**VAROVANIE TENTO PRÍBEH MÔŽE BYŤ PRE NIEKTORÝCH ČITATEĽOV PRÍLIŠ SILNÝ ALEBO DRÁŽDIVÝ**
Depresia je u každého človeka jedinečná v tom zmysle, že ju každý prežíva inak, hoci všetci máme podobné príznaky. S depresiou som bojoval približne od svojich 11 rokov. Možno aj mladšia, ale nemám na to žiadne spomienky. Viete, odkedy si pamätám, vždy som sa cítil inak. Keď som bol dieťa, sem-tam som zažíval skutočné šťastie, ale s pribúdajúcim vekom sa mi šťastie začalo vzďaľovať. Až som úplne zabudol, čo to je.
Depresia ma úplne pohltila. Vyčerpala zo mňa každú štipku motivácie. Už som nevidel radosť zo života. Život bol bezfarebný, bezvýznamný a prázdny. Moje telo bolo ťažké, akoby som na pleciach niesol príšeru, ktorá mi vysáva život priamo pred očami. Našepkávalo mi bludy a skresľovalo realitu. Naozaj som veril, že si zaslúžim trest. V skutočnosti, ak som pocítila kúsok šťastia. Pocit viny by ma ovládol a sabotovala by som ho.
Nakoniec som sa cítil ako cudzinec. Akoby som sem nepatril. Spomínam si, že som videl ľudí, ktorí sa usmievali, keď sa zabávali, a jediné, čo som cítil, bola závisť. Neustále som sa sám seba pýtal, prečo nemôžem byť šťastný ako oni. Časť mňa sa v zúfalstve chytila nádeje. Až som jedného dňa prestala cítiť. Bol som otupený, žil som naprázdno. Každý večer, keď som išla spať, som dúfala, že sa na druhý deň nezobudím. V túžbe cítiť som sa začala sebapoškodzovať a stala sa z toho závislosť. V izbe, v taške na knihy a v kabelke som mala najrôznejšie ostré predmety. Stalo sa to mojou drogou, aby som sa cítila, a keď som si na to zvykla, poliala som si rany liehom. Čím som bola staršia, tým horšie som sa sebapoškodzovala. Vrátane škrtenia.
V tom čase som sa už viackrát pokúsil o samovraždu, z ktorej som vycúval. Strach z neznámeho ma príliš desil. Až jedného dňa, keď som mal asi 15 alebo 16 rokov, som sa zlomil. Sám doma som schmatol fľašu s tabletkami a vypil som ju ležiac v izbe. Začal som sa cítiť omámený a studený. Prepadával som sa do bezvedomia. Na moje prekvapenie som sa na druhý deň zobudil neskoro. Strašne ma bolela hlava, bol som nesmierne smädný. Cítil som sa dezorientovaný a nevedel som, čo mám robiť.
Uľavilo sa mi, že si to moja rodina nevšimla, ale zároveň ma to rozzúrilo. Mala som pocit, že sa o mňa nikto nezaujíma. Čas plynul a ja som každý deň nasadzovala falošný úsmev a snažila sa prežiť. Išla som na univerzitu v nádeji, že všetko bude inak, ale nebolo. Stále som si však pripomínal, aby som bojoval ďalej, pretože som nechcel, aby moja mama a brat prežili zvyšok života s pocitom, že som spáchal samovraždu. Preto som sa rozhodol ísť k psychológovi a psychiatrovi po pomoc, pretože som vedel, že ak by som to neurobil, nebol by som tu. Toto rozhodnutie bolo to najlepšie, čo som kedy urobil. Zmenilo to smer môjho života k lepšiemu.
S množstvom tvrdej práce som začal pociťovať šťastie. Život sa mi už nezdal byť ťažký. Život má teraz farbu, je krásny a ja sa teším, že si môžem splniť svoje sny. Jedného dňa, nie tak dávno, som sa vonku smiala a zabávala. Vtedy mi svitlo. Začala som plakať, poznáte ten škaredý plač, pri ktorom vám dokonca vylezú chrobáky z nosa. Nedokázala som ovládnuť svoje emócie, bola som ohromená, že cítim šťastie. Teraz som na vysokej škole a dokončujem štúdium psychológie. Podarilo sa mi napísať knihu, nájsť svoju vášeň, nájsť si skvelých priateľov a vyliečiť staré rany.
Som šťastná, že môj pokus o samovraždu zlyhal, pretože inak by som nebola schopná vidieť krásu života. Nezažil by som lásku a pravé priateľstvo. Nepoznal by som všetkých úžasných ľudí v mojom živote. Nebol by som schopný poraziť svoju depresiu. Keby som to urobil, ublížil by som svojej rodine. Depresia zmenila môj pohľad na život. Teraz sa teším z maličkostí, ako je východ slnka. Prečo? Pretože som tak veľmi trpel, že viem, že ak sa neudržím na vrchole, vkradne sa späť a privedie ma k zemi. Rád sa považujem za bojovníka.
Dúfam, že vás môj príbeh inšpiruje k ďalšiemu boju o život. Aby ste bojovali za svoje sny. Bojovať za ľudí, ktorých milujete. A nezabudnite:
„Šťastie sa dá nájsť aj v tých najtemnejších časoch, ak si len nezabudneme zapnúť svetlo.“ – Dumbledore, Harry Potter a väzeň z Azkabanu
Súvisiace články o depresii:
Kvíz na záver
Aký bol môj prvý pokus, z ktorého som sa vynadíval?
- Samovražednosť
- Pokusy o samovraždu
- Problémy s duševným zdravím
- Zneužívanie drog
- Samopoškodzovanie
Čo je popri kabelke ďalším miestom, kde som mala ostré predmety?
- Batoh na chrbát
- Školská taška
- Kabelka
Čo som urobil s liehom?
- Uzdravené
- Hlboká rana
- Lacerácie
Čo všetko sa dá nájsť aj v tých najtemnejších časoch, ak si len nezabudneme zapnúť svetlo?
- Spokojnosť
- Dobré pocity
- Šťastný život
- Materiálne veci
Aké je najčastejšie duševné ochorenie?
- Úzkosť
- Myšlienky na samovraždu
- Panická porucha
Kde som doma vypil tabletky?
- Na poschodí
- Spoločný priestor
Na druhý deň som sa zobudil a každý deň som sa snažil prežiť s falošným úsmevom. Jedného dňa, nie tak dávno, som sa vonku smiala a zabávala.
- Týždeň
- Každú hodinu
Som šťastný, že môj pokus o samovraždu zlyhal, pretože inak by som nebol schopný vidieť krásu čoho?
- Životy