V lingvistike možno o jazykovej smrti (tiež jazykový zánik, jazykové vymiznutie) uvažovať ako o procese, ktorý postihuje rečové spoločenstvá a pri ktorom sa znižuje úroveň jazykovej kompetencie hovoriacich daného jazykového idiómu.
K úplnému zániku jazyka dochádza vtedy, keď v populácii, v ktorej sa daný idióm predtým používal, nezostanú žiadni nositelia daného jazyka (t. j. keď všetci nositelia jazyka vymrú). Jazyková smrť môže postihnúť akýkoľvek jazykový idióm vrátane (tzv.) dialektov a jazykov.
Štúdium straty jazyka na individuálnej úrovni sa zameriava na to, čo sa stráca – prvý jazyk (L1) alebo druhý jazyk (L2) – a kde sa stráca – v prostredí L1 alebo L2.
Táto časť je vsuvkou. Môžete pomôcť tým, že ju doplníte.
Jazyková smrť sa môže prejaviť jedným z týchto spôsobov:
Najčastejším procesom vedúcim k zániku jazyka je proces, pri ktorom sa komunita hovoriacich jedným jazykom stáva dvojjazyčnou v inom jazyku a postupne sa presúva k druhému jazyku, až kým neprestane používať svoj pôvodný (alebo dedičný) jazyk. Ide o proces asimilácie, ktorý môže byť dobrovoľný alebo vynútený. Používatelia niektorých jazykov, najmä regionálnych alebo menšinových, sa môžu rozhodnúť opustiť ich z ekonomických alebo utilitárnych dôvodov v prospech jazykov, ktoré sa považujú za užitočnejšie alebo prestížnejšie. Jazyky môžu zaniknúť aj vtedy, keď ich používateľov vyhubí genocída alebo choroba, alebo v zriedkavých prípadoch ničivé prírodné katastrofy.
Jazyk sa často vyhlasuje za mŕtvy ešte pred smrťou posledného rodeného hovoriaceho. Ak zostalo len niekoľko starších používateľov jazyka a títo už nepoužívajú tento jazyk na komunikáciu, potom je tento jazyk skutočne mŕtvy. Jazyk, ktorý sa dostal do takejto redukovanej fázy používania, sa vo všeobecnosti považuje za moribundný. Proces úbytku nastáva vtedy, keď sa fakticky zastaví medzigeneračné odovzdávanie materinského jazyka, jazyka dedičstva alebo rodného jazyka. Málokedy ide o náhlu udalosť, ale o pomalý proces, keď sa každá generácia učí čoraz menej jazyka, až sa jeho používanie presunie do oblasti tradičného používania, napríklad v poézii a piesňach. Napríklad dospelí členovia rodiny môžu hovoriť starším rodným jazykom, ale keď sa im narodia deti, nemusia im tento jazyk odovzdať, a preto jazyk v danej rodine zaniká. Takáto situácia nastala v prípade jazyka manx, ale mančina sa okrem iných jazykov znovu zaviedla do škôl a do dvojjazyčných publikácií (pozri oživenie jazyka).
Úbytok jazyka je strata jazyka alebo jeho časti v rečovom spoločenstve alebo u jednotlivca. Definujú sa štyri oblasti straty, a to čo sa stráca – L1 alebo L2 – a kde sa stráca – v prostredí L1 alebo L2.
Táto časť je vsuvkou. Môžete pomôcť tým, že ju doplníte.
zmeny spôsobené jazykovou smrťou sú výsledkom konvergencie, interferencie a nezávislých autogenetických procesov
Niekedy sa môže zánik jazyka zvrátiť, ako sa to stalo s hebrejčinou v Izraeli. Ide však o jediný rozsiahly proces oživenia jazyka, ktorý bol kedy úspešný, ako pokusy po sebe nasledujúcich írskych vlád o oživenie írskeho jazyka od roku 1922 . Hoci pred získaním nezávislosti existovala podpora pre oživenie jazyka, zavedenie povinného používania jazyka v školách a na štátnych pracovných miestach sa považuje za kontraproduktívne. V dôsledku toho jazyk neustále upadá, s výnimkou Severného Írska, kde sa po dlhom období stagnácie stal populárnym (najmä medzi nacionalistami).
Strata jazyka a jeho osvojenie
Niektorí lingvisti navrhli porovnanie medzi fenoménom odumierania/úbytku jazyka a osvojovaním si jazyka, pričom odumieranie jazyka sa považuje za druh osvojovania si jazyka v opačnom garde. Strata jazyka a osvojenie jazyka môžu existovať súčasne, keď si hovoriaci osvojí druhý jazyk a nedokáže si osvojiť a zachovať prvý jazyk. Tento proces sa často zaznamenáva ako prechod k jednojazyčnosti, keď sa človek spolieha na časovú identitu, aby sa lepšie prispôsobil sociálnej ekonomike a jazykovej hierarchii. Niektorí lingvisti tvrdia, že práve „vnútorný jazyk“ ovplyvňuje preferenciu dominantného jazyka, pretože jazykové menšiny si nemôžu plne uvedomovať jazyk žijúci v ich vnútri, a preto považujú za samozrejmosť spoločenskú relevantnosť svojho materinského jazyka. V snahe vybudovať si identitu a porozumieť mediálnemu spravodajstvu a ekonomickým kritériám môžeme často pozorovať preferenciu dominantného jazyka a neustále stratu uplatnenia menšinového jazyka. Niektoré jazykové menšiny môžu byť šokované, keď zistia, že ich jazyk je blízko zániku, ale myšlienka, že aj na to, aby sa táto frustrácia dala oznámiť, je potrebné zvýšiť povedomie v dominantnom jazyku, odhaľuje preferenciu dominantného jazyka pre medzikultúrne porozumenie.
Mŕtve jazyky a normálna zmena jazyka
„Smrť“ jazyka sa nesmie zamieňať s procesom, v ktorom sa jazyk stáva „mŕtvym jazykom“ v dôsledku bežných jazykových zmien. K tomu dochádza vtedy, keď sa jazyk v priebehu svojho normálneho vývoja postupne mení na niečo, čo je potom uznané ako samostatný, odlišný jazyk, pričom stará forma nemá žiadnych nositeľov. Tak sa napríklad stará angličtina môže považovať za „mŕtvy jazyk“ bez rodených hovoriacich, hoci nikdy „nezomrela“, ale namiesto toho sa len zmenila a vyvinula do modernej angličtiny. Proces zmeny jazyka môže zahŕňať aj rozdelenie jazyka na rodinu niekoľkých dcérskych jazykov, pričom spoločný materský jazyk zostáva „mŕtvy“. To sa stalo latinčine, ktorá sa (prostredníctvom vulgárnej latinčiny) nakoniec vyvinula do rodiny románskych jazykov. Takýto proces sa zvyčajne neopisuje ako „smrť jazyka“, pretože zahŕňa neprerušený reťazec normálneho prenosu jazyka z jednej generácie na druhú, pričom v každom jednotlivom bode reťazca dochádza len k nepatrným zmenám. Neexistuje teda jediný časový bod, v ktorom by niekto mohol povedať, že „latinčina zomrela“.
en:Language death
en:Mŕtvy jazyk