Jedným z charakteristických znakov duševného zdravia je, žiaľ, stigma a dezinformácie. Je to pravdepodobne prirodzený dôsledok toho, že duševné choroby sú v porovnaní s telesnými chorobami často „neviditeľné“. Mnohé príznaky duševných chorôb sú veci, ktoré si skutočne môže všimnúť len osoba, ktorá ich prežíva. Veľká časť duševného zdravia si tak vyžaduje určitú mieru empatie voči cudzím ľuďom a dôveru, že ľudia hovoria pravdu o tom, čo si myslia a cítia, a to sa, žiaľ, nedeje ani zďaleka tak často, ako by sa malo. Našťastie môžeme jasne vidieť, že viditeľnosť duševného zdravia v médiách sa zvyšuje, a dúfajme, že časom sa niektoré z týchto mýtov vytratia. Zatiaľ vám prinášame niekoľko častých mýtov o duševnom zdraví a o tom, aká je pravda.
Tento mýtus bol opakovane vyvrátený, ale z mnohých dôvodov pretrváva ako mýtus. Tým najzjavnejším môže byť zobrazovanie v médiách, ako aj snaha o to, aby sme verili, že niekto by nespáchal určité zločiny, ak nemá duševnú chorobu alebo nie je „blázon“. Skutočnosť je však oveľa zložitejšia. Nepríjemnou pravdou je, že úplne zdraví ľudia sú schopní spáchať hrozné veci a že duševná choroba v skutočnosti skôr spôsobuje, že sa niekto stane obeťou ako páchateľom.
Táto otázka má však aj ďalšie vrásky. V skutočnosti je pravdepodobnosť, že ľudia s vážnymi duševnými chorobami spáchajú násilné činy voči sebe alebo iným, vyššia, ale existujú len dva príznaky duševných chorôb, ktoré k tomu priamo vedú – sluchové halucinácie a psychóza. Inak je to skôr korelácia ako kauzalita, pretože príčiny závažných duševných ochorení sú často príčinami násilného správania; násilné správanie alebo zneužívanie v minulosti, prijímanie zneužívania, prítomnosť násilného, drogovo závislého alebo kriminálneho rodiča. Alebo priamo povedané, „veľká časť toho, čo je zodpovedné za násilie medzi ľuďmi s duševnou chorobou, môžu byť tie isté faktory, ktoré sú zodpovedné za násilie medzi ľuďmi bez duševnej choroby“.
Pohľad na lieky ako na „pilulky šťastia“ je bohužiaľ postavený na vymazávaní duševných chorôb. Prístup je taký, že ľudia s duševnými chorobami sú emocionálne rozrušení, a nie skutočne duševne chorí, a ich fungovanie závisí od piluliek šťastia.
Lieky na duševné zdravie sú tiež stigmatizované, pretože sa považujú za škodlivé, čo je nanajvýš zjednodušené. Rôzne lieky pôsobia na každého inak a niekedy ľudia musia vyskúšať viacero rôznych liekov, kým nájdu ten, ktorý funguje. Tak ako všetky ostatné lieky, aj psychiatrické lieky majú vedľajšie účinky, niekedy až do takej miery, že môžu byť viac škodlivé ako užitočné. Ale to je na osobu, na predpis, a ak má niekto dostatočné problémy, aby navštívil lekára, niekoľko pokusov s rôznymi liekmi na ceste k nájdeniu niečoho, čo funguje, je vyrovnaný obchod.
To je azda najnešťastnejší mýtus zo všetkých. Je to vlastne presvedčenie, že ľudia s určitým typom ochorenia sú menejcenní. Ak by ste to isté povedali o niekom s fyzickou chorobou, pravdepodobne by ste sa stretli s veľkou nevôľou. Mohli by ste povedať, že je to preto, lebo na niekom vidíte rozdiel, keď je fyzicky chorý a nie duševne, ale ani to neplatí vždy – problém je v tom, že duševná choroba môže vyzerať ako lenivosť, apatia alebo iné domnelé charakterové vady, ale v skutočnosti je niekto pripútaný k svojmu psychickému stavu.
Nielen deti môžu mať duševné choroby, ale aj mnohí dospelí, ktorí bojujú s duševnými chorobami, ľutujú, že v detstve nemohli byť správne liečení. Vrátane mňa – lieky, ktoré som potreboval, neexistovali, kým som nemal 20 rokov.
Medzi duševné ochorenia, ktorými môžu deti trpieť, patria ADHD, poruchy autistického spektra, poruchy nálady a dokonca aj posttraumatická stresová porucha. Vzhľadom na ich vek môže neliečenie týchto porúch pripraviť dieťa o jeho potenciál a spôsobiť mu problémy v dospelosti, ak bude ponechané, aby na to prišlo samo. Ak vy alebo niekto, koho poznáte, má dieťa, ktoré vykazuje možné príznaky duševných ochorení, pozrite si o tom tento článok z Národného inštitútu duševného zdravia.
Nie je to len nepravdivé, ale skrýva to aj niekoľko veľmi vážnych problémov. Dá sa tomu predísť, malo by sa tomu predchádzať, a to sa nedeje.
Duševné choroby sú často spôsobené geneticky, ale duševné choroby spôsobené životnými skúsenosťami sú veľmi časté – a často sa im dá predchádzať. Môže ísť o rôzne faktory, od podmienok pri narodení cez kvalitu života v detstve až po ekonomické faktory. Ľudia, ktorí sú znevýhodnení, čelia väčšiemu riziku vzniku duševných chorôb. Zneužívanie v detstve – alebo z iných dôvodov – tiež zvyšuje pravdepodobnosť, že sa u niekoho v dôsledku toho vyvinie duševná choroba. K mnohým politickým otázkam sa viažu nepriame psychologické dôsledky a napriek tomu, že sú nesmierne dôležité, tieto faktory často zostávajú ako prvé nepovšimnuté.
Pozrite si tento článok Harvard News, ktorý sa začína slovami, že duševné choroby sú rovnako bežné ako prechladnutie. Tento mýtus môže pochádzať z nesprávneho chápania duševnej choroby ako trvalejšej záležitosti, a niekedy to tak aj je. Niekedy sa len ťažko lieči. Ľudia však v dôsledku životných okolností neustále krátko bojujú s duševnými chorobami – rozvinutie depresie po niečom takom, ako je prežitie straty, je normálne a aj liečiteľné.
Tento bol pre mňa, úprimne povedané, nový. Dá sa to vnímať aj ako príklad toho, aké ťažké je hovoriť o samovražde – nie je to predsa len všetko stigma. V minulosti sa mi už stalo, že som sa o tom chcel porozprávať s priateľom a zistil som, že je to nemožné, pretože nebolo možné pokojne diskutovať s niekým, kto sa nestretol s presne rovnakým problémom.
Dôrazne odporúčam tento článok BBC, pretože nielenže vrhá veľa svetla na tento problém, ale podrobne opisuje množstvo vykonaných štúdií a zistení, ktoré priniesli. Stručne povedané, existuje častá obava, že tým, že človek, ktorý nadhodí tému samovraždy niekomu v núdzi, sa môže obávať, že mu vnukne myšlienky a dá mu podnet, aby o nej uvažoval – čo jednoducho nie je pravda. Moja skúsenosť je úplne opačná. Ak som bol v stave, keď sa ma na to iný človek pravdepodobne opýtal, je veľká pravdepodobnosť, že som o tom už uvažoval, plánoval to alebo som dokonca v týchto plánoch nejakým spôsobom konal. Častejšie som sa stretával s tým, že ľudia sa jednoducho báli o tom vôbec hovoriť, aj keď som už vyjadril znepokojujúce veci tohto druhu. Pravdepodobne to svedčí o priepastnej priepasti medzi ľuďmi znecitlivenými voči myšlienkam na samovraždu a sebapoškodzovanie v porovnaní s ľuďmi, ktorí majú pevnejšie povedomie o závažnosti a hrôze týchto vecí.
Existuje nespočetné množstvo ďalších mýtov, ktoré je potrebné vyvrátiť, ale toto je niekoľko najväčších. Niektoré z týchto mýtov a stigmatizácia zmiznú len vtedy, ak ľudia budú poznať iných ľudí s duševnými chorobami, ale väčšia viditeľnosť môže ľuďom pomôcť pochopiť problémy iných ľudí, ako aj ich vlastné.
Máte nejaké mýty o duševnom zdraví, ktoré vás vytáčajú? Povedzte nám to v komentároch!