Bálintov syndróm je nezvyčajná a neúplne pochopená triáda závažných neuropsychologických porúch zahŕňajúcich reprezentáciu priestoru (vizuopriestorové spracovanie). Jeho tri hlavné zložky sú: 1) simultánnaagnózia, t. j, neschopnosť vnímať zorné pole ako celok, 2) okulárna apraxia, deficit zrakového skenovania, a 3) optická ataxia, porucha ukazovania a dosahovania pod zrakovým vedením [1]. syndróm bol pomenovaný v roku 1909 podľa rakúsko-uhorského neurológa Rezső Bálinta, ktorý ho identifikoval ako prvý.[2][3] Keďže predstavuje poruchu zrakových aj jazykových funkcií, ide o závažné postihnutie, ktoré môže ovplyvniť bezpečnosť pacienta aj v jeho vlastnom domácom prostredí a môže spôsobiť, že si človek nebude schopný udržať zamestnanie. 4] Nedostatočná informovanosť o tomto syndróme môže viesť k nesprávnej diagnóze a z toho vyplývajúcej nevhodnej alebo neadekvátnej liečbe. Lekári by preto mali poznať Bálintov syndróm a jeho rôzne etiológie[5].
Balintov syndróm sa najčastejšie vyskytuje s akútnym začiatkom ako následok viacnásobnej bilaterálnej mozgovej príhody. Za najčastejšiu príčinu úplného Bálintovho syndrómu niektorí považujú náhlu a ťažkú hypotenziu, ktorá má za následok obojstranný infarkt hraničnej zóny v okcipito-parietálnej oblasti. 1] Zriedkavejšie sa vyskytli prípady progresívneho Bálintovho syndrómu pri degeneratívnych ochoreniach, ako je Alzheimerova choroba[6] alebo niektoré iné traumatické poranenia mozgu na rozhraní temenného a týlneho mozgového laloku.