Agresia psov je termín, ktorý používajú majitelia a chovatelia psov na označenie antipatie medzi psami.
Agresivitu ako takú definujú odborníci na psie správanie ako „úmysel ublížiť“. Mnohé psy prejavujú „prejavy agresie“, ako je štekanie, vrčanie alebo triafanie do vzduchu, ktoré sa považujú za akcie zvyšujúce vzdialenosť, teda také, ktorých zámerom je, aby sa človek alebo pes od psa vzdialili. Niektorí agresívni psi prejavujú agresiu, ktorá je prevažne obranná, a inému psovi skutočne ublížia len vtedy, ak sa domnievajú, že nemajú inú možnosť. U iných psov sa však agresívne správanie môže vyvinúť zo zdravotných dôvodov, napríklad v dôsledku hormonálnej nerovnováhy.
Agresivita psov je bežným správaním psov a možno ju pozorovať u všetkých plemien psov, hoci niektoré plemená psov majú predispozíciu k takejto agresii. Štandard plemena zvyčajne uvádza, či je agresivita psov u daného plemena bežná a do akej miery je povolená. Väčšina plemien teriérov a plemien býkov má vyššiu pravdepodobnosť vzniku psej agresie po dosiahnutí dospelosti. Jednotlivé psy môžu, ale nemusia vykazovať takú mieru agresivity, akú naznačuje štandard ich plemena.
Okrem chovu môžu skúsenosti psa ovplyvniť aj jeho šancu na vznik agresivity. U psa, ktorý bol napadnutý ako šteniatko, sa môže vyvinúť agresia založená na strachu voči všetkým psom alebo možno len voči psom, ktoré sa podobajú psovi, ktorý ho napadol.
Je dôležité poznamenať, že psy, ktoré sa správajú agresívne, sa nemusia nutne správať agresívne voči ľuďom. Tieto dva typy agresie nemusia nevyhnutne súvisieť a nemusia sa vždy vyskytovať u toho istého zvieraťa.
Faktory prispievajúce k agresii
Agresivita psov sa prejavuje vo veku dospievania až sociálnej zrelosti (6 mesiacov až 4 roky). Varovné príznaky, ako je strach a/alebo nervozita v blízkosti iných psov, prejavy agresie len za určitých okolností (na vodítku, v prítomnosti potravy, v prítomnosti majiteľa atď.) alebo najčastejšie prehnané správanie pri hre, možno pozorovať v ktoromkoľvek štádiu vývoja psa. Hravé správanie, ako je bitka, naháňanie, mľaskanie, štípanie, hrabanie a zápasenie, je normálne správanie psov, ktoré plní evolučnú funkciu prípravy mladého psa na neskorší boj a lov. U mladých psov, ktorí sa nadmerne venujú týmto formám správania, je oveľa pravdepodobnejšie, že sa u nich v dospelosti vyvinie psia agresivita.
Agresivita medzi psom a človekom by sa nemala zamieňať s agresivitou medzi psom a človekom (označuje sa aj ako agresia „dominancie“, ak je zameraná na majiteľa).
Mnoho ľudí si agresiu súvisiacu so strachom a úzkosťou bežne zamieňa za „agresiu z dôvodu dominancie“, čo je nepresné. Dominancia je len zriedkavo príčinou agresívneho správania psov, pričom strach a úzkosť sú najväčšou príčinou agresie zameranej na psa aj na človeka.
Nedostatok pohybu nie je príčinou agresívneho správania, hoci cvičenie zvyšuje hladinu serotonínu, ktorý vyrovnáva stresové hormóny, ako je kortizol, a môže dopĺňať program úpravy správania. Častým omylom však je, že agresívne psy sú „málo cvičené“. Mnohé agresívne psy sa cvičia pravidelne.
Liečba agresivity psov závisí od príčiny agresivity, a preto je nevyhnutné stanoviť presnú diagnózu. Väčšina renomovaných trénerov odporúča, aby pes pred pokusom o akúkoľvek formu úpravy správania absolvoval veterinárnu prehliadku, aby sa zistili zdravotné zmeny, ktoré môžu byť príčinou agresie psa.
Psy, ktoré sú agresívne zo strachu, môžu byť také buď z genetickej predispozície („slabé nervy“), alebo z traumatického zážitku. Pri týchto psoch sa často používa program postupnej desenzibilizácie (DS) a protipodmienečného výcviku (CC) s cieľom znížiť reaktivitu psa na podnet, ktorý vyvoláva agresiu. To sa dá dosiahnuť prostredníctvom manažmentu (minimalizovanie vystavenia psa situáciám, v ktorých si môže precvičovať správanie počas práce na výcvikovom programe) odmeny za jedlo, odmeny za hračku/hru a pochvaly ako odmeny. Ignorovanie agresívneho správania nie je štandardnou ani správnou radou pri realizácii programu DS/CC.
Trestanie agresívneho správania pomocou „korekcií“ alebo „skokov“ na vodítku a/alebo používanie výcvikových obojkov, ako sú škrtiace, pichacie alebo šokové, sa v prípadoch agresie založenej na strachu neodporúča, pretože tieto opatrenia predstavujú vysoké riziko zvýšenia úzkosti psa v takýchto situáciách. Ďalej je ťažké kontrolovať, s čím si pes bude spájať trest, pretože často ide o to, na čo sa pes pozerá v momente, keď je korigovaný, takže nedbalé použitie trestu môže vytvoriť negatívnejšiu asociáciu s podnetom ako predtým. Posledným rizikom pri treste pri liečbe agresie je riziko, že sa trestom potrestá agresívny prejav, ako je vrčanie, štekanie, vycerenie zubov atď. Trest znižuje správanie, ale nemodifikuje ho, takže pes môže prestať prejavovať agresívne prejavy (ktorých cieľom je zvýšiť vzdialenosť medzi psom a podnetom) a prejsť rovno k agresívnemu konaniu, ako je napríklad hryzenie.
Prístupy založené na „dominancii“ (napr. Cesar Millan) sú veľmi kontroverzné a na overenie tejto metódy je potrebná ďalšia formálna štúdia. Okrem toho tieto prístupy predstavujú väčšie riziko následkov v správaní, ako je eskalácia agresívneho správania a/alebo presmerovanie agresie na majiteľa alebo iných členov rodiny.
V Spojených štátoch je hlásený najvyšší výskyt problémov so psou agresiou spomedzi všetkých krajín na svete, pričom sa odhaduje, že každý rok je tu 4,5 milióna obetí útokov psov. Jedným z hlavných faktorov, ktoré prispievajú k vzniku agresie psov, je život v domácnosti s viacerými psami (viac ako jeden pes). Viac ako tretina psov v Spojených štátoch, čo je vyššie percento ako v ktorejkoľvek inej krajine na svete, žije v domácnostiach s viacerými psami.
Ďalším dôvodom je, že v Amerike, ktorá je rozvinutou krajinou, ľudia často zahŕňajú svojich psov láskou a hračkami, čo vedie k tomu, že pes si myslí, že je dominantný a že je vodcom domácnosti. To môže viesť k agresívnemu správaniu.
Rušný životný štýl je tiež hlavným faktorom, ktorý prispieva k rastúcemu počtu útokov súvisiacich s agresivitou. Keďže americký pracovný týždeň je čoraz dlhší, zodpovednosť mnohých majiteľov psov často upadá, čo vedie k miernym a extrémnejším prípadom zanedbávania. Toto zanedbávanie sa môže začať tak jednoducho, ako keď sem-tam vynecháte prechádzku kvôli pracovným stretnutiam alebo neskorým nočným hodinám, pričom toto zanedbávanie má nakoniec vplyv na duševnú a/alebo fyzickú pohodu vášho psa.