoby naše problémy neboli dosť dôležité na to, aby som sa nimi vôbec zaoberal.
Jej slová mi vyrazili dych a zároveň mi zlomili srdce. Nevedomky som ublížila najbližšej osobe tým, že som chcela chrániť náš vzťah. Bola to ťažká pilulka na prehltnutie a niečo, čo by som si mal viac uvedomiť. S odstupom času som si uvedomila, že môj spôsob riešenia nebol ten najlepší, a teraz viem, že nie každý si moje mlčanie vyloží rovnako ako ja.
Presuňte sa o rok alebo dva dopredu. Boli sme na výlete a cestovali sme 24 hodín v kuse. Cestou späť sa ku mne zrazu otočila, vzdychla si a povedala: „Ty si ten najtichší človek na svete.“ Takmer sa zasmiala vlastnému výroku.
Podľa nej ona iniciovala všetky rozhovory a ja som odpovedal len niekoľkými slovami alebo „hmm“.
Naozaj? Spomenula som si, či je to pravda. Ak áno, prečo som to urobil? Čo to o mne vypovedalo? Ako sa kvôli tomu cítila? Bola z toho rozrušená? Alebo to už prešlo do bodu, keď ju to len rozčuľovalo? Mal by som sa ospravedlniť? Alebo sa ospravedlniť? Ale aké bolo to vysvetlenie? Mal by som namiesto toho začať o niečom hovoriť? Čo by som mal potom povedať? Nechcem povedať niečo len tak, keď ma na to teraz upozornila! Alebo by som jej tým ukázal, že sa snažím zlepšiť? Alebo mám zlú náladu, a preto nehovorím? Nie, som v poriadku. Som unavená? No, bola to dlhá cesta. Ale nie, cítim sa celkom normálne. Dokonca spokojne. Lety boli dobré, spala som dosť a filmy, ktoré som pozerala…
„Vidíš!“ zvolala a vytrhla ma z myšlienok. „Ani teraz nemáš čo povedať na to, čo som ti práve povedala!“
Čo som teda urobil? Povedal som „hmm“ a nakoniec sme sa na tom zasmiali a ona sa potom zvyšok cesty domov rozprávala s chlapcom vedľa nej. Získala novú kamarátku a ja som mal čas na… no, na premýšľanie. Premýšľať. Stratiť sa vo svojom vlastnom svete. (Vážne, niekedy ani neviem, kam sa moja myseľ uberá, čas mi zrazu uteká). Chápem, že pre niekoho, kto dokáže byť taký nepokojný ako ona, nie je práve najlepšie mať pokojného spolucestujúceho. Zato ja som potrebovala spracovať všetko, čo sa dialo v mojom okolí, pretože pri cestovaní je toho veľa.
Inokedy sa na seba hnevám za všetky potenciálne zmeškané príležitosti, udalosti, ľudí a pracovné miesta. Nechcem nič zmeškať, ale niekedy ma moje mlčanie brzdí spôsobom, ktorý v zápale okamihu nedokážem ovplyvniť. Snažím sa nemyslieť na všetky tie „čo by bolo, keby“, ale občas sa mi v hlave vynárajú a nútia ma premýšľať, ako by to mohlo byť inak. Ale takéto myšlienky má asi každý, nie?
Celkovo mi vyhovuje byť ticho. Rád si sadám na zadné sedadlo a pozorujem, čo je okolo mňa. Už len tým, že to robím, mám pocit, že som súčasťou rozhovoru. Ak sa niekto sťažuje, že sa s ním nikdy nezdieľam (zvyčajne sú to ľudia, s ktorými si nie som až taká blízka), nijako ma to neovplyvňuje, pretože to nebudem robiť len preto, aby som sa zapáčila iným. Snažím sa byť čo najtichší, aby som nebol nezdvorilý, neublížil alebo nevynechal príležitosti, ktoré by som rád využil… samozrejme, keď si ich premyslím.
Zažili ste niekedy obdobie, keď ste bojovali so svojím mlčaním? Podeľte sa o to nižšie!
Kvíz na záver
Viem, že nie každý si môj spôsob riešenia vecí vysvetlí rovnako ako ja. Zvyknem vidieť tváre svojich priateľov plné sklamania, keď sa s nimi stretávam s neochotným mlčaním namiesto toho, aby som sa s nimi podelila o príbehy. Nechcem, aby mi niečo uniklo, ale niekedy ma to moje čo ma brzdí spôsobom, ktorý v tej horúčave nedokážem ovplyvniť?
- Tichý
- Niekoľko okamihov
Nie som človek, ktorý zvyšuje hlas, ale moja sestra (alias moja najlepšia kamarátka a predchádzajúca niekoľkoročná spolubývajúca) potrebuje dať zo seba všetko von v hlasnej, kričiacej bitke, aby sa zbavila napätia a zlej energie. Nevedomky som ublížila najbližšej osobe tým, že som chcela chrániť náš vzťah len tým, že som chcela dať všetko von?
- Niekto
- On/ona
- Individuálne
- On/ona sám/sama
Čo povedala, že mi vyrazilo dych a zlomilo srdce?
- Frázy
- Jedno slovo
- Významy
Uvedomil som si, že moje mlčanie nebolo najlepším spôsobom, ako sa s vecami vyrovnať, a teraz viem, že nie každý si moje mlčanie vyloží rovnako ako ja.
- Len
- Na stránke .
- To
- Vlastne
- Samozrejme
- Dokonca aj
- Ako
Pred čím nás chcem chrániť?
- Deň
- Každý
- Keď
- Celé
- Prvá stránka
- Ďalšie
- Jedna sekunda