Agramatizmus je forma expresívnej afázie, ktorá znamená neschopnosť hovoriť gramaticky správne. . Osoba má zvyčajne plnú slovnú zásobu, ale nie je schopná gramaticky zoradiť slová.
Ľudia s agramatizmom môžu mať telegrafickú reč , jedinečný rečový vzor so zjednodušenou tvorbou viet, podobný tomu, ktorý sa vyskytuje v telegrafických správach. Medzi bežné chyby pri agramatizme patrí žargónová afázia alebo používanie nezmyselných alebo neologických fráz a syntaktická afázia, pri ktorej chýbajú prvky potrebné na stavbu vety. Medzi bežné chyby patria chyby v čase, čísle a rode.
Agramatizmus sa vyskytuje pri mnohých syndrómoch mozgových ochorení vrátane Brocovej afázie a traumatického poškodenia mozgu.
Pojem agramatizmus prvýkrát použil Adolf Kussmaul v roku 1887 na vysvetlenie neschopnosti gramaticky tvoriť slová a syntakticky ich usporiadať do vety. Neskôr Goodglass definoval tento pojem ako vynechávanie spojovacích slov, -auxiliár a ohýbacích morfém, pričom všetky tieto prvky vytvárajú rečovú produkciu s extrémne rudimentárnou gramatikou. Agramatizmus, ktorý sa dnes považuje za príznak Brocovho syndrómu (Tesák a Kód, 2008), sa označoval aj ako „motorická afázia“ (Goldstein, 1948), „syntaktická afázia“ (Wepman a Jones, 1964), „eferentná motorická afázia“ (Luria, 1970) a „non-fluentná afázia“ (Goodglass a kol., 1964).
Prvé správy o agramatizme sa týkali prípadov nemeckých a francúzskych účastníkov. Spúšťačom tejto situácie mohla byť väčšia prepracovanosť nemeckej afaziologickej školy na prelome 19. a 20. storočia a tiež skutočnosť, že nemčina aj francúzština sú vysoko skloňované jazyky (Code, 1991). V súčasnosti sa obraz mierne zmenil: zistilo sa, že gramatické postihnutie je skôr selektívne než úplné, a medzijazyková perspektíva v rámci univerzálnej gramatiky (UG) spolu s posunom od morfosyntaxe k morfosémantike je à la page. V súčasnosti ťažisko skúmania v agramatizme zahŕňa všetky prirodzené jazyky a zvláštnosti, o ktorých si vedci myslia, že ich má konkrétny jazyk, sa dávajú do súvislosti s inými jazykmi, aby sa lepšie pochopil agramatizmus, pomohlo sa jeho liečeniu a preskúmalo sa a pokročilo v oblasti teoretickej lingvistiky.
Z medzijazykovej perspektívy v rámci univerzálnej gramatiky (UG) sa zistilo, že gramatické poškodenie pri agramatizme je skôr selektívne ako úplné. V rámci tohto myšlienkového smeru sa v súčasnosti k poškodeniu produkcie času u agramatických hovoriacich v rôznych prirodzených jazykoch pristupuje prostredníctvom štúdia skloňovania slovies pre čas v protiklade k zhode (morfosyntaktický prístup) a najnovšie aj prostredníctvom štúdia časovej referencie (ktoré by sa v istom zmysle malo považovať za bližšie k morfosémantike). Typom štúdií, s ktorými by mal tento článok súvisieť, sú tie, ktoré sa zaoberajú narušením času v rámci časovej referencie. Pred vysvetlením, ktoré má pomôcť pochopiť ciele takéhoto výskumu, je dobré priblížiť posun od morfosyntaxe k morfosémantike, ktorým štúdium agramatizmov prechádza.
V niektorých jazykoch sa zistilo, že skloňovanie slovies z hľadiska času je problematické. Rôzni vedci prišli s rôznymi teóriami na jeho vysvetlenie: Friedman & Grodzinksy (1997) predstavili takzvanú Tree Pruning Hypothesis (TPH) zo štúdia hebrejčiny, arabčiny a angličtiny; rovnakú hypotézu dokázali Gavarró & Martínez-Ferreiro (2007) pre tzv. ibero-románčinu (teda katalánčinu, galícijčinu a kastílčinu); Wenzlaff & Clahsen (2004; 2005) predstavili hypotézu o časovej nedourčenosti (TUH) pre nemčinu a v rovnakom čase Bruchert et al. (2005) predstavili hypotézu Tense and Agreement Underespecification Hypothesis (TAUH) pre ten istý jazyk; a Lee et al. (2008) a Faroqi-Shah & Dickey (2009) predstavili morfosémantickú hypotézu, v ktorej tvrdia, že pri agramatizme v angličtine sú ovplyvnené diakritické časové vlastnosti.
Zaujímavé je, že Bastiaanse (2008) nezistil takúto disociáciu v holandčine, ale skôr to, že odkazovanie na minulosť je viac oslabené bez ohľadu na skloňovanie slovies alebo dohodu. Jej výskum zistil, že dokonavé slovesá sú ťažšie ako nedokonavé, ale tak v rámci dokonavých slovies, ako aj v rámci nedokonavých slovies sú tvary odkazujúce na minulosť (tretia osoba jednotného čísla minulého času, resp. príčastie) ťažšie ako ich náprotivky odkazujúce na prítomnosť (tretia osoba jednotného čísla prítomného času a infinitív). Žiadna z vyššie uvedených hypotéz o slovesných tvaroch (TPH, TUH a TAUH) nedokáže vysvetliť tieto výsledky, a to už preto, že príčastia sa v holandčine neflektujú na čas a zhodu a ani sa nekontrolujú ich vlastnosti v ľavej periférii. Podobné zistenia sa uvádzajú aj pre gréčtinu, resp. angličtinu v opätovnej analýze údajov Nanousiho et al. (2006) a Leeho et al. (2008), a tiež pre turečtinu v Yarbay, Duman & Bastiaanse (2009). V každom prípade záverom Bastiaanseho (2008) bolo, že je potrebná ďalšia hypotéza vyjadrujúca, že agramatickí hovoriaci majú ťažkosti s odkazovaním na minulosť. V tom istom článku odhalila dve možné odpovede: (a) mohlo by to byť tým, že reprezentácie udalostí v minulosti sú sémanticky zložitejšie, možno preto, že sú relevantné dve časové obdobia. (b) mohlo by to byť aj tak, že pre agramatických hovoriacich nie je ani tak ťažké odkazovať na minulosť ako takú, ale vyjadriť tento odkaz pomocou slovesného skloňovania.
Pravdepodobne Bastiaanse et al. (subm.) majú kľúč. V ich štúdii sa možno dočítať, že čas aj aspekt sú narušené, a čo je najdôležitejšie, že odkazovanie na minulosť je selektívne narušené tak prostredníctvom jednoduchých slovesných tvarov (napr. jednoduchý prítomný čas v angličtine), ako aj prostredníctvom perifrastických slovesných tvarov (napr. prítomný perfekt v angličtine). Bastiaanse et al. (subm.) tvrdili, že odkaz na minulosť je diskurzne prepojený a odkaz na prítomnosť a budúcnosť nie. To je v súlade s Avrutinom (2000), ktorý naznačuje, že pri Brocovej afázii je diskurzné prepojenie narušené.
Pojem prepojenia diskurzu je pôvodne zásluhou Pesetského (1987) a treba ho chápať v súvislosti s presupozíciou diskurzu, ktorá je základným pojmom v lingvistike a konkrétnejšie v sémantike a pragmatike (bližšie informácie: Stalnaker, 1973). V rozsahu, v akom sa týka jazyka, by sa viazanie diskurzu malo vnímať v protiklade k lokálnemu väzobnému vzťahu. Jasný príklad väzbového vzťahu možno nájsť vo vete typu „Chlapeci sa umýva himselfi“, kde zámeno „sám“ odkazuje na „chlapca“ v rámci tej istej vety. Príklad diskurznej väzby nájdeme vo vete typu „Chlapeci umýva hoj“, kde zámeno „ho“ odkazuje na niekoho, kto nie je uvedený vo vete (ide o mimovednú informáciu), a preto na pochopenie zámena je potrebný prístup k predtým poskytnutej informácii. Podobné príklady takýchto vzťahov možno nájsť v otázkach typu ktorý a s významom pre túto štúdiu aj v otázkach o čase a zhode. Avrutin (2000) tvrdil, že zhoda je čisto morfosyntaktický systém, bez zapojenia diskurzných operácií, a preto vytvára väzbový vzťah, zatiaľ čo čas vyžaduje prístup k diskurznej reprezentácii, a preto vytvára diskurzný väzbový vzťah. Zagona (2003) zdôvodnil, že prítomný čas indikuje simultánnosť medzi časom hodnotenia a časom udalosti (väzbový vzťah). Na druhej strane minulý čas túto simultánnosť nemá a indikuje potrebu vytvorenia vzťahu medzi časom reči a skoršou udalosťou (prepojenie diskurzu).
Hoci závery Bastiaanseho a i. (subm.) nie sú také rozsiahle ako závery Avruitina (2000) a neskúmajú striktne napätie, ale časovú referenciu, podporujú ich viaceré zistenia: Bastiaanse et al., (2009) a Faroqi-Shah & Dickey (2009) zistili viac problémov so slovesnými tvarmi a aspektovými príslovkami odkazujúcimi na minulosť u agramatických afazických jedincov; Jonkers et al, (2007) a Faroqi-Shah & Dickey (2009) reflektovali dlhšie RT u jedincov bez mozgového poškodenia; a Dragoy et al. (v príprave) sa chystajú prezentovať ERP a RT experiment s porušovaním časov v holandčine, kde zistili vyššiu chybovosť a dlhšie reakčné časy pri porušovaní minulého času slovesa v porovnaní s prítomným časom.
O agramatizme sa v katalánčine píše len málo. So začiatkami tejto oblasti sa treba stretnúť v prácach Peña-Casanova & Bagunyà-Durich (1998) a Junque et al. Tieto práce neopisujú kazuistiky, zaoberajú sa skôr všeobecnejšími témami, ako je lokalizácia lézie alebo rehabilitácia agramatických pacientov.
Najaktuálnejšie štúdie možno nájsť v práci Martínez-Ferreiro (2009). Práca Martínez-Ferreiro spadá pod takzvanú hypotézu prerezávania stromov (TPH) Friedmann & Grodzinksy (2007). Takáto hypotéza trochu zaostáva po tom, ako sa zistenia v práci Bastiaanse (2008) potvrdili a potvrdzujú prostredníctvom opätovnej analýzy údajov Nanousiho et al. a Leeho et al. (2006), práce Yarbay Duman & Bastiaanse (2009) a osobitne Bastiaanse et al.
Ďalšie skôr aktualizované práce pre agramatizmus v katalánčine treba nájsť v práci Martíneza-Ferreira v spolupráci s Gavarróom (2007), v práci samotného Gavarróa (2008, 2003a, 2003b, 2002), Balaguera et al. (2004),v práci Peña-Casanova et al. (2001) a v práci Sáncheza-Casasa (2001).